Lýdia Kocúreková hýri farbami rovnako ako jej obrazy.
Ak si s ňou sadnete na kávu, chvíľu na vás bude svietiť žlté slnko, potom
sa na vás vyprší sivý oblak, kvety okolo vás odrazu rozkvitnutú nevídanými
farbami a vy budete odchádzať s pocitom, že za krátky čas sa vami prehnala
celá paleta chutí, farieb a vôní. Nechajte vojsť do svojich obývačiek svieži
závan rodáčky spod Tatier a možno aj vás inšpiruje jej všehochuť.
Lýdia, prezraď našim čitateľom, ako si sa dostala
do Luxemburska, prečo si smerovala práve do tejto krajiny a ako si spomínaš na svoje začiatky v cudzine?
Príchod do
Luxemburgu bol dôvodom odsťahovania sa z Anglicka. Presťahovala som sa kvôli
pracovným ponukám. Začiatky sú vždy ťažké. S partnerom sme museli začať od nuly,
samozrejme, išli sme do úplnej neistoty, ak to môžem porovnať, je to ako voľný
pád, kde neviete kam dopadnete. Tu som spoznala, ako vlastne začnú ľudia
zneužívať naivitu z neznáma, poviete si, že je to trpká skúsenosť, a máte
pravdu, aj bola, táto skúsenosť ma poznačila na dosť dlhé obdobie. Ale ako sa
hovorí - všetko zlé je na niečo dobré. Čím viac som dostávala rany, tým viac ma
to scelilo. Teraz si už môžem povedať, že poznám, kto je úprimný človek a kto len využíva
vašu dobrotu... Som rada, že sme prišli žiť do Luxemburgu, tu som spoznala nie
veľa významných ľudí v mojej blízkosti, na ktorých nedám dopustiť, lebo tiež
spoznali tŕnistú cestu pohŕdania a zla a teraz sú už úplne inde a som na nich
hrdá... To sú moji najbližší priatelia a tým myslím, že v dobe intríg a
prestíže, či otŕčania sa a pohŕdania, nás spája naše priateľstvo a to si vážim
najviac. Jednoduchšie povedané, som rada, že som tu.
Kto ťa
priviedol k láske k umeniu? Si skôr samoukom alebo si umenie študovala? Kto ťa najviac podporoval v tvojom
umeleckom dozrievaní?
K umeniu som bola vedená už od mala. Môj otec je umelecky sochár, venuje sa
drevorezbe. Cyril Kocúrek – on bol mojím otcom, učiteľom, majstrom počas štúdii
na strednej škole umeleckého rezbárstva a hlavne, vždy je aj mojím
najväčším kritikom spolu s mamkou. Aj teraz, keď maľujem, prepošlem im fotku obrazu, aby mi
povedali, čo je zlé.
V umení som ako ryba vo vode, tam sa cítim pokojne. Maľba mi dáva pocit slobody
a úcty k maľovaniu a myšlienke. Z mojich obrazov sála pokoj a žiara
života. Samotná farebnosť má úplne prezrádza, podľa nej ľahko zistíte, že som
autorom obrazu.
Štúdium na
vysokej škole mi pridalo na skúsenostiach vo výtvarnom umení a keďže som
študovala aj teológiu, očarilo ma splynutie dvoch svetov, umenia a náboženstva,
ktorých vývin bol v minulosti úzko prepojený. Vždy má zaujímali veci
vzniku myslenia a samotná myšlienka.
Máš obľúbené výtvarné techniky, je
niečo, čo by si chcela ešte vyskúšať a aké sú tvoje najväčšie úspechy?
Najradšej maľujem
obrazy s akrylovými farbami a štýl plus technika prevedenia maľby záleží od
tematiky a samozrejme podania daného pocitu na obraz. Nemaľujem mechanicky,
lebo ak sa vyznáte do maľby, hneď to poznáte, prezradí vás ťah štetcom.
Pri ukončení vysokej školy som robila oponenta spolužiakovi a
dekan filozofickej fakulty ma označil za najlepšieho oponenta počas štúdii, týkalo
sa to najmä spojenia umenia a náboženskej témy. Bola som veľmi poctená, keď mi rok
po ukončení štúdia prišla pochvalná listina od dekana. Každý moment, keď ľudia
odchádzajúci z výstavy alebo len odo mňa z domu, kde to - ako samozrejme
očakávate - vyzerá ako v galérii, odchádzajú s dobrým pocitom a najmä zážitkom,
je pre mňa úspechom, lebo viem, že na
mňa nezabudnú a budú o mne rozprávať.
Umelci sú v mnohých krajinách na chvoste záujmu spoločnosti, na čo poukázala aj súčasná pandémia, ktorá veľmi nepraje živému umeniu. Čo ty osobne považuješ za jednoduchšie alebo naopak
zložitejšie pre umelcov v Luxembursku v porovnaní so situáciou na
Slovensku?
Pred asi piatimi rokmi som chodievala na ministerstvo kultúry ako na hodiny
klavíru, mala som tam niekoľko sedení, hľadala som možnosti, ako sa v tejto
oblasti možno posunúť v krajine, ktorú ani nepoznáte. Tieto sedenia ma aj
vystrašili, ale aj pomohli k usmerneniu tvorby. Nevyhnutným
krokom bolo uznanie mojich vedomostí v plnej miere komisiou, ktorá mi uznala moje vysokoškolské vzdelanie. Pre porovnanie, byť
umelcom tu je podobné ako na Slovensku, ale v Luxemburgu je pre umelca najlepšie
mať agenta alebo mecenáša. Čiže kontakty.
Aké miesto v tvojom živote hrá Slovensko? Vieš si
predstaviť, že by si sa tam raz vrátila?
Slovensko pre mňa vždy bude krajina v mojom srdci na prvom mieste. Aj keď žijem
tak ďaleko, myšlienky sú vždy tam. Pochádzam z Kežmarku, čiže Tatry mi
chýbajú dosť, tam, keď sa len prídete poprechádzať alebo si sadnete na lesnú
lavičku, myšlienky sa vyčistia a máte toľko krásy okolo seba, že niekedy je až
ťažké ju do seba vstrebať. V jeseni sú Tatry najkrajšie. Spojenia udržiavam
stále, aj keď domaľujem obraz, hneď ho dám do skupín remeselníkov, maliarov, niektorých
významných maliarov osobne poznám a navzájom sa povzbudzujeme. Výstavy aspoň v
malom mám niekedy v rodnom meste. Luxemburg je pre mňa ešte vždy neznáma
krajina, ale páči sa mi tunajšia multikultúrnosť, rôznosť jazykov, v rámci individuálneho štúdia som sa aj na Slovensku venovala mulikulturalizmu a romológii. Vždy ma zaujímajú zvyky z krajín, ktoré sú pre mňa tabu - samozrejme, som žena, tak
to je aj prirodzená zvedavosť.
Hovorí sa, že niekto sa umelcom narodí a niekto sa ním stane. Ak by mali naši čitatelia chuť začať sa venovať umeniu, čo
by si im poradila?
Každý má už od mala chuť na kresbu, či si len tak čmárame, alebo sa nám páčia
farebné veci okolo nás. Záleží aj na rodičoch, kam budeme smerovať vývin
dieťaťa. Každý z nás maľoval do 4 rokov, ale či to ostane naďalej, to už záleží
na vnútornom pocite. Preto, ak niekto začína už od mala s radosťou a veľkou
chuťou, treba to využiť, treba ho podporovať a usmerňovať. Veľa rodičov robí chybu,
že dávajú deti na výtvarnú len preto, aby mali kde byť po škole. Takto sa
talent nerozvíja, ale práve ubíja. Umenie netreba deťom vnucovať. Preto sa
radšej venujem deťom, alebo aj dospelým, individuálne, podporujem a usmerňujem
ich v ich hľadaní si vlastnej výtvarnej cesty.
Mám radosť, ak niekto maľuje obrazy podľa svojej fantázie, nekopíruje, neriadi
sa štvorčekovou metódou. Tieto veci sa učia deti na strednej umeleckej škole
kvôli tomu aby sa študenti naučili trafiť daný pohľad do obrazu (volá sa to
veľkosť plochy). Čiže v krátkosti: maľovať, maľovať a maľovať, využívať vlastnú
fantáziu a dať ju na plátno. Podľa seba…
Môj otec mi
hovorieval: „Ak pozrieš na prázdne plátno, ty sama už musíš vidieť jeho
výsledok“.
Začiatky v umení sú ťažké, ale zároveň krásne, lebo postupne sám umelec vidí
svoje pokroky. Tak ašpiranti v umeleckej dráhe, čo vám môžem odporučiť je, že
ak máte srdce a myšlienku spojenú, tak len do toho.
Prezradím na teba, že si mamou malej Christinky a viem si predstaviť, že popri práci a starostlivosti o rodinu nemáš času na rozdávanie, ale predsa - ako rada tráviš voľný čas?
Voľný čas trávim,
ako inak, zasa len a len kreatívne, či už vyrábam opaľované kvety na brošne,
alebo relaxujem pri výrobe dekoratívnych vencov na dvere. Ukážky mojej umeleckej tvorby
nájdete napríklad na facebookovej stránke art.Mgr.Lydia.Kocurek. Kde ešte môžu záujemcovia nájsť tvoju tvorbu?
Moju tvorbu si ľudia odnášajú domov. Mám už svojich fanúšikov, ktorí majú niekedy až prepchaté domy mojimi obrazmi. Obrazy delím na výstavné a zákazkové, ktoré tvorím zákazníkom priamo na mieru podľa ich prianí.
Lydka, prezraď nám, o čom snívaš s otvorenými
očami?
Môj dávny sen,
keď som prišla do Luxemburgu, bol ružový - písala som niekoľko žiadostí do Európskej
školy, či by pre mňa nemali miesto učiteľky výtvarnej výchovy pre české a
slovenské deti. Čakala som márne, až som od toho upustila. Veľa ľudí sa má
pýtalo, skôr cudzincov, prečo nemám vlastný kurz maľby. Aj to som chcela, napríklad
formou víkendovej školy alebo aj cez týždeň, kde by som ponúkala kurzy pre
slovenské a české deti v rodnom jazyku. Lenže na to treba priestor a mecenáša,
aby to dokázalo ísť a existovať. Túžila som vytvoriť priestor, kde by sa deti
dozvedeli o tradíciách, zvykoch a histórii Slovenska a taktiež Čiech, keďže aj česká kultúra mi je blízka a mám v Čechách veľa priateľov. Slováci majú krásne zvyky a
nemáme sa za čo hanbiť, naši predkovia nám zanechali krásnu a pestrú kultúru,
len ju treba obnovovať, aby sa na to nezabudlo.
Máš nejaké motto alebo citát, ktorý ťa inšpiruje v každodennom živote? Čo by si odkázala krajanom?
„Neexistujú
náhodné stretnutia. Každý sa objaví v našom živote z nejakého dôvodu.“
A čo by som odkázala našim krajanom? Dnešná doba je ako skúška ľudstva, ale
zatiaľ to ľudstvo ešte nepochopilo.
Mali by sme byť menej zahľadení do seba a aspoň kúsok otvoriť oči a srdce, to nie
sú len prázdne slová. Myšlienka musí mať hodnotu zlata. A ak máte svoje sny treba si z nich aspoň kúsok splniť.
Lýdia, ďakujeme
ti za rozhovor, veríme, že tvoje slová povzbudia našich čitateľov, aby po sivej zime vyšli zo svojej komfortnej
zóny a privítali jar s priehrštím kreatívnych nápadov. Prajeme ti,
nech tvoja fantázia kvitne všetkými farbami a aby tvoj život v Luxembursku
mal správny mix odtieňov, ktorý bude blízky tvojmu srdcu a bude ťa
inšpirovať v ďalšej tvorivej činnosti.
Rozhovor pripravili: Adriana Boysová, Jana Šeligová, Viera Šeligová - Hughes