Dušan Martinčok: Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry

Hranica medzi ja a ty, my a oni, je veľmi tenká a predsa občas pripomína niekdajší berlínsky múr. V období, kedy si pripomíname udalosti z novembra 1989, je dôležité nezabúdať na to, že vlastná sloboda, viac než by nám možno bolo milé, súvisí so slobodou verejnou.

Nie je veľa tých, ktorí sa rozhodnú vykročiť z vlastného komfortu, urobiť prvý krok, spojiť sily a prispieť tak k zmene niečoho, čo sa im nepáči, veď oveľa jednoduchšie je frflať na gauči na celý svet.

Prinášame vám rozhovor s Dušanom Martinčokom, rodákom z Košíc žijúcim občas na Slovensku a inokedy v Luxembursku, ktorý neváha urobiť ten povestný prvý krok a kráča ďalej, vytvára chodníčky tam, kde nevedú priame cesty, a tak spája ľudí okolo seba. Veríme, že vás bude inšpirovať a nájdete v sebe chuť nájsť seba v iných a spoločne meniť svet okolo nás tak, aby sme sa v ňom všetci cítili o niečo lepšie.

Dušan, ty a Luxembursko - čo ťa sem priviedlo, ako dlho si tu, prečo odtiaľto odchádzaš a prečo sa vraciaš?

Som tu od úplného začiatku, teda od mája 2004. Dovtedy som pracoval s právom EÚ na Úrade vlády a vždy ma bavili jazyky, takže práca právnika lingvistu na Súdnom dvore mi dokonale sadla. Po deviatich rokoch v Luxe ale prišla kríza, mal som pocit, že sa nejak sám sebe strácam a nie som užitočný. Okrem toho mi v tom čase stroskotal dlhodobý vzťah. Bolo zjavné, že niečo musím zmeniť. Tak som sa vrátil na Slovensko a prišla mi tam do cesty dobrovoľnícka práca so susedskou komunitou a neskôr s medzigeneračnými projektami. Tá mi spomínané prázdno vrchovate vyplnila.

Pohybuješ sa plynule medzi oboma krajinami, raz si tu, inokedy tam, prezraď nám, kde sa cítiš doma, na Slovensku či v Luxembursku?

Slovensko sýti extrovertnú časť mojej povahy, Luxembursko tú introvertnejšiu. Mám pocit, že k spokojnosti potrebujem obe mestá – Luxembursko aj Bratislavu (a ešte Košice). Vidím to tak, že medzi nimi budem v niekoľkoročných intervaloch naďalej pobehovať, kým mi to zamestnávateľ a bedrové kĺby dovolia. Slovensko sú moje korene, môj jazyk, vône, chute. Luxembursko zas krajina, ktorá ma prijala a umožnila mi vziať si muža, ktorého milujem. To je veľká vec, vzťah k Luxu ako krajine sa tým naozaj prehĺbil a považujem ho preto za svoj domov rovnako ako Slovensko. A ešte nás oddával poslanec, ktorý sa volá Marc Angel.

Na Slovensku si vstúpil do povedomia verejnosti ako zakladateľ iniciatívy Susedia na dvore a občianskeho združenia Zrejme. Od myšlienke k jej zrealizovaniu je často dlhá cesta, pre mnohých neprekonateľná. Tebe sa to podarilo a Susedia na dvore úspešne fungujú dodnes. Odkiaľ vzišiel prvotný popud, čomu sa v združení venujete a aké sú zámery tohto projektu?

Susedia na dvore boli o mojej potrebe preklenúť chlad a anonymitu mesta. Skľučovali ma domové schôdze, na ktorých sa len hľadali vinníci a nepriatelia. Zistil som, že v dome a vnútrobloku, kde som žil, sa ľudia vlastne nepoznali. To je ideálny priestor na nevraživosť, ľahko sa nenávidia tí, ktorých nepoznáme. Tak sme z toho vnútrobloku urobili komunitné centrum pod holým nebom. Blšie trhy, koncerty, diskusie, výstavy. S trochou pátosu môžem povedať, že je to ako v tej pesničke Vráť trochu lásky medzi nás. To bola pointa. Chcel som, aby sme poznali svoje mená, svoje príbehy, aby sme sa dokázali chápať a mať sa aspoň o kúsok viac radi.

Občianske združenie Zrejme vzniklo následne, v roku 2017, z podobnej potreby dialógu, ale v tomto prípade medzi staršími a mladšími. Priniesli sme do Bratislavy festival Old´s cool, to je také dvojdňové medzigeneračné mecheche, v rámci ktorého sme napríklad nabehli na Hlavnú stanicu so seniorským zborom Elpida a spievali tam rokenrol. To je zážitok, na ktorí okoloidúci len tak nezabudnú a pekne im to nabúra predstavu o tom, čo by babičky a dedkovia mali robiť.

Táto iniciatíva je primárne zameraná na veľké mestá, ktoré bojujú s negatívnymi aspektami anonymity a nezáujmu o dianie za dverami bytu, myslíš si, že by jej myšlienky  boli prospešné aj za hranicami mesta, na slovenskom vidieku?

Susedia na dvore je mestský projekt. Jeho cieľom je vlastne prinášať do mesta blízkosť, ktorá je na dedine prirodzená. Zároveň je o tvorbe rešpektujúcich vzájomných vzťahov, ktoré nevznikajú na línii my a oni, ale tvoria sa pri hľadaní významu slova spoločenstvo. Odhadujem, že to je niečo, čo môže chýbať aj ľuďom na vidieku. Ako tam ale takéto vnímanie preniesť, netuším, ja som vyslovene mestské zviera.

Čo pre teba znamená dobrovoľnícka práca, starostlivosť o spoločnosť a veci verejné?

Je to pre mňa dôležité. Vnímať, že máme niečo spoločné a musíme sa o to starať, že naša zodpovednosť nie je limitovaná hranicami nášho bytu a parkovacieho miesta. Preto som rád, že náš vnútroblok v Bratislave nebol nikdy oplotený, hoci by mohol byť. Je to verejný priestor a patrí aj tým, ktorí tam nežijú. To je zmyslom slova solidarita, že trochu uberiem zo svojho komfortu, ktorý by mi oplotený pozemok mohol priniesť, a dám ho k dispozícii iným, ktorý nemajú luxus krásneho zeleného priestoru vo svojom vnútrobloku, lebo im tam niekto napríklad postavil parkovisko.

Prečo je pre teba dôležité pracovať na vzťahoch s komunitou? Čo ti to dáva? Dá sa povedať, že ti to aj niečo berie?

Dáva mi to pocit bezpečia. Cítim sa neistý, keď nepoznám ľudí, s ktorými zdieľam životný priestor. Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry. Mne je dobre vtedy, keď sa na našom voľne prístupnom dvore suší bielizeň a ľudia neriešia, že im ju niekto môže ukradnúť. Jednoducho tomu priestoru dôverujú, lebo sa tam susedia navzájom poznajú. A čo mi to vzalo? Súkromie. Bola to moja práca a tá sa odohrávala v mojom byte, dome, vnútrobloku. Musel som sa vzdať anonymity. Stálo to za to, ale po čase ma začal privolávať Luxemburg a jeho pokoj.

Vzhľadom na to, že sa v oblasti komunitného života pohybuješ dlhší čas, máš prehľad a určite aj nadhľad pri vnímaní rozdielov medzi Luxemburskom a Slovenskom. Myslíš si, že komunitný život a spolupráca medzi rodákmi funguje v Luxembursku lepšie alebo horšie než na Slovensku?

Vlastne neviem, ako som povedal, do Luxemburgu prichádzam viac kvôli lesu, jednotlivým ľuďom, tichu. Ale veľmi sa mi páči práca SLUXu, sledujem ju stále, aj zo Slovenska. Teraz, keď som po rokoch prišiel späť veľmi oceňujem, že môžem ísť napríklad na kvíz, ktorý SLUX organizuje, alebo že mi pomáha s prípravou mojej čítačky.

Na čítačku sa veľmi tešíme a srdečne pozývame všetkých rodákov na literárny večer, kde im predstavíš svoju knihu Niekto sa nájde. Je to tvoja prvotina? Bolo jej napísanie spontánnym nápadom? Prezraď nám, ako sa ti tvorilo a či ťa niečo prekvapilo v procese tvorenia.

Jednu knihu (Záhrebská, spoluautorka Táňa Sedláková) som už dávnejšie napísal, bola to skôr reportáž a odrážala sa v nej moja skúsenosť so staršími ľuďmi. Vedel som, že chcem napísať niečo na tému susedenia, venujem sa jej napokon viac ako dekádu. Mal som ale chuť na to ísť cez beletriu. Nepísať o konkrétnych ľuďoch, ktorých som stretol, ale o pocitoch, ktoré vo mne vyvolali. Tak vznikol poviedkový román Niekto sa nájde. Bol to snáď najkrajší a najťažší rok a pol môjho života. Písal som každý deň, hoci trocha nesústredene, úchytkom. A potom som si tú kopu nesúrodého materiálu odniesol na ostrov Krk, kde som dva mesiace intenzívne pracoval na konečnej podobe knihy. Na to obdobie spomínam najradšej. Nič, len jesenné more, prázdne pláže a lesy, meditácia, čítanie autoriek a autorov, ktorí ma inšpirujú, a hlavne, písanie. Vravím, že knižka Niekto sa nájde vzišla z mora.

Kniha Niekto sa nájde bola knižným domom Martinus zaradená medzi Knihy roka 2022, gratulujeme! Keď už spomíname ocenenia, v roku 2019 ti tiež bola udelená Cena Inakosti za pozitívne zviditeľnenie LGBTI+ komunity. Istý čas si blogoval a poskytoval rozhovory o spolužití so svojím manželom. Môžeš nám priblížiť túto cenu a dôvody, prečo si sa rozhodol poodhaliť svoje súkromie?

Bolo to v roku 2015 v období okolo referenda za rodinu. Zdalo sa mi dôležité verejne zdôrazňovať, že sme užitočnou súčasťou tejto spoločnosti a žiadať rovnaké prijatie, aké sa dostáva komukoľvek inému. Tak som začal viac verejne hovoriť o svojej práci so susedmi a seniormi a spomínal som, že ju robím s manželom. Dúfal som, že si to ľudia prečítajú a rozšíri im to optiku, cez ktorú na LGBTI ľudí nazerajú. Som si istý, že jediný spôsob, akým sa k sebe môžeme priblížiť, je spoznať sa, a tak som nás dal verejnosti k dispozícii. Raz dokonca úplne doslovne. V rámci festivalu pouličného umenia Nomadic arts festival sme s mojím mužom Michalom vytvorili umelecký happening. Spočíval v tom, že sme sa na jeden celý deň presťahovali do pasáže vedúcej na náš dvor, teda v podstate na ulicu. Sedačka, nábytková stena, koberce, lampa, televízor, všetko. Okoloidúci museli prejsť cez našu obývačku. Bál som sa toho, ale bola to napokon radostná skúsenosť. Ľudia nám nosili jedlo, prišli na kávu, mali chuť sa rozprávať.

Na Slovensku je vnímanie manželstiev ľudí rovnakého pohlavia viacvrstvové, akým konkrétnym problémom tam čelíš so svojím manželom?

Sú tu desiatky právnych bariér, ktorým čelíme my, ale najmä dúhové rodiny, ktorých deti by v prípade úmrtia jedného z rodičov stratili aj toho druhého. Pre mňa osobne je to ale hlavne o rešpekte. Som hlboko presvedčený o tom, že moje manželstvo je rovnako hodné úcty ako ktorékoľvek iné a chcem, aby to právny poriadok mojej krajiny reflektoval. Pozerám sa na svojich rodičov alebo akýkoľvek iný pár a vidím presne to, čo zažívam ja s Michalom. Je to rovnako vzrušujúce a banálne, s rovnakými výzvami, nedorozumeniami, smútkami a radosťami. Sme si rovní, ako sa to napokon píše aj v našej Ústave. Je mi až trápne, že to musíme v roku 2022 stále zdôrazňovať.

Máš ďalšie plány, nápady, ktoré by si rád inicioval a zrealizoval napr. v Luxembursku? 

Píšem ďalšiu knihu. Je o Zoji, ktorá je hlavnou postavou jedného z príbehov v Niekto sa nájde. Mal som pocit, že si zaslúži román. Ona je tak trochu moje alter ego. Tiež je neustále na pomedzí medzi dvoma krajinami, trochu ju to rozrušuje, ale nakoniec prijíma, že zmyslom jej života je byť na ceste, a nie zakotviť navždy na nejakom mieste. No a keďže je euroúradníčka, Luxemburg je ideálne miesto, kde ju môžem objavovať a skúmať.

Čo by si odkázal rodákom – tým, ktorí tu už žijú, a tým, ktorí premýšľajú o príchode do Luxemburska?

Že je pre mňa príjemné sa medzi nich vracať. Tunajšia slovenská komunita je mi blízka a mám v nej oporu. Veď to boli práve moje kolegyne a kolegovia, čo za mnou stáli na radnici, keď som si bral Michala. Ľuďom, ktorí tu pracujú, by som možno odporúčal, ak sa to len trochu dá, využiť možnosť neplateného voľna, odpútať sa na čas od kancelárskeho života, ktorý vie byť monotónny, a skúsiť niečo iné. Potom sa človek, tak ako ja, s radosťou vracia späť.

Dušan, v mene SLUXu ti ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa podnetných ciest, radostných návratov a pozitívnych stretnutí všetkých druhov.

Foto (podľa poradia): Kvet Nguyen, DM archív.  

 Adriana Boysová

#adrianaboysova

Eva Rohde: Každý kvitne v niečom inom

 

Ja vs My. Mediácia a rozvoj osobnosti verzus systém pravidiel regulujúcich správanie spoločnosti a jednotlivcov. Eva Rohde, rodáčka z Piešťan žijúca už takmer 20 rokov v Luxembursku, tieto na pohľad úplne odlišné oblasti prepojila, vyvážila a našla v nich balans, ktorý jej pomohol nájsť vnútornú spokojnosť. Tiež túžite objaviť kľúč k úspešnému životu? Ako uvádza na svojej web stránke: ak vám vaša situácia veľmi vadí, je najvyšší čas ju riešiť.

 

Vraj všetky cesty vedú do Ríma, ale teba tá tvoja životná cesta zaviedla do Luxemburska.

Kedysi, ku koncu výšky, som mala možnosť stáže v rámci výmenného programu pre študentov. Prejavila som záujem o slnečné Portugalsko, ale potom som sa vedúcou programu nechala prehovoriť na Brusel — vraj to bude lepšie pre moju kariéru. To zafungovalo: vďaka stáži som dva roky nato dostala možnosť na ďalšiu stáž v Bruseli a vďaka tejto stáži som neskôr získala prácu v Luxembursku. Pôvodne som sem však prišla len na rok.

Pochádzaš z Piešťan, viem, že v Luxembursku je vás Piešťancov viac, stretávate sa?

Viem tu o zopár Piešťancoch. Nestretávame sa, ale mám k nim osobitý bližší vzťah, asi práve preto, že sme z jedného mesta. 

Štúdium práva patrilo voľakedy medzi najvychytenejšie typy štúdia, ty si ho úspešne študovala a dosť dlhý čas si sa právu aj aktívne venovala. Zrazu si presedlala na celkom inú oblasť, ktorá sa týka predovšetkým duševného zdravia. Si koučka, mediátorka, v porovnaní s exaktnými právnickými textami je to veľký odklon smerom ku intuícii. Nájdeš medzi právom a oblasťou, ktorej sa venuješ, paralely?

Myslím, že si to celkom vystihla. Do strednej školy som žila hlavne hudbou a zaujímala ma psychológia a cudzie jazyky. Všetky tri oblasti mi ale pripadali ako samozrejmá súčasť života, cítila som, že čokoľvek raz v živote budem robiť, ani jednu z nich zo svojho života nikdy nevypustím. Pre vysokú školu som teda hľadala niečo, čo by mi dalo ešte viac, čo by mi celkovo pomohlo poradiť si v živote. Pre právo som sa rozhodla z praktických dôvodov. Právo pokrýva v podstate všetky oblasti života spoločnosti, tak som šla do toho. Časom mi ale došlo (asi o 20 rokov neskôr :-)), že to môže byť ešte inak.

Prax právnika ma bavila hlavne z ľudského hľadiska: niekto k vám príde po radu, a vy sa potrebujete vyznať aj v jeho slabých a silných stránkach a nejako ho naviesť aj na iný spôsob fungovania, ak mu máte efektívne pomôcť aj do budúcnosti, nie len s jeho momentálnym problémom. Takže keď sa vrátim k svojmu pôvodnému zámeru, že som hľadala cestu, ako si poradiť v živote, tak k tomu mi dnes cesta investovania do rozvoja osobnosti sedí oveľa viac.

Predsa len mi nedá nespýtať sa, či  ti po toľkých rokoch praxe právo nechýba. Využívaš svoje vedomosti z práva aj v súčasnej profesii?

Určite som sa vďaka právu veľa naučila. Už len vedieť čítať zákony a zmluvy, kde čo hľadať, ako to vykladať, napísať si čo potrebujem, to sú samé užitočné veci. Viem si predstaviť, že by som ďalej pracovala ako právnik, ale asi by som sa zbytočne ostrihávala. Keď niečo s niekým riešim z hľadiska osobnosti, to mi doslova dobíja baterky a nemám toho dosť. V tomto sa potrebujem rešpektovať. Každý kvitne v niečom inom, vďaka čomu si môžeme medzi sebou vymieňať kvalitné služby. Tak prečo by som bola, síce dobrý, ale životom unavený právnik, ak môžem byť skvelý kouč a ešte mi to aj robí dobre? 

Úplne ti rozumiem a myslím si, že mnoho ľudí „vyhorí“ aj preto, že svoje vnútorné túžby potláčajú a rozhodnú sa pre praktický prístup k životu miesto toho, aby nasledovali svoje srdce. V Luxembursku majú mnohí rodáci pocit, že len práca v európskych inštitúciách by ich pohodlne uživila. Aj ty si pracovala v inštitúciách 15 rokov.

Byť praktickým je určite dobrá vlastnosť. Ty asi narážaš na to, keď niekto len kvôli istote ostrihá svoje túžby. To už ako praktické veľmi nevidím. Ono sa mi to raz aj tak vypomstí, ak niečo pre mňa dôležité úplne potlačím. Pre mňa sú európske inštitúcie dobrý zamestnávateľ v tom, že keď už ma nebaví robiť jedno, môžem si v rámci nich nájsť niečo zaujímavejšie. To som využila zakaždým, keď som mala pocit, že sa už nič nové neučím. V určitý moment som však narazila na hranicu, kedy som už pred sebou nevidela žiadnu perspektívu. Takže som sa potrebovala posunúť v tom, čo by mi tú perspektívu dalo. Mediácia bola môj dlhoročný sen, investovať do nej popri svojej práci mi nestačilo, potrebovala som odísť, ponoriť sa do nej bez kompromisov a nájsť si svoju vlastnú cestu. Keď som odchádzala zo svojho posledného miesta, čisto racionálne to veľmi nesedelo — v práci som mala dobré vzťahy, uznanie, zodpovednosť, dobrý plat.  Ale potrebovala som ísť jednoducho ďalej. Asi ako Honza v rozprávke: proste musí do sveta. Vráti sa, až kým zo svojej skúsenosti nezíska čo potrebuje, ideálne princeznú.

Aké boli tvoje začiatky, keď si sa rozhodla prejsť zo stabilnej práce na podnikanie? A kam by si chcela profesijne smerovať o 5-10 rokov?

Využila som možnosť neplateného voľna a naplno sa pustila do mojej rekvalifikácie na mediátorku. Za tri a pol roka mám pocit, že som prelezená mediáciou zhora, zdola, popri tom nespočetné workshopy v oblasti osobného rozvoja, koučovanie, mediačná prax … Popri zamestnaní by som sa do toho nikdy takto neponorila. Navyše, bolo veľmi príjemné mať popri tom aj čas na rodinu a hudbu.

Ešte z ďaleka nie som tam, kde by som chcela, je to postupný proces. Teraz v marci opäť nastúpim do práce v Úrade pre publikácie. Pre mňa je to však už dnes úplne iná situácia. Predtým som mala pocit, že okrem práce nemám nič, čím by som sa zaistila do budúcnosti. Teraz mám v rukách niečo, čo môžem popri zamestnaní ďalej postupne rozvíjať a čo mi dáva zmysel. Vďaka posledným trom rokom sa mi otvoril úplne iný svet, aj nový životný štýl smerom, ktorý chcem raz naplno žiť. Nástupom do zamestnania budú musieť niektoré aktivity stranou, rozhodne však budem pokračovať s konzultáciami a workshopmi, kde riešime problémy a konflikty cestou rozvoja osobnosti a praktickej životnej filozofie. Na druhej strane, na nástup do práce sa celkom teším, je to zas nová príležitosť ako využiť moje nové skúsenosti z mediácie a osobného rozvoja na práci s tímom, a tak zasa o kus svoju kvalifikáciu posunúť.

Kde by som chcela byť o 5-10 rokov? Ideálne odborník na to, že svojim klientom účinne pomôžem prevziať zodpovednosť za svoje problémy, dať im schopnosť riešiť ich za každých okolností, aby — keď sa raz na svoj život pozrú spätne — boli na seba fakt hrdí.

A čo spomínaná hudba, je to pre teba viac koníček alebo sa dá spojiť aj s tvojou prácou?

Ja myslím, že dnes už môžem s istotou povedať, že to je len koníček, hoci dôležitý. Ešte než som bola len zamestnaná, mala som ambície, že to snáď raz posuniem smerom učenia klavíra alebo skladania hudby v širšej škále než len pre radosť. Na luxemburskom konzervatóriu som strávila osem rokov štúdiom jazzu a bol to pre mňa doslova raj. Ale časom som tiež narazila, jednak na svoj technický limit, jednak na to, že ma proste viac a viac zaujímali ľudia, s ktorými som sa vďaka hudbe na konzervatóriu spoznala.   

Čo je vlastne podobná situácia ako s právom. Takže hudbu si už ponechávam len pre radosť, ďalej skladám a hrám, a to mi stačí.  (Na fotke s Gastom Waltzingom, u ktorého Eva študovala tri roky harmóniu jazzu.)

Čo najčastejšie riešiš s klientami? Sú v Luxembursku špecifické situácie vzhľadom na to, že je tu veľký mix kultúr? Stretávaš sa vo svojej praxi s kultúrnymi rozdielmi a dá sa v tejto multi-kulti kope aplikovať na všetkých konkrétne pravidlo, cvičenie či metóda?

V mojej práci s klientami v podstate stále riešime postoj, s akým klient svoj problém rieši. Aj z veľmi nepríjemných situácií sa dá veľa vyťažiť. Častokrát má tiež človek problém si po veľmi dlhú dobu vôbec priznať, že nejaký problém má. Myslím si, že to súvisí s tým, že napriek tomu, že sa stále viac a viac hovorí o jedinečnosti, je v spoločnosti stále obrovský tlak na výkon, na to, aby sme sa chovali, pracovali, vyzerali… dobre.

Mám rada ten moment, kedy sa zrazu klient upokojí, že nie je zle, že je to len situácia, ktorá sa dá riešiť. A navyše si pri tom posilní osobnosť. Kultúrne rozdiely — samozrejme, sú všade, aj medzi rodákmi. V Luxembursku často narážam na to, že ľudia riešia prácu, pričom im na pozadí beží úplne iný problém — trebárs túžba po blízkom vzťahu. Alebo svoju prácu majú naopak ako „danú“, takže ju absolútne vôbec neriešia, nespochybňujú, aj keď okolo nej majú zmiešané pocity.  To sa potom prejavuje na ich celkovej nepohode a zhoršených vzťahoch. Ja som toho názoru, že priznať si problém a riešiť ho sú dva samostatné kroky a jednoducho treba začať tým prvým. Ľudia sa často boja pripustiť si svoj problém, pretože nevedia, ako ho riešiť. Alebo ich napadajú len radikálne zmeny a tých sa zase boja, tak sa radšej (veľakrát skôr podvedome) udržujú v napätí a to v nich len rastie a rastie. Ak si však svoj problém priznám, trebárs že mám fakt veľký problém v práci (neúprimnosť medzi kolegami, práca ma nebaví alebo až príliš vyčerpáva…), neznamená to, že hneď musím dávať výpoveď. Keď sa začnem problémom naozaj zaoberať, môžem zistiť, že možných riešení je viac a dokonca si tým môžem podmienky v práci výrazne zlepšiť. Ak si ale toto nedovolím, často iné ako radikálne riešenie nevidím. A to už je to zabehnuté kolečko, že sa radšej na problém ani nedívam.

Spomenula si, že vo svojej práci vnímaš kultúrne rozdiely aj medzi rodákmi. Ako sa ti s nimi pracuje?

S rodákmi samozrejme pracujem úplne najradšej. Máme tak príležitosť sa lepšie spoznať a bavíme sa samozrejme „po našom“ :-), často ma prekvapí, že som zase “oprášila” nejaký výraz, ktorý som už dlho nepoužila, od srdca sa pri tom zasmejeme, a to je veľmi fajn.

Existujú pravidlá, na ktoré ľudia vo vzťahoch často zabúdajú, a pritom keby ich dodržiavali, často by ani nedochádzalo ku konfliktom, dalo by sa im účinnejšie predchádzať, poprípade si s nimi jednoduchšie poradiť?

Určite, tých je celá kopa. Vidím, ako je veľa rozchodov a nedorozumení vo vzťahoch úplne zbytočných len preto, že nevieme pracovať s tým, ako sme navzájom iní. Aj keď sme si s niekým veľmi blízki, každý máme svoj vlastný životný príbeh, a tie naše príbehy a skúsenosti proste nikdy rovnaké nie sú. Takže je zákonité, že čím intenzívnejší je náš vzťah, tým budeme v dennodenných veciach narážať na viac a viac rozdielov medzi nami. Čo znamená, že sa potrebujeme naučiť navzájom pracovať so svojimi silnými, ale aj slabými stránkami, aby to nedopadlo tak, že najprv vo vzťahu vidíme len to dobré, to zlé nejakú dobu ignorujeme a nakoniec, keď sa to prevalí, vidíme len to zlé.

Konflikt ako taký ako problém nevnímam: problém je, keď sa mu dlhodobo vyhýbame, alebo ho medzi sebou riešime ako malé deti, ktoré sa na pieskovisku bijú s lopatkami po hlave. Na druhej strane, aj keď si uvedomíme, že „sa zrovna mlátime lopatkami po hlave“, s troškou sebaovládania môžeme relatívne ľahko prepnúť na funkčnejší spôsob a začať dávať dohromady, kto čo vidí. Pretože ono je to vždy dobré vypočuť si toho druhého a potom to spolu prebrať: o čo nám vlastne ide a ktorá z tých možností, ktoré spolu máme, je pre nás, pre náš život, tá najlepšia. Myslím pre nás ako takých, nie podľa predstáv jedného z nás bez dívania sa na akékoľvek súvislosti.

Nedávno som čítala, že mnoho Slovákov má pocit, že najlepšie si môžu vo vzťahu rozumieť len s partnerom rovnakej národnosti. Tvoj manžel nie je Slovák, ako je to u vás, považuješ rozdielnosť národností za výhodu alebo nevýhodu pre partnerský vzťah?

Alex je Nemec. Výhodou je, že od samého začiatku nám je jasné, že sme veľmi rozdielni, takže ak chceme ísť ďalej spolu, musíme spolupracovať. Na začiatku nás hlavne spájala túžba mať spolu rodinu, postupom času je náš vzťah viac a viac o tom, že k sebe hľadáme cestu ako pár, ktorý sa do seba kedysi zamiloval, a to má proste vždy potenciál. Samozrejme, momentálne sme tiež veľmi zamestnaní výchovou detí. 

Aká je tvoja skúsenosť s výchovou detí v zahraničí vo viacjazyčnom prostredí? Máte s manželom odlišné  výchovné prístupy vzhľadom na rozdielnosť kultúr alebo sú tie rozdiely nepatrné?

Na výchovu máme podobný názor, aj tak skoro s každou novou situáciou spolu narážame. Realita je proste veľakrát úplne inde, než si myslíme. Každý sám za seba častokrát bojujeme s tým, že sa chováme úplne inak, než čo máme v úmysle. To je samozrejme založené na našich kultúrnych rozdieloch, ale nie tým, že ja som Slovenka a manžel Nemec, ale že prostredie, z ktorého každý z nás pochádza, fungovalo inak. Keby sme boli obaja Slováci, mohlo by sa nám stať úplne to isté. Ja sa trebárs niekedy inštinktívne chovám úplne inak, než aká mama by som chcela byť, napríklad svoje deti moc chránim, než aby som im dala priestor sa naučiť si so situáciou poradiť. Niektoré veci sa mi proste na sebe vôbec nepáčia a tie chcem zmeniť a pracujem na tom. Manžel to má podobne, tiež má veľa rodinných vzorcov daných „do vienka“, o ktorých cíti, že predsa len chce byť ešte iný otec, aby on sám bol so sebou viacej spokojný. Takže my to berieme skôr týmto smerom. Keď sa pohádame, často je to preto, že sa jeden z nás zasekol na nejakej svojej predstave, ktorú už dávno chce sám u seba posunúť, len na to nejak zabudol. Alebo sme zabudli, že potrebujeme spolupracovať, aby sa nám naozaj podarilo naše deti vychovať tak, ako si to predstavujeme: aby sme ich čo najlepšie pripravili pre život.

Výchova vo viacjazyčnom prostredí? Ja to beriem tak, že sa naše deti do týchto podmienok narodili, tak na nejakej úrovni (svojej duše?) s tým počítajú. Ja im vlastne ani neviem veľmi pomôcť, aby to zvládali, to je ich výzva. Rozhodne ich však chcem podporiť v tom, aby spoznali moju kultúru a dobre sa naučili po slovensky, to je pre mňa veľká výzva, pretože deti máme v luxemburskej škole, čiže aj miestnu kultúru musia spoznať, a ešte je tu samozrejme dôležitá kultúra ich otca. To je pre mňa naozaj dôležité, aby raz vedeli, kým sú, odkiaľ pochádzajú, a vedeli to pre seba využiť.

Keď už sme pri tých výzvach, je niečo, čo by si rada preniesla z Luxemburska či  z manželovej kultúry na Slovensko?

Mám jeden konkrétny projekt, ktorý by som chcela zrealizovať v Piešťanoch. Ide o veľmi komplexnú mediáciu, podľa mňa by Piešťany veľmi pozitívne ovplyvnil. A máš pravdu, je to asi o tom, že mám túžbu do Slovenska nejak spätne investovať, predsa len odtiaľ pochádzam a je mi blízke. Tu v Luxembursku sa neustále stretávam s kultúrnymi rozdielmi, až sa mi to dostáva až pod kožu, ako je to fakt úplne normálne, že sme každý iný. Lenže my sme každý iný, aj keď nepochádzame z rôznych krajín. Na tomto projekte v mojom meste vidím rivalitu medzi dvomi športovými klubmi, ktorá je úplne mimo: oba vychovávajú úspešných športovcov, ale nespolupracujú, pretože si každý myslí, že ten druhý by mal všetko robiť, ako on. No ale ten druhý to má inak. Spoluprácou by svoje výsledky mohli ešte viacej posunúť.  

(foto: Eva a Alex)

A teraz naopak, obligátna otázka pre rodákov žijúcich v zahraničí, je niečo, čo ti zo Slovenska v Luxembursku chýba?

Mne tu  teda osobne chýba úplne normálna komunitná, víkendová slovenská škola, kde by sa deti Slovákov v Luxembursku mali možnosť spoznávať naprieč podmienkam, ktoré majú v ich dennodennom viacjazyčnom prostredí, a tiež naprieč ich veku, aby sa mohli od seba navzájom učiť a inšpirovať (mladší od starších a naopak), a aby tiež získali ešte iné pochopenie, prečo je pre nich užitočné sa učiť slovensky. Ocenila by som podporu pre tých z nás, čo nemáme školopovinné deti v európskej škole. Možno nejaké jazykové okienko alebo jednoduchý komunikačný kanál, čo sa v ktorom ročníku na slovenčine preberá, na čo sa kedy zamerať, pretože ja fakt neviem ako na to, ale chcela by som v tomto svoje deti viacej podporiť. Možno by to ani nemuselo byť od učiteľov — ak tu takí disponibilní nie sú — ale od detí deťom.

To je výborný nápad, víkendová škola je snom mnohých rodákov. V SLUXe veríme, že sa nám raz podarí spoločne nájsť vhodné priestory pre jej realizáciu. Mnohí by sme radi zvýšili povedomie o Slovensku a Slovákoch žijúcich v Luxembursku. Ako nás podľa teba miestni vnímajú?

Často sa stretávam s tým, že nás Slovákov ľudia stále často spájajú s Čechmi a vyslovujú obdiv za nežnú revolúciu, že nie všetky politické krízy sa musia riešiť zbraňami. Spájanie s Českom aj po toľkých rokoch od rozdelenia mi je veľmi sympatické. Ja sama vidím medzi nami veľmi silnú spojitosť aj cez všetky tie rozprávky a kultúru, ktoré sme za tie roky zdieľali. Máme v nich ukryté veľmi silné hodnoty, ktoré nám stále pomáhajú dívať sa dopredu a hľadať riešenie. 

 

Eva, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor, verím, že inšpiruje nielen rodákov v Luxembursku. Prajem ti veľa spokojných klientov, príjemných kolegov v novom pracovnom prostredí a nech sa tá tvoja úprimnosť voči sebe a druhým a tiež ústretovosť voči novému prenáša ďalej, znásobuje a zásobuje ťa novou dávkou pozitívnej energie.

Za SLUX Adriana Boysová

#adrianaboysova

Giancarlo d´Elia: Be ensured that I will pick everybody’s brain to get valuable hints for my mission

 V Luxembursku žije takmer tisíc Slovákov a myšlienka mať v krajine vlastného honorárneho konzula medzi krajanmi rezonovala už dlhšiu dobu. O to viac nás potešila správa o vymenovaní nového honorárneho konzula. Pán Giancarlo d'Elia je v našej komunite nováčikom, a preto nás teší, že súhlasil, aby sme ho vyspovedali pre náš blog Cyklus krajania.

Our community welcomes our new Slovak honorary consul hoping for a mutual fruitful cooperation. Could you please tell us more about your background?

Thank you for your warm welcome and hello to all Slovaks living and working in the Grand Duchy of Luxembourg! As regards my background, I am a trained economist with an MBA in international management. A Luxembourg national, after a management career in Germany where I first finished my studies, I got finally professionally established in Luxembourg back in 1997 on behalf of a large German publishing group to revitalize a daughter company in the data and document management sector. In 2003, I started my first company operating in greater Luxembourg in the field of corporate turnarounds and growth management. Since 2010 we invest also in the Private Equity sector, with dedicated investment funds; mostly industrial investments in diverse sectors ranging from Real Estate to alternative energies and sustainable projects. 

Could you tell us more about how you became Slovak honorary consul? What are your plans and how do you see the cooperation with our community?

First of all, a word of explanation about the function of Honorary Consulates - many countries are keen to establish a diplomatic representation in countries where they have no embassies. The profile of the Honorary Consuls is dictated by the aspiration to dispose locally of a personality well connected to the local social and economic environment and also politically networked. It happens that my personal profile fits into this scheme. Allow me to stress the fact that I am very humbled and thankful to have been given the honour to represent a great country like the Slovak Republic. As regards the Grand Duchy, the Embassy in Brussels remains the main regional diplomatic and consular reference for the Slovakian community. What we plan to do? First of all, I strive to become the point of contact to the local community and will welcome any opportunity to get to meet the residents in the Grand Duchy. My function and the purpose of the activities that I will be supporting will have one common denominator: making Slovakia better known in Luxembourg and creating links between the Slovaks at home and the Grand Duchy. Together with the association of the Slovaks residents (SLUX), we will work out a plan of events. Broadly speaking, I am not in favour of “quick shots”, things need to be organized properly and this takes time.

We all know that Luxembourg is a very multilingual country and a little bird tweeted that you also speak several languages. Would you like to add Slovak to the list of your languages?

Ah the language issue…yes, I speak a few languages. Do you really want me to list them…? Let’s just say that I feel at home in almost a dozen of European countries. And yes, I intend to learn Slovakian, and could well need the support from a mother tongue willing to assist me in this endeavour! Though my agenda is quite full, the arrangements will not be easy.

What are your suggestions for promotion of Slovakia in Luxembourg? In which fields can you imagine more intensive cooperation between the two countries?

Without being too detailed, let me say that the cultural sector is a natural bridge to bring people together, this covers so diverse areas as music, dance, figurative arts, movies and other cultural events. On the more practical side, we can strive to introduce the great Luxembourg financial know-how to the Slovakian economic and industrial communities at home, they could benefit greatly from what the Grand Duchy can offer in terms of financial engineering and development capital.

How, in your opinion, can Slovak community help in this, given its limited capacities?

In my opinion, the most valuable support is not budget dependant. Providing insights and contributing to better understanding, the real exigences and most appropriate initiatives are purely brain steered factors.

What do you do in your free time?

Would replace the notion of “free time” with the one of “time” tout court! Experience shows that you have only time for the things that you are interested in. We always find the time to do what we like. Personally, I do my daily sport training before going to work. History is my passion, my reading covers mostly that field, followed by geopolitics.

Your wife is the Honorary Consul of Burkina Faso to the Grand Duchy of Luxembourg and you also often visit Africa. Do you think that you could benefit from your wife´s experience in your role as a Slovak honorary consul? Could there be some inspiration for Slovak community in Luxembourg?

My wife has been Honorary Consul for the past five years. In fact, she has been living in Burkina Faso since 2008, travelling back and forth from and to Luxembourg. She also used to work there as a consultant in state governance. Africa is a continent that Europeans do not know much: the images from malnutrition and poverty are in everybody’s mind when Africa is mentioned. Well, Africa is not that…or at least not only that. With an overall population of 1.2 billion, 54 sovereign countries and a territory so large to absorb the US, China, India, France and even more countries, the continent will be the fastest growing economic area in the world in the next decades. There are huge development opportunities over there.

As regards the potential cross fructification, be ensured that I will pick everybody’s brain to get valuable hints for my mission!

Mr. d´Elia, thank you for giving us an opportunity to know you a bit more. We look forward to our successful cooperation and seeing you at one of our events and we wish you many enjoyable moments in your new role of Honorary consul.

You can contact Mr. Giancarlo d'Elia here: hconsul.slovakia@gmail.com

Trénerky z folklórneho súboru Sluxáčik: Slovenský folklór je taká zdravá droga

Stretnú sa dve právničky, oftalmologička, kulturologička a pedagogička. Nie, nechystajú sa predložiť vláde návrh na nové znenie zákonov, ani na debatu o očkovaní proti Covid-19. To, čo ich spája, je láska k slovenskému folklóru a tradíciám. Stretli sa v Luxembursku a slovo dalo slovo, od nápadu k zrealizovaniu prvého detského folklórneho súboru v Luxembursku Sluxáčik, ktorý od roku 2019 funguje v Európskej škole II v Mameri, nebolo ďaleko. Až také ľahké to nebolo, ale o tom nám už porozprávajú ony – trénerky prvého slovenského folklórneho súboru v Luxembursku: Marína Kluvancová, Petra Stecová, Monika Kišš, Zuzana Šatková a Adriana Boysová. 

Čím vás oslovil slovenský folklór?

Marína: Slovenský folklór je výnimočný v celosvetovom meradle. Je pestrý ako rozkvitnutá lúka, voňavý ako pokosená tráva, ktorá, keď sa vysuší a pozhrabáva do stohov, rozozvučí naše zmysly a chce sa nám žiť, radovať, spievať a tancovať. Slovenský folklór je taká zdravá droga.

Petra:  Mňa najskôr upútali naše nádherné ľudové piesne, ešte v detstve, od mojich rodičov a starých rodičov. Sme hudobná rodina, spievali sme si ich často, pri rodinných akciách aj cestách v aute, s ľudovkami som rástla. V dospelosti som potom naplno ocenila ich krásu a energiu, ktorú šíria, majstrovstvo muzikantov. Keďže som sa roky venovala rôznym druhom tancu, od jazz-dance, spoločenských štandardných a latinsko-amerických tancov až po flamenco, folklórny tanec je teraz pre mňa krásny návrat „domov“, dušou aj telom. 

(Zľava: Adriana, Zuzka, Monika, Petra)

Monika: Keď sa nad tým zamyslím, slovenský folklór a hlavne ľudové piesne boli prirodzenou súčasťou môjho života od narodenia. Starká bola výborná speváčka a od malička ma učila spievať. Bola ročník 1918 a vyrastala v časoch, kedy ľudové piesne a tance boli hlavným zdrojom zábavy a rozptýlenia pri fyzicky náročnej práci, počas neľahkého obdobia. V šiestich rokoch ma rodičia prihlásili na tanečnú do ZUŠky a k spevu sa prirodzene pridal aj tanec. Keď tak pozerám na naše tanečníčky, pýtam sa sama seba, či sa niečo zmenilo, či sme boli aj my také, alebo či sa niektoré veci jednoducho nemenia.  Každopádne je zaujímavé a úplne iné stáť odrazu na opačnej strane. 

Adriana: Folklórny svet ma odjakživa priťahoval svojou nespútanou energiou, hravosťou, farebnosťou a vášňou. Od mala som rada spievala ľudové piesne, v rodine sme mali šičku a vyšívačku krojov, letá som trávila na dedine u babky, kde som ešte zažila ženy, ktoré chodili oblečené v krojoch na všedný deň. Počas štúdia na vysokej škole som mala možnosť rozšíriť si teoretické vedomosti z oblasti ľudovej kultúry na hodinách etnológie, národnej kultúry či dejinách hudby. Veľmi sa teším, že cez náš detský súbor Sluxáčik sa po rokoch opäť dostávam k slovenskému ľudovému umeniu a z týchto opätovných dotykov vzniká niečo zmysluplné, čo nám prináša radosť a pestuje vzťah k slovenskej kultúre aj medzi deťmi, ktoré sa narodili či vyrastajú v zahraničí.

Zuzka: Pochádzam z Prešova a folklórom som bola obklopená od detstva, východniarske a rusínske ľudovky sa u nás často hrali  a spievali. Rodičia v mladosti pôsobili v súboroch. Ja som až neskôr, ďalej od domova, viac ocenila krásu a hodnotu slovenského folklóru. 

Prečo si myslíte, že je dôležité budovať vzťah detí, ktoré žijú v zahraničí, k slovenskému folklóru?

Zuzka: Pre mňa je folklór najmä o pozitívnej energii a o radosti. To sa snažíme odovzdať aj deťom na tréningoch. O tom, že nám ľudové piesne kolujú v žilách, som sa presvedčila, keď moju dcéru ako bábätko v istom období neupokojil Mozart, Queen, dokonca ani Spievankovo, ale najlepšie reagovala na východniarske čardáše. Alebo keď mi mladšia dcéra povie, „mami, keď mi je niekedy smutno, tak si predstavím, ako tancuje Lúčnica“. Deťom aj prostredníctvom folklóru vieme ponúknuť to, k čomu majú srdcom blízko, aj keď o tom možno ešte nevedia. Verím, že keď deti budú poznať a vážiť si kultúru svojich predkov, stanú sa viac tolerantné aj voči iným kultúram. Keď nebudeme spokojní Slováci, ťažko budeme spokojní Európania a môžeme ľahko splynúť v dave a stratiť sa vo víre mnohorakosti. A pritom, máme čo ponúknuť... Je mi trochu smutno, keď počujem kamarátov, ktorí žijú dlhé roky v zahraničí, hovoriť, že so Slovenskom už nechcú mať nič spoločné. Samozrejme, mnohé veci nefungujú, ako by mali, no je to naša domovina, kde sme prežili veľkú časť života a kde máme svojich predkov. Žiadna iná domovina už nebude, ani keď zmeníme občianstvo, preto je dobré zachovať si z nej to pozitívne. K tomu pozitívnemu určite patrí aj slovenský folklór, ľudová hudba a prekrásne kroje, ktoré naše šikovné prababky vyšívali po nociach pri sviečke. Je to umenie, ktoré si zaslúži obdiv a nemalo by upadnúť do zabudnutia. 

Marína: Deti sa naučia radovať z pohybu, ktorý je viac ako len šport. Je v ňom ukrytá estetika, láska k prírode, k piesni, k rodnej zemi, k predkom, láska k tradíciám. Múdrosť starých rodičov dnes nemá takú váhu ako kedysi. Dnešné deti neprahnú po informáciách a radách starších. Naopak, informáciami sú presýtené. Preto si príliš nevážia minulosť, ktorá vonia starinou. A folklór ich to učí. Že aj staré môže byť krásne a poučné.

Petra:  Spolu s tancom deti objavia cez piesne naše tradície, kultúru, ktorú sme my s detstvom stráveným na Slovensku vnímali automaticky, našim deťom ju treba priblížiť. Folklórny tanec a hudba zároveň vystihuje nás ako národ, všeobecne. Ľudový tanec asi nie je taký rafinovaný ako flamenco či tango, ale je radostný, vášnivý, nabitý energiou, ide priamo k srdcu. Tak možno nám trochu lichotím, ale Slováci podľa mňa sú (vedia byť) aj takí. 

Aké boli začiatky súboru a prezraďte nám, ako vznikol nápad nazvať súbor Sluxáčik?

Zuzka: Začínali sme u nás doma v detskej izbe s malou skupinkou dievčat.  Vnímala som, že nám v Luxembursku chýba slovenský folklór a našťastie som nebola s touto myšlienkou sama. Založenie súboru bol krok do neznáma, veľa starostí s neistým výsledkom. No ako to už v zahraničí chodí, ak chceme niektoré aktivity z našej domoviny, neostáva nám nič iné, ako si ich zorganizovať.  Keď si spomínam na naše začiatky a vidím posledné video so sedemnástimi tanečnicami v krojoch, s vlastnou choreografiou, tak sa veľmi teším z toho, aký pokrok sme za dva roky urobili. Či a ako budeme ďalej fungovať, závisí predovšetkým od záujmu detí a rodičov, aby si v pestrej palete krúžkov našli čas aj na niečo jedinečné, čo im okrem radosti z pohybu umožní lepšie spoznať slovenskú kultúru, a tak aj ich vlastnú identitu.

Adriana: Tým, že som bola od začiatku spojená so združením rodákov Slovaks in Luxembourg (SLUX) a taktiež pri vzniku folklórneho súboru, ktorého prvé krôčiky naozaj začali v detskej izbe u Zuzky, vznikla nám taká krásna symbióza a Sluxáčik je tak trochu dieťatko SLUXu, ktorý veľmi rád podporuje jeho aktivity a ako každý správny rodič je hrdý na pokroky, ktoré Sluxáčik za tie dva roky oklieštené proticovidovými reštrikciami urobil. Prezradím, že pracovný názov súboru bol Tatranské Kozy, ktorý dlho fungoval ako veselý pozdrav našich tanečníčok, istý čas sa skloňoval aj názov Marína, keďže v súbore sme v tom čase mali tri nositeľky tohto krásneho mena, ale napokon z rôznych alternatív zvíťazil medzi všetkými názov Sluxáčik. 

V Luxembursku funguje o niečo dlhšie súbor Melimelo pod vedením Evy Klosovej, ktorý prináša náhľad na luxemburský, český a tiež slovenský folklór. Aký je váš vzťah, spolupracujete medzi sebou?

Zuzka: Pred pár rokmi som so svojimi deťmi chodievala do súboru Melimelo a s Evou máme dobré vzťahy. Súbor Melimelo bol vtedy zameraný predovšetkým na české piesne a hudobnú zložku, ktorú majú veľmi dobrú. Venovali sa aj luxemburskému folklóru. V Sluxáčiku sa sústreďujeme len na slovenský tanec a spev. Sme samozrejme otvorení spolupráci a verím, že sa nám niekedy podarí aj spoločné vystúpenie.  

Slovenský folklór je veľmi bohatý, každý región má svoje špecifiká. Ako vyberáte v súbore, čo sa deti budú učiť spievať, tancovať?

Marína: Vymýšľanie nových choreografií je časovo veľmi náročné. Taktiež nemáme hudobníkov, a preto si musíme vystačiť s nahrávkami, pre ktoré získavame licencie, aby sme ich mohli použiť na vystúpeniach. Takže, ak niečo získame, tak inšpirovaní náladou piesne, textom a videami skladáme dokopy choreografie. Snažíme sa, aby boli odlišné, aby v nich ostalo niečo z nás. Deti sa stretávajú len raz do týždňa a iba na hodinu, takže si musíme vystačiť s menším okruhom tanečných krokov a tie používať v tancoch a scénkach. S malými tanečnicami sa snažíme hrať aj ľudové hry, ktoré vyhľadávame v knihách a na internete a staršie dievčatá viac tancujú.

Tradicionalizmus verzus originalita - Je vo folklóre možná istá originalita alebo všetko tu už bolo a snažíte sa skôr o striktné dodržiavanie tradícií? 

Adriana: Na túto otázku panuje veľa názorov. Folklór sa vyvíja v čase rovnako ako aj tradičné sviatky a ich oslavy, za všetky snáď stačí spomenúť Vianoce - kto si dnes vešia vianočný stromček na strop a zväzuje nohy stola reťazou? Folklór je predovšetkým živý práve tým, že sa nekonzervuje, na to máme etnografov, muzikológov a ďalších odborníkov, ktorí zachovávajú to tradičné pre budúce generácie. Dnes zažíva ľudové umenie veľký “comeback” a v súvislosti s tým sa ozývajú aj kritici, či je ten ktorý motív na tričku správne použitý, či je správne tancovať čardáš aj za zvukov gitary a podobne. Za mňa je folklór najmä veľká studnica inšpirácie, z ktorej môžeme piť plnými dúškami. Myslím si, že by bolo na škodu limitovať sa tým, aby sme sa snažili udržať všetko tak, ako to bolo v minulosti, vytrácala by sa z toho určitá radosť, spontánnosť, tvorivosť, ktorá je pri kontakte s deťmi veľmi dôležitá. Chceme, aby sa im ľudové tance a piesne vryli pod kožu, aby ich mali radi, tešili sa z pohybu a nebáli sa, či robia všetko správne. To puritánstvo, hľadanie čistoty a pôvodnosti môže prísť na rad neskôr, keď z ľudového umenia nebudú mať strach, keď v nich vzbudí záujem a nebudú mať pocit, že je to niečo zastarané, nudné, nezaujímavé, pretože opak je pravdou. Ľudové umenie je veľmi pestré, nielen čo sa týka krojov, ale aj hudobných motívov, tancov a zvykov.

Tancujú v súbore iba slovenské deti? Je znalosť slovenčiny podmienkou na to, aby sa k vám dieťa pridalo?

Petra: Podmienkou to nie je, jazykovo sme pripravené na všetky výzvy.  V našom súbore máme napríklad aj Chorvátku, ktorá krásne zapadla a veľmi dobre sa v ňom cíti. Samozrejme, dievčatká medzi sebou aj veľa prerapocú, v slovenčine. A je iné spievať piesne a zabávať sa pri rečňovankách v jazyku, ktorý dieťa ovláda. Ale to dievčatko sa naše piesne krásne naučilo, takže dá sa to aj bez znalosti slovenčiny.

Ako získavate členov? Aký je ideálny kandidát na člena súboru Sluxáčik?

Petra:  Niektoré deti majú hudobný sluch a rytmus v sebe, iným len treba umožniť objaviť ich. Ja vediem malé dievčatká na prvom stupni, ideálne kandidátky na folkloristky sú pospevujúce a poskakujúce žabky, ktoré majú rady pohyb, hudbu a byť v kolektíve, bez ohľadu na to, či majú rytmus alebo hudobný sluch, tie sa postupne vycibria. Naša folklórna hudba je taká krásna, živá, málokto jej odolá – hneď ako začne hrať, dievčatká sa zvŕtajú a spievajú si, už neobsedia. A cestou domov sa po chodbách a školskom dvore doďaleka rozlieha ľudová pieseň, ktorú sme sa práve naučili.

Zuzka: U nás sa nerobí výber, ako je bežné v iných súboroch, prijímame všetky deti, ktoré majú záujem. Niektoré sa chytia rýchlejšie, iné trochu neskôr. Osobitný spevácky talent tiež nie je podmienkou. Dievčatá spievajú rady a od srdca, máme zopár nadšených speváčok a ostatné sa rýchlo nechajú strhnúť davom. Je veľmi milé, keď odchádzajú z tréningu a pospevujú si po chodbách „povedal mi jeden chlapec, že ja neviem chleba napiecť“.  

Myslíte si, že súbor Sluxáčik by mohol konkurovať bežným detským súborom na Slovensku? Akú máte odozvu?

Marína: U nás sa tancuje pre radosť. Nerobí sa žiaden konkurz. Snažíme sa podchytiť každé dieťa, ktoré to chce vyskúšať. Z toho vyplývajú aj technické nedokonalosti a falošné tóny. Ale konečný výsledok je často veľmi milý a prekvapivo dobrý, divácky zaujímavý. Či by sme mohli konkurovať? Možno nie, ale o to nám predsa nejde.

Práca okolo súboru je časovo náročná, stretnutiami s deťmi predchádza dlhá príprava repertoáru, nácvik choreografie, výber hudby. Každá z vás má popri tom mnoho iných pracovných či rodinných povinností, je to svojím spôsobom koníček, na ktorý si treba nájsť čas. Ako si ten čas nachádzate? Čo vás na práci v súbore najviac motivuje, baví?

Petra: Áno, pravidelne sa pripravujem, pokiaľ ide o choreografie, predovšetkým cez víkend a vždy aj priamo pred hodinou. Minulý rok sme nacvičovali postupne 6-7 tancov, s Marinou v priebehu roka choreografie postupne ešte prispôsobujeme, meníme ich podľa toho, ako sa ktoré kroky ujali, čo dievčatkám vyhovuje, čo zvládajú. Covidové opatrenia nám tiež zasiahli do niektorých tancov. Takže okrem fyzickej kondície je to dobré aj na pamäť, pre deti aj trénerky. A čo ma motivuje? Keď máme veselo a spevavo, keď sa krásne snažia, tešia z tančeka, vystúpenia. Aj z toho, že sa po týždni rady stretnú, sú hodinku spolu medzi kamarátkami a spája nás naša ľudová hudba a tanec.

Monika: U mňa je to podobné ako u Peti. Hlavné prípravy a nácviky prebiehajú po večeroch cez víkendy a v pondelok pred tréningom, ale snažím sa si zašportovať aj cez týždeň, aby som s veľkými dievčatami dokázala udržať tempo. Sú veľmi šikovné, snaživé a vidieť, že sa chcú naučiť viac. Bola by škoda nevyužiť ten potenciál. Keď prichádzam na tréning a vidím, ako si precvičujú kroky a choreografiu z predchádzajúcej hodiny, tak ma hreje pri srdci a hovorím si, že to má zmysel. Je to dobrovoľnícka aktivita, a ak by z nej človek nemal radosť, potešenie a nevidel by v nej žiadny význam, tak by to nerobil. Nútiť a presviedčať niekoho by ma nebavilo. Našťastie, to nie je náš prípad.

Minuloročné reštrikcie neumožnili vystúpenia pred divákmi, ba ani rodičmi, z nácvikov a prípravy vystúpenia vzniklo video, ktoré si môžu naši čitatelia pozrieť po kliknutí na link - video.

Monika: V tomto bode by som chcela veľmi pochváliť naše tanečníčky, pretože minulý rok bol skutočne pre všetkých náročný a ony ho výborne zvládli. Na tréningoch sme museli mať neustále rúška, rozdelili ich, aby sa ročníky nemiešali. Častokrát sme nacvičovali s dvomi dievčatami, o týždeň s ďalšími dvomi, potom s jedným a kým sme sa znovu stretli, tak prirodzene, že tie prvé už trošku zabudli, čo sme sa to vlastne učili a takto to bolo takmer celý rok. Dva kroky vpred a jeden vzad. Ale zvládli to fantasticky, čo si môžete pozrieť aj na priloženom videu.

Aké sú vaše plány na novú sezónu? Kedy vás uvidíme vystupovať naživo?

Monika: Plánujeme nacvičiť nové tance, aby sme obohatili náš repertoár a samozrejme, aby sa dievčatá naučili niečo nové, nech ich to stále baví. To je aj ich motivácia. Budeme sa tešiť, ak opatrenia dovolia aj vystúpenia naživo s divákmi, lebo povedzme si úprimne, to má úplne inú energiu.

Zuzka: Tento rok sme sa museli prispôsobiť viacerým obmedzeniam zo strany školy. Je nám ľúto, že sme nemohli spojiť všetky ročníky do skupinky prvého stupňa (Primary) a nemohli prijať viaceré prváčky, ktoré mali záujem. Tiež sa nám hlásia deti, ktoré nechodia do Európskej školy, no momentálne sme limitovaní jej pravidlami. Verím, že sa to v budúcnosti zlepší a nájdeme riešenie, aby sa mohli pridať všetky deti, ktoré chcú tancovať.  

Ak môžem, na záver krátky apel na rodičov - neobávajte sa povzbudiť deti k folklóru. Je to veľmi „nákazlivá“ aktivita. Vôbec nevadí, ak deti zatiaľ nikde netancovali. Máme ešte zopár voľných miest pre dievčatá aj pre chlapcov. Pridajte sa k nám!