Lýdia Kocúreková: Každý sa objaví v našom živote z nejakého dôvodu

Lýdia Kocúreková hýri farbami rovnako ako jej obrazy. Ak si s ňou sadnete na kávu, chvíľu na vás bude svietiť žlté slnko, potom sa na vás vyprší sivý oblak, kvety okolo vás odrazu rozkvitnutú nevídanými farbami a vy budete odchádzať s pocitom, že za krátky čas sa vami prehnala celá paleta chutí, farieb a vôní. Nechajte vojsť do svojich obývačiek svieži závan rodáčky spod Tatier a možno aj vás inšpiruje jej všehochuť.

Lýdia, prezraď našim čitateľom, ako si sa dostala do Luxemburska, prečo si smerovala práve do tejto krajiny a ako si spomínaš na svoje začiatky v cudzine?

Príchod do Luxemburgu bol dôvodom odsťahovania sa z Anglicka. Presťahovala som sa kvôli pracovným ponukám. Začiatky sú vždy ťažké. S partnerom sme museli začať od nuly, samozrejme, išli sme do úplnej neistoty, ak to môžem porovnať, je to ako voľný pád, kde neviete kam dopadnete. Tu som spoznala, ako vlastne začnú ľudia zneužívať naivitu z neznáma, poviete si, že je to trpká skúsenosť, a máte pravdu, aj bola, táto skúsenosť ma poznačila na dosť dlhé obdobie. Ale ako sa hovorí - všetko zlé je na niečo dobré. Čím viac som dostávala rany, tým viac ma to scelilo. Teraz si už môžem povedať, že  poznám, kto je úprimný človek a kto len využíva vašu dobrotu... Som rada, že sme prišli žiť do Luxemburgu, tu som spoznala nie veľa významných ľudí v mojej blízkosti, na ktorých nedám dopustiť, lebo tiež spoznali tŕnistú cestu pohŕdania a zla a teraz sú už úplne inde a som na nich hrdá... To sú moji najbližší priatelia a tým myslím, že v dobe intríg a prestíže, či otŕčania sa a pohŕdania, nás spája naše priateľstvo a to si vážim najviac. Jednoduchšie povedané, som rada, že som tu.

Kto ťa priviedol k láske k umeniu? Si skôr samoukom alebo si umenie študovala? Kto ťa najviac podporoval v tvojom umeleckom dozrievaní?

K umeniu som bola vedená už od mala. Môj otec je umelecky sochár, venuje sa drevorezbe. Cyril Kocúrek – on bol mojím otcom, učiteľom, majstrom počas štúdii na strednej škole umeleckého rezbárstva a hlavne, vždy je aj mojím najväčším kritikom spolu s mamkou. Aj teraz, keď maľujem, prepošlem im fotku obrazu, aby mi povedali, čo je zlé.

V umení som ako ryba vo vode, tam sa cítim pokojne. Maľba mi dáva pocit slobody a úcty k maľovaniu a myšlienke.  Z mojich obrazov sála pokoj a žiara života. Samotná farebnosť má úplne prezrádza, podľa nej ľahko zistíte, že som autorom obrazu.

Štúdium na vysokej škole mi pridalo na skúsenostiach vo výtvarnom umení a keďže som študovala aj teológiu, očarilo ma splynutie dvoch svetov, umenia a náboženstva, ktorých vývin bol v minulosti úzko prepojený. Vždy má zaujímali veci vzniku myslenia a samotná myšlienka.

Máš obľúbené výtvarné techniky, je niečo, čo by si chcela ešte vyskúšať a aké sú tvoje najväčšie úspechy?

Najradšej maľujem obrazy s akrylovými farbami a štýl plus technika prevedenia maľby záleží od tematiky a samozrejme podania daného pocitu na obraz. Nemaľujem mechanicky, lebo ak sa vyznáte do maľby, hneď to poznáte, prezradí vás ťah štetcom.

Pri ukončení vysokej školy som robila oponenta spolužiakovi a dekan filozofickej fakulty ma označil za najlepšieho oponenta počas štúdii, týkalo sa to najmä spojenia umenia a náboženskej témy. Bola som veľmi poctená, keď mi rok po ukončení štúdia prišla pochvalná listina od dekana. Každý moment, keď ľudia odchádzajúci z výstavy alebo len odo mňa z domu, kde to - ako samozrejme očakávate - vyzerá ako v galérii, odchádzajú s dobrým pocitom a najmä zážitkom, je pre  mňa úspechom, lebo viem, že na mňa nezabudnú a budú o mne rozprávať.

Umelci sú v mnohých krajinách na chvoste záujmu spoločnosti, na čo poukázala aj súčasná pandémia, ktorá veľmi nepraje živému umeniu. Čo ty osobne považuješ za jednoduchšie alebo naopak zložitejšie pre umelcov v Luxembursku v porovnaní so situáciou na Slovensku?

Pred asi piatimi rokmi som chodievala na ministerstvo kultúry ako na hodiny klavíru, mala som tam niekoľko sedení, hľadala som možnosti, ako sa v tejto oblasti možno posunúť v krajine, ktorú ani nepoznáte. Tieto sedenia ma aj vystrašili, ale aj pomohli k usmerneniu tvorby. Nevyhnutným krokom bolo uznanie mojich vedomostí v plnej miere komisiou, ktorá mi uznala  moje vysokoškolské vzdelanie. Pre porovnanie, byť umelcom tu je podobné ako na Slovensku, ale v Luxemburgu je pre umelca najlepšie mať agenta alebo mecenáša. Čiže kontakty. 

Aké miesto v tvojom živote hrá Slovensko? 

Vieš si predstaviť, že by si sa tam raz vrátila?

Slovensko pre mňa vždy bude krajina v mojom srdci na prvom mieste. Aj keď žijem tak ďaleko, myšlienky sú vždy tam. Pochádzam z Kežmarku, čiže Tatry mi chýbajú dosť, tam, keď sa len prídete  poprechádzať alebo si sadnete na lesnú lavičku, myšlienky sa vyčistia a máte toľko krásy okolo seba, že niekedy je až ťažké ju do seba vstrebať. V jeseni sú Tatry najkrajšie. Spojenia udržiavam stále, aj keď domaľujem obraz, hneď ho dám do skupín remeselníkov, maliarov, niektorých významných maliarov osobne poznám a navzájom sa povzbudzujeme. Výstavy aspoň v malom mám niekedy v rodnom meste. Luxemburg je pre mňa ešte vždy neznáma krajina, ale páči sa mi tunajšia multikultúrnosť, rôznosť jazykov, v rámci individuálneho štúdia som sa aj na Slovensku venovala mulikulturalizmu a romológii. Vždy ma zaujímajú zvyky z krajín, ktoré sú pre mňa tabu - samozrejme, som žena, tak to je aj prirodzená zvedavosť.

Hovorí sa, že niekto sa umelcom narodí a niekto sa ním stane. Ak by mali naši čitatelia chuť začať sa venovať umeniu, čo by si im poradila?

Každý má už od mala chuť na kresbu, či si len tak čmárame, alebo sa nám páčia farebné veci okolo nás. Záleží aj na rodičoch, kam budeme smerovať vývin dieťaťa. Každý z nás maľoval do 4 rokov, ale či to ostane naďalej, to už záleží na vnútornom pocite. Preto, ak niekto začína už od mala s radosťou a veľkou chuťou, treba to využiť, treba ho podporovať a usmerňovať. Veľa rodičov robí chybu, že dávajú deti na výtvarnú len preto, aby mali kde byť po škole. Takto sa talent nerozvíja, ale práve ubíja. Umenie netreba deťom vnucovať. Preto sa radšej venujem deťom, alebo aj dospelým, individuálne, podporujem a usmerňujem ich v ich hľadaní si vlastnej výtvarnej cesty.

Mám radosť, ak niekto maľuje obrazy podľa svojej fantázie, nekopíruje, neriadi sa štvorčekovou metódou. Tieto veci sa učia deti na strednej umeleckej škole kvôli tomu aby sa študenti naučili trafiť daný pohľad do obrazu (volá sa to veľkosť plochy). Čiže v krátkosti: maľovať, maľovať a maľovať, využívať vlastnú fantáziu a dať ju na plátno. Podľa seba…

Môj otec mi hovorieval: „Ak pozrieš na prázdne plátno, ty sama už musíš vidieť jeho výsledok“.

Začiatky v umení sú ťažké, ale zároveň krásne, lebo postupne sám umelec vidí svoje pokroky. Tak ašpiranti v umeleckej dráhe, čo vám môžem odporučiť je, že ak máte srdce a myšlienku spojenú, tak len do toho.

Prezradím na teba, že si mamou malej Christinky a viem si predstaviť, že popri práci a starostlivosti o rodinu nemáš času na rozdávanie, ale predsa - ako rada tráviš voľný čas?

Voľný čas trávim, ako inak, zasa len a len kreatívne, či už vyrábam opaľované kvety na brošne, alebo relaxujem pri výrobe dekoratívnych vencov na dvere. Ukážky mojej umeleckej tvorby nájdete napríklad na facebookovej stránke art.Mgr.Lydia.Kocurek.

Kde ešte môžu záujemcovia nájsť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu si ľudia odnášajú domov. Mám už svojich fanúšikov, ktorí majú niekedy až prepchaté domy mojimi obrazmi. Obrazy delím na výstavné a zákazkové, ktoré tvorím zákazníkom priamo na mieru podľa ich prianí.

Lydka, prezraď nám, o čom snívaš s otvorenými očami?

Môj dávny sen, keď som prišla do Luxemburgu, bol ružový - písala som niekoľko žiadostí do Európskej školy, či by pre mňa nemali miesto učiteľky výtvarnej výchovy pre české a slovenské deti. Čakala som márne, až som od toho upustila. Veľa ľudí sa má pýtalo, skôr cudzincov, prečo nemám vlastný kurz maľby. Aj to som chcela, napríklad formou víkendovej školy alebo aj cez týždeň, kde by som ponúkala kurzy pre slovenské a české deti v rodnom jazyku. Lenže na to treba priestor a mecenáša, aby to dokázalo ísť a existovať. Túžila som vytvoriť priestor, kde by sa deti dozvedeli o tradíciách, zvykoch a histórii Slovenska a taktiež Čiech, keďže aj česká kultúra mi je blízka a mám v Čechách veľa priateľov. Slováci majú krásne zvyky a nemáme sa za čo hanbiť, naši predkovia nám zanechali krásnu a pestrú kultúru, len ju treba obnovovať, aby sa na to nezabudlo.

Máš nejaké motto alebo citát, ktorý ťa inšpiruje v každodennom živote? Čo by si odkázala krajanom?

„Neexistujú náhodné stretnutia. Každý sa objaví v našom živote z nejakého dôvodu.“

A čo by som odkázala našim krajanom? Dnešná doba je ako skúška ľudstva, ale zatiaľ to ľudstvo ešte nepochopilo.

Mali by sme byť menej zahľadení do seba a aspoň kúsok otvoriť  oči a srdce, to nie sú len prázdne slová. Myšlienka musí mať hodnotu zlata. A ak máte svoje sny treba si z nich aspoň kúsok splniť.

 

Lýdia, ďakujeme ti za rozhovor, veríme, že tvoje slová povzbudia našich čitateľov, aby po sivej zime vyšli zo svojej komfortnej zóny a privítali jar s priehrštím kreatívnych nápadov. Prajeme ti, nech tvoja fantázia kvitne všetkými farbami a aby tvoj život v Luxembursku mal správny mix odtieňov, ktorý bude blízky tvojmu srdcu a bude ťa inšpirovať v ďalšej tvorivej činnosti.

Rozhovor pripravili: Adriana Boysová, Jana Šeligová, Viera Šeligová - Hughes