Zuzana Brandt: Naordinovala by som deťom povinné hodiny nudy

  1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Ako sa hovorí, do zahraničia ťa privedie buď láska, alebo práca. U mňa to bola láska, hoci tá sa zrodila už dávno v Nemecku a potom ma potiahla ďalej na západ, až sem do Luxemburska.  Spoznala som ju ako 19-ročná  počas pobytu v Nemecku, po ktorom nás na niekoľko rokov rozdelili kilometre a hranice. Pracovala som vtedy ako letuška v Českých aerolíniach v Prahe, a bezplatné letenky nám pomohli kontakt udržať. Finálnu pečiatku nášmu vzťahu dal spoločný rok na Novom Zélande, a odtiaľ sme putovali spolu rovno do Nemecka.  Po niekoľkých rokoch prišla pre manžela pracovná ponuka z Luxemburska, a keďže som ako domorodec z pezinského kraja bola presvedčená o tom, že ideme do krajiny slnka a vína, okamžite som balila kufre. Až po príchode do Luxemburska som zistila, že správne som odhadla iba vinice. 

2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

Ako som už spomenula, nasledovala som svoj tínedžerský sen a začínala som po škole prácou v oblakoch. Praha bola moja vysnívaná destinácia, počas lietania som študovala management a ekonomiku, žila som tam 7 rokov a dodnes je to moja srdcová záležitosť. Na obdobie u ČSA mám najkrajšie spomienky a najpevnejšie priateľstvá. 

Manžel mi síce v životných plánoch zamiešal karty, keď som z Prahy putovala do Frankfurtu, ale lietania som sa nevzdala, iba som vymenila českú uniformu za nemeckú. A neľutovala som, u národného dopravcu Lufthansa som si rýchlo našla novú rodinu, a objavila nové svetové destinácie. Túto prácu som neskutočne milovala a nepoznala som deň, kedy by sa mi ráno nechcelo vstávať - asi preto, že som lietanie vlastne nepovažovala za prácu, bola to pre mňa zábava a dobrodružstvo. Lietala som 5 dňové turnusy, a trávila dni i noci s leteckými posádkami, cestovala okolo sveta a každý deň sa tešila na nové prekvapenia a nových cestujúcich. Počas tohto obdobia sa mi podarilo vidieť a spoznať kus našej planéty a absolvovať viacmesačne pobyty v Južnej Amerike, ktoré som spojila s dobrovoľnou prácou. Neskôr som sa stala koordinátorkou teamu Frankfurt, takým spojovacím článkom medzi leteckým personálom a manažmentom koncernu. Mojím plánom bolo ako letuška zostarnúť a precestovať každý, najmä ten neprebádaný kus sveta.... Ale ako sa hovorí v rozprávkach, žili šťastne, až kým... Prišlo prvé dietko, a druhé dietko, no a potom Luxemburg. A tretie dietko. Uniformu som zavesila na klinec. Vo svojej kariérnej ceste som pokračovala u domáceho dopravcu Luxair, tentokrát však prácou „na zemi“. Pracovala som pre team Cabin Crew Management, vyberala a školila nové letušky (dúfam, že ste s nimi, aspoň občas, spokojní :). Vtedy som začala sledovať, že život má pripravené pre mňa viac ako Airline Safety and Service Procedures. Objavila som silu psychológie, motivačných techník a vplyvu vonkajších faktorov na naše vnútro. A bum! Prišla korona - teraz alebo nikdy. Rozhodla som sa s letectvom navždy skončiť a vrhnúť sa do hlbín sveta psychológie a duševnej sily. Absolvovala som 5-ročné štúdium na Universite Belval tu v Luxembursku a priniesla si domov nový diplom. A zmenila kariérny smer o 180 stupňov.

Už počas štúdia som začala pracovať v psychologickom tíme na Európskej škole I., neskôr som prešla do luxemburského systému, kde pracujem doteraz ako školská psychologička v tíme SePAS (Service psycho-social et d'accompagnement scolaires) na stredoškolskom lýceu. Aby toho nebolo málo, venujem veľa času i dobrovoľnej práci. Pred niekoľkými rokmi som sa stala členkou komisie tanečnej školy v miestnej komúne a už druhý rok som jej prezidentkou. Dnes máme cez 300 detí a 5 učiteľov, ktorí tancujú Ballet, Jazz, Contemporary a HipHop, Každý rok ku nám prichádzajú nové deti, tancujú i dospelí. Pripravujeme súťaže, vystúpenia a teraz ponúkame dokonca i divadelné stáže cez prázdniny, ktoré sama produkujem. Občas je toho veľa, ale keď vidím, ako deti šťastne tancujú, ako sa rodia nové talenty a zručnosti, a ako učiteľom pribúda práca a životná perspektíva, tak si hovorím, že to stojí zato. Tanec a dobrovoľná práca sú pre mňa určitá forma terapie, a keď mám v psychologickej praxi príliš veľa ťažkej reality a hasenia, idem si tam vyčistiť hlavu tancom a hudbou. 

3. Je niečo, čo by si rada preniesla z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

Neviem to presne so situáciou v mojej profesii na Slovensku porovnať, myslím, že tam je veľa vynikajúcich profesionálov a odborníkov, občas počúvam slovenské podkasty s psychologickými témami, a vždy sa niečo nové naučím. Na Slovensko by som možno priniesla viac otvorenosti voči tejto forme liečby, myslím, že stále tam platí veľká stigmatizácia pred návštevou psychológa. Tu sa dvere otvárajú oveľa skôr a odzrkadľuje to i počet školských psychológov na žiaka či študenta - Luxemburg je medzi špičkami na celom svete. Na lýceu, kde pracujem, máme približne 1000 žiakov a socio-psychologický tím pozostáva z pätnástich členov. V Nemecku je to asi pätina, na Slovensku ešte menej. Je mi jasné, že to súvisí s celkovou infraštruktúrou, ale považujem to za návratnú investíciu. Luxemburg podporuje rozvoj školstva stále viac a práca v tejto oblasti je veľmi žiadaná. Otvárajú sa v krajine posledné roky nové špecializované kompetenčné centrá, a organizácie, kde sa odborníci venujú širokému spektru psychologických porúch alebo socio-emocionálnych obťažností. Táto sieť je prepojená so školským systémom a spolupráca funguje na profesionálnej úrovni. Pracovných ponúk v tejto oblasti pribúda stále viac, niekedy mám pocit, že by som sa mohla rozštvrtiť.

No a do Luxemburska by som zo Slovenska určite exportovala vynikajúcu schopnosť improvizácie a vynaliezavosti, tá nám Slovákom bola položená priamo do kolísky. A ešte skupinu Elán a ich texty piesní. Tie sú určitou formou terapie pre všetky generácie.

4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenila?

Ako pri lietaní, tak aj v práci psychologičky idem ráno do práce s jemným adrenalínom. Je to pre mňa nevyhnutná pohonná látka a každý deň mi prináša iné nástrahy, nové výzvy a ponaučenia. A pocit, že som spravila náš svet o niečo krajším alebo lepším. To je pre mňa dôležitým faktorom naplnenia a zároveň mi to dáva energiu pri náročnosti tejto funkcie. Zmenila by som veľa vecí, určite by som si želala viac prevencie, najmä čo sa týka osvety ohľadom nástrah pred digitálnymi technológiami a viac práce s rodičmi, pretože tí sú vo výchove a neskôr v psychickej odolnosti detí kľúčoví. A naordinovala by som deťom povinné hodiny nudy, tá je základným kameňom k sebapoznaniu. 

5. Akú radu by si dala záujemcovi o túto profesiu?

Mladým ľudom, ktorí sa o túto prácu zaujímajú z pohľadu štartovnej pozície, by som rozhodne dodala odvahu a poradila im vyskúšať si túto profesiu z perspektívy klienta. Navštíviť školského, univerzitného psychológa, alebo životného kouča, spraviť si testy silných a slabých stránok a sledovať, v ktorej oblasti u nich zažiari iskrička, alebo sa rovno rozhorí plameň. Ak ich táto tematika baví a majú požadované predpoklady, tak do toho. Výsledky nie sú dôležité, dôležitá je cesta. Nech skúšajú stáže, mimoškolské aktivity, objavujú svet. Moja obľúbená profesorka na strednej škole nám študentom hovorievala: „Buďte v tomto veku ako chobotnica, využívajte všetky chápadlá, čo máte a skúšajte každú možnú príležitosť.“ A nech si píšu denníček, sledujú svoje myšlienky, pocity a úvahy. A urobia každý deň nejaký dobrý skutok, stačí jeden.

A pre starších, ktorí nad touto profesiou váhajú, by som rada odkázala, že nikdy nie je neskoro. Mne životné a pracovné skúsenosti veľa vecí počas štúdia uľahčili, moja materská skúsenosť ma akoby prirodzene vyformovala. Rozumiem svojim študentom - kto sú Brawl Stars, kedy pasuje povedať six-seven a kedy mám auru plus 1000. Takže nech sa páči. 😊

Zuzana, ďakujeme za inšpiratívne odpovede a prajeme ti veľa úspechov v ďalšom sebarozvoji, aj pri budovaní komunity a pomoci druhým. 

Ján Krajčovič: V Luxembursku hrajú ľudské životy väčšiu rolu ako peniaze

1.   Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Pochádzam z okolia Prievidze z dedinky Kamenec pod Vtáčnikom, pred Luxemburskom som pôsobil v Žiline, kde som aj študoval na vysokej škole. Do Luxemburska som prišiel v roku 2008 a pôvodne som tu plánoval zostať maximálne 6 mesiacov, získať zahraničné skúsenosti a naučiť sa dáky jazyk. Dopadlo to trošku ináč.

2.   Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

V Luxembursku som pracoval pre viaceré firmy ako sofwérový architekt/manažér,  momentálne už viac než 2 roky pôsobím vo firme SES (firma je známa prenosom televíznych programov prostredníctvom ASTRA satelitov), ako System Architect a podieľam sa na vývoji softwérových komponentov pre satelity. V súčasnosti pracujeme na prenose kvantových kľúčov, ako odpoveď na hrozbu prelomenia klasických kryptografických techník prostredníctvom kvantových počítačov. 

Popritom už viac než päť rokov pôsobím ako dobrovoľný záchranár a požiarnik, vo voľnom čase jazdím so sanitkami,  zúčastňujem sa na záchranných akciách a vypomáham  mládežníckemu požiarnickému oddielu Jugendpompjeeën. Mojou motiváciou bola hlbšia integrácia do komunity, v ktorej žijem s rodinou, a hlavne pomáhať ľudom, ktorí sa ocitnú v núdzi.

3. Je niečo, čo by si rád preniesol z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

Určite áno – hodnotovú orientáciu, zmysel pre dlhodobú víziu, ktorá vedie k blahobytu v krajine, schopnosť slušne žiť. Pokiaľ človek rešpektuje pravidlá a pracuje, tak sa ľahko integruje. V každom aspekte života v Luxembursku človek stretáva ľudí z rôznych krajín, kultúr a odvetví. Každý má svoj zaujímavý príbeh, s ktorým sa môže podeliť, netreba sa toho báť, keď ľudia ťahajú za ten istý koniec, dá sa veľa dosiahnuť. 

Čo sa týka aktivít pre CGDIS, významnú časť organizácie tvoria dobrovoľníci, ktorí majú profesionálne vybavenie, adekvátne školenia a prispievajú kvalitnou prácou k záchranným akciám. Keď toto spomeniem kamarátom hasičom s 20 ročnou praxou na Slovensku, sú smutní, že nemajú také možnosti, ich  ochranné oblečenie je deravé, technika je podfinancovaná, alebo je často predmetom sprenevery verejných financií. V Luxembursku hrajú ľudské životy väčšiu rolu ako peniaze.

4.    Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenil?

Moja práca je pestrá, človek má šancu spoznať sa s ľuďmi prakticky zo všetkých kútov sveta, stretnúť špičkových expertov, dozvedieť sa zaujímavosti azda z každej oblasti. Satelitná technika je veľmi zaujímavá, od optimalizácie orbitov a paliva, dizajnu satelitov, pozemných terminálov, až po konštrukciu takzvaného payload, čo je funkčná časť satelitu. Obzvlášť zaujímavé je to v dnešnej dobe, kedy kybernetická bezpečnosť a satelitný prenos dát hrajú vôbec najvýznamnejšiu úlohu než kedykoľvek predtým. Rovnako je veľmi zaujímavé pozorovať takpovediac z prvej rady odpoveď EÚ na výzvy ako Starlink.  

5.       Akú radu by si dal záujemcovi o túto profesiu?

Napriek tomu, že SES prechádza transformáciou a outsourcingom do Indie, stále sa tu dajú nájsť zaujímavé pozície, pre EU/ESA projekty. EÚ národnosť je nutnosť. Pohovor je síce náročný, ale stojí to za to. Zaujímavá je tiež príležitosť pracovať v kampuse v Bezdorfe, ktorého súčasťou je zámoček, v ktorom sa narodil niekdajší veľkovojvoda Henrich I.

Ak by mal niekto záujem stať sa súčasťou zboru CGDIS, môže sa k nám pridať ako profesionál alebo dobrovoľník. Ministerstvo vnútra ohlásilo záujem masívne navýšiť počet profesionálnych záchranárov do roku 2035, z toho dôvodu budú vyhlásené viaceré výberové konkurzy. Stať sa dobrovoľníkom je o niečo jednoduchšie, treba si vyhľadať CIS (Centre d'Incendie et de Secours)  v komúne, kde žijete a podať prihlášku. To isté platí aj pre deti, ktoré môžu zažiť zaujímavé aktivity a posilniť si disciplínu. Záchranných akcií sa môžu zúčastniť len ľudia, ktorí prejdú zdravotnou prehliadkou a náročnými,  ale zaujímavými školeniami či už ako požiarnik alebo zdravotník. Školenia trvajú aj niekoľko mesiacov, je možné robiť ich postupne, aj cez víkendy, ale hlavne sa treba poctivo pripravovať na záverečné skúšky, ktoré sú náročné či už z anatómie alebo praktických úloh na pacientoch.

 

Jánovi ďakujeme za odpovede a prajeme mu veľa úspechov v práci, dobrovoľníckom zbore i súkromí. 

 

 

Alexandra Barancová: Zmenila by som fungovanie celého sveta

 1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Písal sa koniec roka 2004, Slovensko nedávno vstúpilo do EÚ, ja aj manžel sme pracovali v Bratislave v bankovom sektore, on ako prekladateľ - tlmočník, ja ako špecialista na vzťahy s verejnosťou. Napadlo mi, že európske inštitúcie budú potrebovať prekladateľov, tak som mu navrhla, či nepošle spontánnu žiadosť. Jedna z nich bola na Európsky dvor audítorov, ten má hlavné sídlo v Luxembursku. Moja predstava bola, že ak to vyjde, pobudneme vonku 2 roky, zdokonalíme cudzie jazyky a trošku precestujeme Európu. A ono to vyšlo. A sme tu už 20 rokov.

2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

Desať rokov som pracovala pre Európsku komisiu ako administratívna asistentka, neskôr ako asistentka pre komunikáciu a asistentka pre politiku v oblasti prevencie zdravia. Počas môjho pôsobenia v Komisii som sa podujala diaľkovo študovať 2-ročné univerzitné štúdium sofrológie organizované v spolupráci s univerzitou St.Etienne vo Francúzsku. 

Najskôr ma oslovil ten pre mňa exotický názov. Potom ma presvedčil samotný opis, hlavne dôraz na prácu s telom, všímavosť telesného prežívania. Prešlo ale pár rokov, kým som sa odvážila poslať si prihlášku (štúdium bolo vo francúzštine). Paradoxne som ju zaslala na poslednú chvíľu v stave vyčerpania (dnes by sme asi hovorili o burnoute), ktoré bolo vyústením náročných zdravotných problémov. Štúdiom, ktoré bolo previazané nácvikom techník, som získala nadhľad, ale aj vnútorný pokoj. Od záverečnej diplomovej práce k otvoreniu vlastnej praxe prešlo 7 rokov. Kovidová pandémia bola takým zlomovým bodom, počas nej som si ešte urobila výcvik v životnom koučovaní. Ako sofrologička a koučka samostatne pracujem tretí rok.

3. Je niečo, čo by si rada preniesla z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

Zatiaľ sa nechystáme z Luxemburska odísť, takže o tom neuvažujem. Keby sme išli na Slovensko, asi by som sa snažila uplatniť v školstve, alebo mimovládnom sektore (ak nebude úplne rozložený) v práci s deťmi alebo stredoškolskými študentami. Prostredie PR ma už vôbec neláka.

4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenila?

Určite priamy kontakt s ľuďmi, vzťah ako taký. Keď nad tým premýšľam, aj v mojich predošlých zamestnaniach som bola vždy v nejakých pracovných skupinách, ktoré sa snažili zefektívniť prácu, zlepšiť pracovné podmienky, často ma nadriadení konzultovali, pokiaľ ide o fungovanie tímov, dokonca jednotlivcov, čo bolo občas diplomaticky náročné. Zmenila by som, ak by sa dalo, fungovanie celého sveta. Keď máte dnes vlastný biznis a je jedno, či je to reštaurácia, kníhkupectvo alebo well-being poradenstvo, musíte byť na sieťach, živiť algoritmy, aby ste boli viditeľní a vyhľadateľní. Dnes už nestačí tvoriť hodnotový, náučný obsah, dnes sa hlavne zabáva. Toto sa úplne prieči mojej náture, ja idem rada do hĺbky, plávam rada pod vodou. Preto natáčanie reels (krátkych videí) robím s istým sebazaprením. Navyše mám pocit, žeby som mohla čas využiť inak, napríklad čítaním odbornej knižky. Na druhej strane, aj toto vystúpenie z komfortnej zóny ma veľa učí, aj o mne samej, mojich vnútorných bariérach.

5. Akú radu by si dala záujemcovi o túto profesiu?

Čokoľvek je vaším vnútorným volaním, vypočujte, skúste a neodkladajte to. Pamätám si, keď som odchádzala z Európskej komisie, mala som 46 rokov a povedala som šéfke aj kolegom, že to musím urobiť teraz, lebo po 50-tke sa už neodvážim. A je to tak. Posledné 2 roky som prešla fyzicky aj psychicky náročnou rekonvalescenciou po vážnom úraze, do toho sa zamotkali iné ťažkosti a keby som bola na teplom mieste, po tejto skúsenosti by som nikam nešla. Takže som vďačná, že som poslúchla moju intuíciu a urobila vtedy „leap of faith“, čo sa prekladá do slovenčiny ako „skok do neznáma“, ale mne ako veriacej sa páči doslovný preklad „skok viery“.

Vedeli ste, že sofrológia nemá ekvivalent v slovenčine?

Je to terapeutická metóda, ktorá patrí medzi krátkodobé psycho-korporálne (integrujúce psychické procesy s telesným prežívaním) terapie. Je známa a používaná najmä vo frankofónnych krajinách, či už v zdravotníctve, v domovoch pre seniorov, športe alebo v rámci personálneho rozvoja. Kombinuje prvky západných relaxačných techník, ako je napríklad progresívna svalová relaxácia podľa Jacobsona, autogénny tréning podľa Schultza s jogovými dýchacími cvičeniami, pozitívnou vizualizáciou a inými technikami. Jej filozofickým základom je fenomenológia, ktorá nabáda k nazeraniu na naše skúsenosti, či už telesné vnemy, emócie, myšlienky bez posudzovania, akoby sa diali po prvýkrát. Týmto nesúdiacim, pozitívnym spôsobom a stelesneným vedomím pomáha ľuďom žiť viac autenticky a v harmónii so sebou samými a ich okolím.  

Alexandra, ďakujeme za rozhovor. Nech ťa neopúšťa odvaha plávať v neznámych vodách, prajeme ti veľa inšpiratívnych prepojení v práci aj súkromí.

Kontakt na Alexandru Barancovú na FB.

Peter Böhmer: Hlavne sa netreba vzdávať

1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Do Luxemburska ma priviedli osobné dôvody. Moja teraz už bývalá manželka tu od roku 2007 pracovala pre európske inštitúcie, takže som sem od toho roku chodil viac-menej pravidelne, vždy keď som mal voľný čas, keď som pôsobil ako dôstojník v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. Natrvalo tu žijem od roku 2009, vtedy sa mi tu narodil syn a prišiel som najprv na rodičovskú dovolenku. Luxembursko som si vybral najmä kvôli rodinnej situácii, ale aj pre stabilné prostredie, medzinárodnú atmosféru a dobré pracovné príležitosti.

2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

Momentálne pracujem ako vodič električky. Moja cesta k tejto práci bola pomerne kľukatá. 

Po narodení prvého a neskôr aj druhého syna som bol na rodičovskej dovolenke približne päť rokov. Potom sa rozhodol opustiť svoju kariéru v ozbrojených silách.

Keďže žijem v Luxembursku a miestny školský systém si niekedy vyžaduje byť aj flexibilný, hľadal som najskôr prácu na polovičný úväzok, aby som vedel skĺbiť pracovný život s rodinnými povinnosťami a detskými krúžkami. Najprv som pracoval ako vodič kamiónu na rozvoz pekárenských výrobkov, šesť dní v týždni v čase od 00:30 do 8:00. V roku 2017 som sa prvýkrát prihlásil na pozíciu vodiča električky v čase budovania električkovej trate, no vtedy to ešte nevyšlo, na 30 miest pripadalo 1300 uchádzačov. 

V roku 2020 som to skúsil znova a tentoraz úspešne. Po absolvovaní viacerých výberových krokov, ako boli multitaskingové testy, osobný pohovor, lekárske a psychologické vyšetrenia a následné školenia, som sa v septembri 2020 stal vodičom električky. V tejto oblasti pracujem dodnes a práca mi prináša stabilitu, zodpovednosť a možnosť zosúladiť pracovný a rodinný život.

3. Je niečo, čo by si rád preniesol z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

V tejto oblasti som na Slovensku nepracoval, takže nemám skúsenosť, ktorú by som chcel preniesť. Zaujímavá je však snaha Luxemburska investovať do verejnej dopravy a fakt, že verejná doprava je tu zadarmo pre všetkých. 

4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenil?

Ako vodiča električky ma asi najviac napĺňa príležitosť stretávať sa s ľuďmi. Aj keď som často zavretý v kabíne a je tu len jedna linka električky (zatiaľ), každý deň je iný a v práci nikdy nie je nuda. Na druhú stranu ma trochu štve nárast agresie v spoločnosti a aj nervozita medzi ľuďmi a vodičmi.

5. Akú radu by si dal záujemcovi o túto profesiu?

Tak ako stále v živote, skúšať to a nevzdávať sa. V Luxembursku stačí na vodiča električky vodičský preukaz skupiny B, samozrejme, tak ako všade na svete, aj tu je výhodou predchádzajúca skúsenosť. Hlavne sa netreba vzdávať, stále skúšať a odporúčam sledovať stránku Luxtram, v tejto oblasti nájdu prácu nielen vodiči, ale aj ale aj mechanici, technici... Momentálne je nás takmer 100 vodičov, z toho 15 žien. Kolektív je medzinárodný, najčastejšie sa dorozumievame vo francúzštine. Okrem Francúzov, Luxemburčanov či Belgičanov mám kolegov z Talianska, Španielska, Turecka, Portugalca, ale aj z Maroka, Alžírska či Senegalu, väčšina z nich sa buď narodila, alebo vyrastali vo Francúzsku a Luxembursku.

Električková sieť sa stále buduje a rozrastá. Mesto aj štát na to kladú veľký dôraz, takže možností bude pribúdať.

Ďakujeme za rozhovor a Petrovi želáme veľa šťastných kilometrov na trati života.

Dušan Martinčok: Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry

Hranica medzi ja a ty, my a oni, je veľmi tenká a predsa občas pripomína niekdajší berlínsky múr. V období, kedy si pripomíname udalosti z novembra 1989, je dôležité nezabúdať na to, že vlastná sloboda, viac než by nám možno bolo milé, súvisí so slobodou verejnou.

Nie je veľa tých, ktorí sa rozhodnú vykročiť z vlastného komfortu, urobiť prvý krok, spojiť sily a prispieť tak k zmene niečoho, čo sa im nepáči, veď oveľa jednoduchšie je frflať na gauči na celý svet.

Prinášame vám rozhovor s Dušanom Martinčokom, rodákom z Košíc žijúcim občas na Slovensku a inokedy v Luxembursku, ktorý neváha urobiť ten povestný prvý krok a kráča ďalej, vytvára chodníčky tam, kde nevedú priame cesty, a tak spája ľudí okolo seba. Veríme, že vás bude inšpirovať a nájdete v sebe chuť nájsť seba v iných a spoločne meniť svet okolo nás tak, aby sme sa v ňom všetci cítili o niečo lepšie.

Dušan, ty a Luxembursko - čo ťa sem priviedlo, ako dlho si tu, prečo odtiaľto odchádzaš a prečo sa vraciaš?

Som tu od úplného začiatku, teda od mája 2004. Dovtedy som pracoval s právom EÚ na Úrade vlády a vždy ma bavili jazyky, takže práca právnika lingvistu na Súdnom dvore mi dokonale sadla. Po deviatich rokoch v Luxe ale prišla kríza, mal som pocit, že sa nejak sám sebe strácam a nie som užitočný. Okrem toho mi v tom čase stroskotal dlhodobý vzťah. Bolo zjavné, že niečo musím zmeniť. Tak som sa vrátil na Slovensko a prišla mi tam do cesty dobrovoľnícka práca so susedskou komunitou a neskôr s medzigeneračnými projektami. Tá mi spomínané prázdno vrchovate vyplnila.

Pohybuješ sa plynule medzi oboma krajinami, raz si tu, inokedy tam, prezraď nám, kde sa cítiš doma, na Slovensku či v Luxembursku?

Slovensko sýti extrovertnú časť mojej povahy, Luxembursko tú introvertnejšiu. Mám pocit, že k spokojnosti potrebujem obe mestá – Luxembursko aj Bratislavu (a ešte Košice). Vidím to tak, že medzi nimi budem v niekoľkoročných intervaloch naďalej pobehovať, kým mi to zamestnávateľ a bedrové kĺby dovolia. Slovensko sú moje korene, môj jazyk, vône, chute. Luxembursko zas krajina, ktorá ma prijala a umožnila mi vziať si muža, ktorého milujem. To je veľká vec, vzťah k Luxu ako krajine sa tým naozaj prehĺbil a považujem ho preto za svoj domov rovnako ako Slovensko. A ešte nás oddával poslanec, ktorý sa volá Marc Angel.

Na Slovensku si vstúpil do povedomia verejnosti ako zakladateľ iniciatívy Susedia na dvore a občianskeho združenia Zrejme. Od myšlienke k jej zrealizovaniu je často dlhá cesta, pre mnohých neprekonateľná. Tebe sa to podarilo a Susedia na dvore úspešne fungujú dodnes. Odkiaľ vzišiel prvotný popud, čomu sa v združení venujete a aké sú zámery tohto projektu?

Susedia na dvore boli o mojej potrebe preklenúť chlad a anonymitu mesta. Skľučovali ma domové schôdze, na ktorých sa len hľadali vinníci a nepriatelia. Zistil som, že v dome a vnútrobloku, kde som žil, sa ľudia vlastne nepoznali. To je ideálny priestor na nevraživosť, ľahko sa nenávidia tí, ktorých nepoznáme. Tak sme z toho vnútrobloku urobili komunitné centrum pod holým nebom. Blšie trhy, koncerty, diskusie, výstavy. S trochou pátosu môžem povedať, že je to ako v tej pesničke Vráť trochu lásky medzi nás. To bola pointa. Chcel som, aby sme poznali svoje mená, svoje príbehy, aby sme sa dokázali chápať a mať sa aspoň o kúsok viac radi.

Občianske združenie Zrejme vzniklo následne, v roku 2017, z podobnej potreby dialógu, ale v tomto prípade medzi staršími a mladšími. Priniesli sme do Bratislavy festival Old´s cool, to je také dvojdňové medzigeneračné mecheche, v rámci ktorého sme napríklad nabehli na Hlavnú stanicu so seniorským zborom Elpida a spievali tam rokenrol. To je zážitok, na ktorí okoloidúci len tak nezabudnú a pekne im to nabúra predstavu o tom, čo by babičky a dedkovia mali robiť.

Táto iniciatíva je primárne zameraná na veľké mestá, ktoré bojujú s negatívnymi aspektami anonymity a nezáujmu o dianie za dverami bytu, myslíš si, že by jej myšlienky  boli prospešné aj za hranicami mesta, na slovenskom vidieku?

Susedia na dvore je mestský projekt. Jeho cieľom je vlastne prinášať do mesta blízkosť, ktorá je na dedine prirodzená. Zároveň je o tvorbe rešpektujúcich vzájomných vzťahov, ktoré nevznikajú na línii my a oni, ale tvoria sa pri hľadaní významu slova spoločenstvo. Odhadujem, že to je niečo, čo môže chýbať aj ľuďom na vidieku. Ako tam ale takéto vnímanie preniesť, netuším, ja som vyslovene mestské zviera.

Čo pre teba znamená dobrovoľnícka práca, starostlivosť o spoločnosť a veci verejné?

Je to pre mňa dôležité. Vnímať, že máme niečo spoločné a musíme sa o to starať, že naša zodpovednosť nie je limitovaná hranicami nášho bytu a parkovacieho miesta. Preto som rád, že náš vnútroblok v Bratislave nebol nikdy oplotený, hoci by mohol byť. Je to verejný priestor a patrí aj tým, ktorí tam nežijú. To je zmyslom slova solidarita, že trochu uberiem zo svojho komfortu, ktorý by mi oplotený pozemok mohol priniesť, a dám ho k dispozícii iným, ktorý nemajú luxus krásneho zeleného priestoru vo svojom vnútrobloku, lebo im tam niekto napríklad postavil parkovisko.

Prečo je pre teba dôležité pracovať na vzťahoch s komunitou? Čo ti to dáva? Dá sa povedať, že ti to aj niečo berie?

Dáva mi to pocit bezpečia. Cítim sa neistý, keď nepoznám ľudí, s ktorými zdieľam životný priestor. Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry. Mne je dobre vtedy, keď sa na našom voľne prístupnom dvore suší bielizeň a ľudia neriešia, že im ju niekto môže ukradnúť. Jednoducho tomu priestoru dôverujú, lebo sa tam susedia navzájom poznajú. A čo mi to vzalo? Súkromie. Bola to moja práca a tá sa odohrávala v mojom byte, dome, vnútrobloku. Musel som sa vzdať anonymity. Stálo to za to, ale po čase ma začal privolávať Luxemburg a jeho pokoj.

Vzhľadom na to, že sa v oblasti komunitného života pohybuješ dlhší čas, máš prehľad a určite aj nadhľad pri vnímaní rozdielov medzi Luxemburskom a Slovenskom. Myslíš si, že komunitný život a spolupráca medzi rodákmi funguje v Luxembursku lepšie alebo horšie než na Slovensku?

Vlastne neviem, ako som povedal, do Luxemburgu prichádzam viac kvôli lesu, jednotlivým ľuďom, tichu. Ale veľmi sa mi páči práca SLUXu, sledujem ju stále, aj zo Slovenska. Teraz, keď som po rokoch prišiel späť veľmi oceňujem, že môžem ísť napríklad na kvíz, ktorý SLUX organizuje, alebo že mi pomáha s prípravou mojej čítačky.

Na čítačku sa veľmi tešíme a srdečne pozývame všetkých rodákov na literárny večer, kde im predstavíš svoju knihu Niekto sa nájde. Je to tvoja prvotina? Bolo jej napísanie spontánnym nápadom? Prezraď nám, ako sa ti tvorilo a či ťa niečo prekvapilo v procese tvorenia.

Jednu knihu (Záhrebská, spoluautorka Táňa Sedláková) som už dávnejšie napísal, bola to skôr reportáž a odrážala sa v nej moja skúsenosť so staršími ľuďmi. Vedel som, že chcem napísať niečo na tému susedenia, venujem sa jej napokon viac ako dekádu. Mal som ale chuť na to ísť cez beletriu. Nepísať o konkrétnych ľuďoch, ktorých som stretol, ale o pocitoch, ktoré vo mne vyvolali. Tak vznikol poviedkový román Niekto sa nájde. Bol to snáď najkrajší a najťažší rok a pol môjho života. Písal som každý deň, hoci trocha nesústredene, úchytkom. A potom som si tú kopu nesúrodého materiálu odniesol na ostrov Krk, kde som dva mesiace intenzívne pracoval na konečnej podobe knihy. Na to obdobie spomínam najradšej. Nič, len jesenné more, prázdne pláže a lesy, meditácia, čítanie autoriek a autorov, ktorí ma inšpirujú, a hlavne, písanie. Vravím, že knižka Niekto sa nájde vzišla z mora.

Kniha Niekto sa nájde bola knižným domom Martinus zaradená medzi Knihy roka 2022, gratulujeme! Keď už spomíname ocenenia, v roku 2019 ti tiež bola udelená Cena Inakosti za pozitívne zviditeľnenie LGBTI+ komunity. Istý čas si blogoval a poskytoval rozhovory o spolužití so svojím manželom. Môžeš nám priblížiť túto cenu a dôvody, prečo si sa rozhodol poodhaliť svoje súkromie?

Bolo to v roku 2015 v období okolo referenda za rodinu. Zdalo sa mi dôležité verejne zdôrazňovať, že sme užitočnou súčasťou tejto spoločnosti a žiadať rovnaké prijatie, aké sa dostáva komukoľvek inému. Tak som začal viac verejne hovoriť o svojej práci so susedmi a seniormi a spomínal som, že ju robím s manželom. Dúfal som, že si to ľudia prečítajú a rozšíri im to optiku, cez ktorú na LGBTI ľudí nazerajú. Som si istý, že jediný spôsob, akým sa k sebe môžeme priblížiť, je spoznať sa, a tak som nás dal verejnosti k dispozícii. Raz dokonca úplne doslovne. V rámci festivalu pouličného umenia Nomadic arts festival sme s mojím mužom Michalom vytvorili umelecký happening. Spočíval v tom, že sme sa na jeden celý deň presťahovali do pasáže vedúcej na náš dvor, teda v podstate na ulicu. Sedačka, nábytková stena, koberce, lampa, televízor, všetko. Okoloidúci museli prejsť cez našu obývačku. Bál som sa toho, ale bola to napokon radostná skúsenosť. Ľudia nám nosili jedlo, prišli na kávu, mali chuť sa rozprávať.

Na Slovensku je vnímanie manželstiev ľudí rovnakého pohlavia viacvrstvové, akým konkrétnym problémom tam čelíš so svojím manželom?

Sú tu desiatky právnych bariér, ktorým čelíme my, ale najmä dúhové rodiny, ktorých deti by v prípade úmrtia jedného z rodičov stratili aj toho druhého. Pre mňa osobne je to ale hlavne o rešpekte. Som hlboko presvedčený o tom, že moje manželstvo je rovnako hodné úcty ako ktorékoľvek iné a chcem, aby to právny poriadok mojej krajiny reflektoval. Pozerám sa na svojich rodičov alebo akýkoľvek iný pár a vidím presne to, čo zažívam ja s Michalom. Je to rovnako vzrušujúce a banálne, s rovnakými výzvami, nedorozumeniami, smútkami a radosťami. Sme si rovní, ako sa to napokon píše aj v našej Ústave. Je mi až trápne, že to musíme v roku 2022 stále zdôrazňovať.

Máš ďalšie plány, nápady, ktoré by si rád inicioval a zrealizoval napr. v Luxembursku? 

Píšem ďalšiu knihu. Je o Zoji, ktorá je hlavnou postavou jedného z príbehov v Niekto sa nájde. Mal som pocit, že si zaslúži román. Ona je tak trochu moje alter ego. Tiež je neustále na pomedzí medzi dvoma krajinami, trochu ju to rozrušuje, ale nakoniec prijíma, že zmyslom jej života je byť na ceste, a nie zakotviť navždy na nejakom mieste. No a keďže je euroúradníčka, Luxemburg je ideálne miesto, kde ju môžem objavovať a skúmať.

Čo by si odkázal rodákom – tým, ktorí tu už žijú, a tým, ktorí premýšľajú o príchode do Luxemburska?

Že je pre mňa príjemné sa medzi nich vracať. Tunajšia slovenská komunita je mi blízka a mám v nej oporu. Veď to boli práve moje kolegyne a kolegovia, čo za mnou stáli na radnici, keď som si bral Michala. Ľuďom, ktorí tu pracujú, by som možno odporúčal, ak sa to len trochu dá, využiť možnosť neplateného voľna, odpútať sa na čas od kancelárskeho života, ktorý vie byť monotónny, a skúsiť niečo iné. Potom sa človek, tak ako ja, s radosťou vracia späť.

Dušan, v mene SLUXu ti ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa podnetných ciest, radostných návratov a pozitívnych stretnutí všetkých druhov.

Foto (podľa poradia): Kvet Nguyen, DM archív.  

 Adriana Boysová

#adrianaboysova