Ján Krajčovič: V Luxembursku hrajú ľudské životy väčšiu rolu ako peniaze

1.   Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Pochádzam z okolia Prievidze z dedinky Kamenec pod Vtáčnikom, pred Luxemburskom som pôsobil v Žiline, kde som aj študoval na vysokej škole. Do Luxemburska som prišiel v roku 2008 a pôvodne som tu plánoval zostať maximálne 6 mesiacov, získať zahraničné skúsenosti a naučiť sa dáky jazyk. Dopadlo to trošku ináč.

2.   Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

V Luxembursku som pracoval pre viaceré firmy ako sofwérový architekt/manažér,  momentálne už viac než 2 roky pôsobím vo firme SES (firma je známa prenosom televíznych programov prostredníctvom ASTRA satelitov), ako System Architect a podieľam sa na vývoji softwérových komponentov pre satelity. V súčasnosti pracujeme na prenose kvantových kľúčov, ako odpoveď na hrozbu prelomenia klasických kryptografických techník prostredníctvom kvantových počítačov. 

Popritom už viac než päť rokov pôsobím ako dobrovoľný záchranár a požiarnik, vo voľnom čase jazdím so sanitkami,  zúčastňujem sa na záchranných akciách a vypomáham  mládežníckemu požiarnickému oddielu Jugendpompjeeën. Mojou motiváciou bola hlbšia integrácia do komunity, v ktorej žijem s rodinou, a hlavne pomáhať ľudom, ktorí sa ocitnú v núdzi.

3. Je niečo, čo by si rád preniesol z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

Určite áno – hodnotovú orientáciu, zmysel pre dlhodobú víziu, ktorá vedie k blahobytu v krajine, schopnosť slušne žiť. Pokiaľ človek rešpektuje pravidlá a pracuje, tak sa ľahko integruje. V každom aspekte života v Luxembursku človek stretáva ľudí z rôznych krajín, kultúr a odvetví. Každý má svoj zaujímavý príbeh, s ktorým sa môže podeliť, netreba sa toho báť, keď ľudia ťahajú za ten istý koniec, dá sa veľa dosiahnuť. 

Čo sa týka aktivít pre CGDIS, významnú časť organizácie tvoria dobrovoľníci, ktorí majú profesionálne vybavenie, adekvátne školenia a prispievajú kvalitnou prácou k záchranným akciám. Keď toto spomeniem kamarátom hasičom s 20 ročnou praxou na Slovensku, sú smutní, že nemajú také možnosti, ich  ochranné oblečenie je deravé, technika je podfinancovaná, alebo je často predmetom sprenevery verejných financií. V Luxembursku hrajú ľudské životy väčšiu rolu ako peniaze.

4.    Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenil?

Moja práca je pestrá, človek má šancu spoznať sa s ľuďmi prakticky zo všetkých kútov sveta, stretnúť špičkových expertov, dozvedieť sa zaujímavosti azda z každej oblasti. Satelitná technika je veľmi zaujímavá, od optimalizácie orbitov a paliva, dizajnu satelitov, pozemných terminálov, až po konštrukciu takzvaného payload, čo je funkčná časť satelitu. Obzvlášť zaujímavé je to v dnešnej dobe, kedy kybernetická bezpečnosť a satelitný prenos dát hrajú vôbec najvýznamnejšiu úlohu než kedykoľvek predtým. Rovnako je veľmi zaujímavé pozorovať takpovediac z prvej rady odpoveď EÚ na výzvy ako Starlink.  

5.       Akú radu by si dal záujemcovi o túto profesiu?

Napriek tomu, že SES prechádza transformáciou a outsourcingom do Indie, stále sa tu dajú nájsť zaujímavé pozície, pre EU/ESA projekty. EÚ národnosť je nutnosť. Pohovor je síce náročný, ale stojí to za to. Zaujímavá je tiež príležitosť pracovať v kampuse v Bezdorfe, ktorého súčasťou je zámoček, v ktorom sa narodil niekdajší veľkovojvoda Henrich I.

Ak by mal niekto záujem stať sa súčasťou zboru CGDIS, môže sa k nám pridať ako profesionál alebo dobrovoľník. Ministerstvo vnútra ohlásilo záujem masívne navýšiť počet profesionálnych záchranárov do roku 2035, z toho dôvodu budú vyhlásené viaceré výberové konkurzy. Stať sa dobrovoľníkom je o niečo jednoduchšie, treba si vyhľadať CIS (Centre d'Incendie et de Secours)  v komúne, kde žijete a podať prihlášku. To isté platí aj pre deti, ktoré môžu zažiť zaujímavé aktivity a posilniť si disciplínu. Záchranných akcií sa môžu zúčastniť len ľudia, ktorí prejdú zdravotnou prehliadkou a náročnými,  ale zaujímavými školeniami či už ako požiarnik alebo zdravotník. Školenia trvajú aj niekoľko mesiacov, je možné robiť ich postupne, aj cez víkendy, ale hlavne sa treba poctivo pripravovať na záverečné skúšky, ktoré sú náročné či už z anatómie alebo praktických úloh na pacientoch.

 

Jánovi ďakujeme za odpovede a prajeme mu veľa úspechov v práci, dobrovoľníckom zbore i súkromí. 

 

 

Alexandra Barancová: Zmenila by som fungovanie celého sveta

 1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Písal sa koniec roka 2004, Slovensko nedávno vstúpilo do EÚ, ja aj manžel sme pracovali v Bratislave v bankovom sektore, on ako prekladateľ - tlmočník, ja ako špecialista na vzťahy s verejnosťou. Napadlo mi, že európske inštitúcie budú potrebovať prekladateľov, tak som mu navrhla, či nepošle spontánnu žiadosť. Jedna z nich bola na Európsky dvor audítorov, ten má hlavné sídlo v Luxembursku. Moja predstava bola, že ak to vyjde, pobudneme vonku 2 roky, zdokonalíme cudzie jazyky a trošku precestujeme Európu. A ono to vyšlo. A sme tu už 20 rokov.

2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

Desať rokov som pracovala pre Európsku komisiu ako administratívna asistentka, neskôr ako asistentka pre komunikáciu a asistentka pre politiku v oblasti prevencie zdravia. Počas môjho pôsobenia v Komisii som sa podujala diaľkovo študovať 2-ročné univerzitné štúdium sofrológie organizované v spolupráci s univerzitou St.Etienne vo Francúzsku. 

Najskôr ma oslovil ten pre mňa exotický názov. Potom ma presvedčil samotný opis, hlavne dôraz na prácu s telom, všímavosť telesného prežívania. Prešlo ale pár rokov, kým som sa odvážila poslať si prihlášku (štúdium bolo vo francúzštine). Paradoxne som ju zaslala na poslednú chvíľu v stave vyčerpania (dnes by sme asi hovorili o burnoute), ktoré bolo vyústením náročných zdravotných problémov. Štúdiom, ktoré bolo previazané nácvikom techník, som získala nadhľad, ale aj vnútorný pokoj. Od záverečnej diplomovej práce k otvoreniu vlastnej praxe prešlo 7 rokov. Kovidová pandémia bola takým zlomovým bodom, počas nej som si ešte urobila výcvik v životnom koučovaní. Ako sofrologička a koučka samostatne pracujem tretí rok.

3. Je niečo, čo by si rada preniesla z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

Zatiaľ sa nechystáme z Luxemburska odísť, takže o tom neuvažujem. Keby sme išli na Slovensko, asi by som sa snažila uplatniť v školstve, alebo mimovládnom sektore (ak nebude úplne rozložený) v práci s deťmi alebo stredoškolskými študentami. Prostredie PR ma už vôbec neláka.

4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenila?

Určite priamy kontakt s ľuďmi, vzťah ako taký. Keď nad tým premýšľam, aj v mojich predošlých zamestnaniach som bola vždy v nejakých pracovných skupinách, ktoré sa snažili zefektívniť prácu, zlepšiť pracovné podmienky, často ma nadriadení konzultovali, pokiaľ ide o fungovanie tímov, dokonca jednotlivcov, čo bolo občas diplomaticky náročné. Zmenila by som, ak by sa dalo, fungovanie celého sveta. Keď máte dnes vlastný biznis a je jedno, či je to reštaurácia, kníhkupectvo alebo well-being poradenstvo, musíte byť na sieťach, živiť algoritmy, aby ste boli viditeľní a vyhľadateľní. Dnes už nestačí tvoriť hodnotový, náučný obsah, dnes sa hlavne zabáva. Toto sa úplne prieči mojej náture, ja idem rada do hĺbky, plávam rada pod vodou. Preto natáčanie reels (krátkych videí) robím s istým sebazaprením. Navyše mám pocit, žeby som mohla čas využiť inak, napríklad čítaním odbornej knižky. Na druhej strane, aj toto vystúpenie z komfortnej zóny ma veľa učí, aj o mne samej, mojich vnútorných bariérach.

5. Akú radu by si dala záujemcovi o túto profesiu?

Čokoľvek je vaším vnútorným volaním, vypočujte, skúste a neodkladajte to. Pamätám si, keď som odchádzala z Európskej komisie, mala som 46 rokov a povedala som šéfke aj kolegom, že to musím urobiť teraz, lebo po 50-tke sa už neodvážim. A je to tak. Posledné 2 roky som prešla fyzicky aj psychicky náročnou rekonvalescenciou po vážnom úraze, do toho sa zamotkali iné ťažkosti a keby som bola na teplom mieste, po tejto skúsenosti by som nikam nešla. Takže som vďačná, že som poslúchla moju intuíciu a urobila vtedy „leap of faith“, čo sa prekladá do slovenčiny ako „skok do neznáma“, ale mne ako veriacej sa páči doslovný preklad „skok viery“.

Vedeli ste, že sofrológia nemá ekvivalent v slovenčine?

Je to terapeutická metóda, ktorá patrí medzi krátkodobé psycho-korporálne (integrujúce psychické procesy s telesným prežívaním) terapie. Je známa a používaná najmä vo frankofónnych krajinách, či už v zdravotníctve, v domovoch pre seniorov, športe alebo v rámci personálneho rozvoja. Kombinuje prvky západných relaxačných techník, ako je napríklad progresívna svalová relaxácia podľa Jacobsona, autogénny tréning podľa Schultza s jogovými dýchacími cvičeniami, pozitívnou vizualizáciou a inými technikami. Jej filozofickým základom je fenomenológia, ktorá nabáda k nazeraniu na naše skúsenosti, či už telesné vnemy, emócie, myšlienky bez posudzovania, akoby sa diali po prvýkrát. Týmto nesúdiacim, pozitívnym spôsobom a stelesneným vedomím pomáha ľuďom žiť viac autenticky a v harmónii so sebou samými a ich okolím.  

Alexandra, ďakujeme za rozhovor. Nech ťa neopúšťa odvaha plávať v neznámych vodách, prajeme ti veľa inšpiratívnych prepojení v práci aj súkromí.

Kontakt na Alexandru Barancovú na FB.

Peter Böhmer: Hlavne sa netreba vzdávať

1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Do Luxemburska ma priviedli osobné dôvody. Moja teraz už bývalá manželka tu od roku 2007 pracovala pre európske inštitúcie, takže som sem od toho roku chodil viac-menej pravidelne, vždy keď som mal voľný čas, keď som pôsobil ako dôstojník v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. Natrvalo tu žijem od roku 2009, vtedy sa mi tu narodil syn a prišiel som najprv na rodičovskú dovolenku. Luxembursko som si vybral najmä kvôli rodinnej situácii, ale aj pre stabilné prostredie, medzinárodnú atmosféru a dobré pracovné príležitosti.

2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

Momentálne pracujem ako vodič električky. Moja cesta k tejto práci bola pomerne kľukatá. 

Po narodení prvého a neskôr aj druhého syna som bol na rodičovskej dovolenke približne päť rokov. Potom sa rozhodol opustiť svoju kariéru v ozbrojených silách.

Keďže žijem v Luxembursku a miestny školský systém si niekedy vyžaduje byť aj flexibilný, hľadal som najskôr prácu na polovičný úväzok, aby som vedel skĺbiť pracovný život s rodinnými povinnosťami a detskými krúžkami. Najprv som pracoval ako vodič kamiónu na rozvoz pekárenských výrobkov, šesť dní v týždni v čase od 00:30 do 8:00. V roku 2017 som sa prvýkrát prihlásil na pozíciu vodiča električky v čase budovania električkovej trate, no vtedy to ešte nevyšlo, na 30 miest pripadalo 1300 uchádzačov. 

V roku 2020 som to skúsil znova a tentoraz úspešne. Po absolvovaní viacerých výberových krokov, ako boli multitaskingové testy, osobný pohovor, lekárske a psychologické vyšetrenia a následné školenia, som sa v septembri 2020 stal vodičom električky. V tejto oblasti pracujem dodnes a práca mi prináša stabilitu, zodpovednosť a možnosť zosúladiť pracovný a rodinný život.

3. Je niečo, čo by si rád preniesol z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

V tejto oblasti som na Slovensku nepracoval, takže nemám skúsenosť, ktorú by som chcel preniesť. Zaujímavá je však snaha Luxemburska investovať do verejnej dopravy a fakt, že verejná doprava je tu zadarmo pre všetkých. 

4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenil?

Ako vodiča električky ma asi najviac napĺňa príležitosť stretávať sa s ľuďmi. Aj keď som často zavretý v kabíne a je tu len jedna linka električky (zatiaľ), každý deň je iný a v práci nikdy nie je nuda. Na druhú stranu ma trochu štve nárast agresie v spoločnosti a aj nervozita medzi ľuďmi a vodičmi.

5. Akú radu by si dal záujemcovi o túto profesiu?

Tak ako stále v živote, skúšať to a nevzdávať sa. V Luxembursku stačí na vodiča električky vodičský preukaz skupiny B, samozrejme, tak ako všade na svete, aj tu je výhodou predchádzajúca skúsenosť. Hlavne sa netreba vzdávať, stále skúšať a odporúčam sledovať stránku Luxtram, v tejto oblasti nájdu prácu nielen vodiči, ale aj ale aj mechanici, technici... Momentálne je nás takmer 100 vodičov, z toho 15 žien. Kolektív je medzinárodný, najčastejšie sa dorozumievame vo francúzštine. Okrem Francúzov, Luxemburčanov či Belgičanov mám kolegov z Talianska, Španielska, Turecka, Portugalca, ale aj z Maroka, Alžírska či Senegalu, väčšina z nich sa buď narodila, alebo vyrastali vo Francúzsku a Luxembursku.

Električková sieť sa stále buduje a rozrastá. Mesto aj štát na to kladú veľký dôraz, takže možností bude pribúdať.

Ďakujeme za rozhovor a Petrovi želáme veľa šťastných kilometrov na trati života.

Dušan Martinčok: Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry

Hranica medzi ja a ty, my a oni, je veľmi tenká a predsa občas pripomína niekdajší berlínsky múr. V období, kedy si pripomíname udalosti z novembra 1989, je dôležité nezabúdať na to, že vlastná sloboda, viac než by nám možno bolo milé, súvisí so slobodou verejnou.

Nie je veľa tých, ktorí sa rozhodnú vykročiť z vlastného komfortu, urobiť prvý krok, spojiť sily a prispieť tak k zmene niečoho, čo sa im nepáči, veď oveľa jednoduchšie je frflať na gauči na celý svet.

Prinášame vám rozhovor s Dušanom Martinčokom, rodákom z Košíc žijúcim občas na Slovensku a inokedy v Luxembursku, ktorý neváha urobiť ten povestný prvý krok a kráča ďalej, vytvára chodníčky tam, kde nevedú priame cesty, a tak spája ľudí okolo seba. Veríme, že vás bude inšpirovať a nájdete v sebe chuť nájsť seba v iných a spoločne meniť svet okolo nás tak, aby sme sa v ňom všetci cítili o niečo lepšie.

Dušan, ty a Luxembursko - čo ťa sem priviedlo, ako dlho si tu, prečo odtiaľto odchádzaš a prečo sa vraciaš?

Som tu od úplného začiatku, teda od mája 2004. Dovtedy som pracoval s právom EÚ na Úrade vlády a vždy ma bavili jazyky, takže práca právnika lingvistu na Súdnom dvore mi dokonale sadla. Po deviatich rokoch v Luxe ale prišla kríza, mal som pocit, že sa nejak sám sebe strácam a nie som užitočný. Okrem toho mi v tom čase stroskotal dlhodobý vzťah. Bolo zjavné, že niečo musím zmeniť. Tak som sa vrátil na Slovensko a prišla mi tam do cesty dobrovoľnícka práca so susedskou komunitou a neskôr s medzigeneračnými projektami. Tá mi spomínané prázdno vrchovate vyplnila.

Pohybuješ sa plynule medzi oboma krajinami, raz si tu, inokedy tam, prezraď nám, kde sa cítiš doma, na Slovensku či v Luxembursku?

Slovensko sýti extrovertnú časť mojej povahy, Luxembursko tú introvertnejšiu. Mám pocit, že k spokojnosti potrebujem obe mestá – Luxembursko aj Bratislavu (a ešte Košice). Vidím to tak, že medzi nimi budem v niekoľkoročných intervaloch naďalej pobehovať, kým mi to zamestnávateľ a bedrové kĺby dovolia. Slovensko sú moje korene, môj jazyk, vône, chute. Luxembursko zas krajina, ktorá ma prijala a umožnila mi vziať si muža, ktorého milujem. To je veľká vec, vzťah k Luxu ako krajine sa tým naozaj prehĺbil a považujem ho preto za svoj domov rovnako ako Slovensko. A ešte nás oddával poslanec, ktorý sa volá Marc Angel.

Na Slovensku si vstúpil do povedomia verejnosti ako zakladateľ iniciatívy Susedia na dvore a občianskeho združenia Zrejme. Od myšlienke k jej zrealizovaniu je často dlhá cesta, pre mnohých neprekonateľná. Tebe sa to podarilo a Susedia na dvore úspešne fungujú dodnes. Odkiaľ vzišiel prvotný popud, čomu sa v združení venujete a aké sú zámery tohto projektu?

Susedia na dvore boli o mojej potrebe preklenúť chlad a anonymitu mesta. Skľučovali ma domové schôdze, na ktorých sa len hľadali vinníci a nepriatelia. Zistil som, že v dome a vnútrobloku, kde som žil, sa ľudia vlastne nepoznali. To je ideálny priestor na nevraživosť, ľahko sa nenávidia tí, ktorých nepoznáme. Tak sme z toho vnútrobloku urobili komunitné centrum pod holým nebom. Blšie trhy, koncerty, diskusie, výstavy. S trochou pátosu môžem povedať, že je to ako v tej pesničke Vráť trochu lásky medzi nás. To bola pointa. Chcel som, aby sme poznali svoje mená, svoje príbehy, aby sme sa dokázali chápať a mať sa aspoň o kúsok viac radi.

Občianske združenie Zrejme vzniklo následne, v roku 2017, z podobnej potreby dialógu, ale v tomto prípade medzi staršími a mladšími. Priniesli sme do Bratislavy festival Old´s cool, to je také dvojdňové medzigeneračné mecheche, v rámci ktorého sme napríklad nabehli na Hlavnú stanicu so seniorským zborom Elpida a spievali tam rokenrol. To je zážitok, na ktorí okoloidúci len tak nezabudnú a pekne im to nabúra predstavu o tom, čo by babičky a dedkovia mali robiť.

Táto iniciatíva je primárne zameraná na veľké mestá, ktoré bojujú s negatívnymi aspektami anonymity a nezáujmu o dianie za dverami bytu, myslíš si, že by jej myšlienky  boli prospešné aj za hranicami mesta, na slovenskom vidieku?

Susedia na dvore je mestský projekt. Jeho cieľom je vlastne prinášať do mesta blízkosť, ktorá je na dedine prirodzená. Zároveň je o tvorbe rešpektujúcich vzájomných vzťahov, ktoré nevznikajú na línii my a oni, ale tvoria sa pri hľadaní významu slova spoločenstvo. Odhadujem, že to je niečo, čo môže chýbať aj ľuďom na vidieku. Ako tam ale takéto vnímanie preniesť, netuším, ja som vyslovene mestské zviera.

Čo pre teba znamená dobrovoľnícka práca, starostlivosť o spoločnosť a veci verejné?

Je to pre mňa dôležité. Vnímať, že máme niečo spoločné a musíme sa o to starať, že naša zodpovednosť nie je limitovaná hranicami nášho bytu a parkovacieho miesta. Preto som rád, že náš vnútroblok v Bratislave nebol nikdy oplotený, hoci by mohol byť. Je to verejný priestor a patrí aj tým, ktorí tam nežijú. To je zmyslom slova solidarita, že trochu uberiem zo svojho komfortu, ktorý by mi oplotený pozemok mohol priniesť, a dám ho k dispozícii iným, ktorý nemajú luxus krásneho zeleného priestoru vo svojom vnútrobloku, lebo im tam niekto napríklad postavil parkovisko.

Prečo je pre teba dôležité pracovať na vzťahoch s komunitou? Čo ti to dáva? Dá sa povedať, že ti to aj niečo berie?

Dáva mi to pocit bezpečia. Cítim sa neistý, keď nepoznám ľudí, s ktorými zdieľam životný priestor. Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry. Mne je dobre vtedy, keď sa na našom voľne prístupnom dvore suší bielizeň a ľudia neriešia, že im ju niekto môže ukradnúť. Jednoducho tomu priestoru dôverujú, lebo sa tam susedia navzájom poznajú. A čo mi to vzalo? Súkromie. Bola to moja práca a tá sa odohrávala v mojom byte, dome, vnútrobloku. Musel som sa vzdať anonymity. Stálo to za to, ale po čase ma začal privolávať Luxemburg a jeho pokoj.

Vzhľadom na to, že sa v oblasti komunitného života pohybuješ dlhší čas, máš prehľad a určite aj nadhľad pri vnímaní rozdielov medzi Luxemburskom a Slovenskom. Myslíš si, že komunitný život a spolupráca medzi rodákmi funguje v Luxembursku lepšie alebo horšie než na Slovensku?

Vlastne neviem, ako som povedal, do Luxemburgu prichádzam viac kvôli lesu, jednotlivým ľuďom, tichu. Ale veľmi sa mi páči práca SLUXu, sledujem ju stále, aj zo Slovenska. Teraz, keď som po rokoch prišiel späť veľmi oceňujem, že môžem ísť napríklad na kvíz, ktorý SLUX organizuje, alebo že mi pomáha s prípravou mojej čítačky.

Na čítačku sa veľmi tešíme a srdečne pozývame všetkých rodákov na literárny večer, kde im predstavíš svoju knihu Niekto sa nájde. Je to tvoja prvotina? Bolo jej napísanie spontánnym nápadom? Prezraď nám, ako sa ti tvorilo a či ťa niečo prekvapilo v procese tvorenia.

Jednu knihu (Záhrebská, spoluautorka Táňa Sedláková) som už dávnejšie napísal, bola to skôr reportáž a odrážala sa v nej moja skúsenosť so staršími ľuďmi. Vedel som, že chcem napísať niečo na tému susedenia, venujem sa jej napokon viac ako dekádu. Mal som ale chuť na to ísť cez beletriu. Nepísať o konkrétnych ľuďoch, ktorých som stretol, ale o pocitoch, ktoré vo mne vyvolali. Tak vznikol poviedkový román Niekto sa nájde. Bol to snáď najkrajší a najťažší rok a pol môjho života. Písal som každý deň, hoci trocha nesústredene, úchytkom. A potom som si tú kopu nesúrodého materiálu odniesol na ostrov Krk, kde som dva mesiace intenzívne pracoval na konečnej podobe knihy. Na to obdobie spomínam najradšej. Nič, len jesenné more, prázdne pláže a lesy, meditácia, čítanie autoriek a autorov, ktorí ma inšpirujú, a hlavne, písanie. Vravím, že knižka Niekto sa nájde vzišla z mora.

Kniha Niekto sa nájde bola knižným domom Martinus zaradená medzi Knihy roka 2022, gratulujeme! Keď už spomíname ocenenia, v roku 2019 ti tiež bola udelená Cena Inakosti za pozitívne zviditeľnenie LGBTI+ komunity. Istý čas si blogoval a poskytoval rozhovory o spolužití so svojím manželom. Môžeš nám priblížiť túto cenu a dôvody, prečo si sa rozhodol poodhaliť svoje súkromie?

Bolo to v roku 2015 v období okolo referenda za rodinu. Zdalo sa mi dôležité verejne zdôrazňovať, že sme užitočnou súčasťou tejto spoločnosti a žiadať rovnaké prijatie, aké sa dostáva komukoľvek inému. Tak som začal viac verejne hovoriť o svojej práci so susedmi a seniormi a spomínal som, že ju robím s manželom. Dúfal som, že si to ľudia prečítajú a rozšíri im to optiku, cez ktorú na LGBTI ľudí nazerajú. Som si istý, že jediný spôsob, akým sa k sebe môžeme priblížiť, je spoznať sa, a tak som nás dal verejnosti k dispozícii. Raz dokonca úplne doslovne. V rámci festivalu pouličného umenia Nomadic arts festival sme s mojím mužom Michalom vytvorili umelecký happening. Spočíval v tom, že sme sa na jeden celý deň presťahovali do pasáže vedúcej na náš dvor, teda v podstate na ulicu. Sedačka, nábytková stena, koberce, lampa, televízor, všetko. Okoloidúci museli prejsť cez našu obývačku. Bál som sa toho, ale bola to napokon radostná skúsenosť. Ľudia nám nosili jedlo, prišli na kávu, mali chuť sa rozprávať.

Na Slovensku je vnímanie manželstiev ľudí rovnakého pohlavia viacvrstvové, akým konkrétnym problémom tam čelíš so svojím manželom?

Sú tu desiatky právnych bariér, ktorým čelíme my, ale najmä dúhové rodiny, ktorých deti by v prípade úmrtia jedného z rodičov stratili aj toho druhého. Pre mňa osobne je to ale hlavne o rešpekte. Som hlboko presvedčený o tom, že moje manželstvo je rovnako hodné úcty ako ktorékoľvek iné a chcem, aby to právny poriadok mojej krajiny reflektoval. Pozerám sa na svojich rodičov alebo akýkoľvek iný pár a vidím presne to, čo zažívam ja s Michalom. Je to rovnako vzrušujúce a banálne, s rovnakými výzvami, nedorozumeniami, smútkami a radosťami. Sme si rovní, ako sa to napokon píše aj v našej Ústave. Je mi až trápne, že to musíme v roku 2022 stále zdôrazňovať.

Máš ďalšie plány, nápady, ktoré by si rád inicioval a zrealizoval napr. v Luxembursku? 

Píšem ďalšiu knihu. Je o Zoji, ktorá je hlavnou postavou jedného z príbehov v Niekto sa nájde. Mal som pocit, že si zaslúži román. Ona je tak trochu moje alter ego. Tiež je neustále na pomedzí medzi dvoma krajinami, trochu ju to rozrušuje, ale nakoniec prijíma, že zmyslom jej života je byť na ceste, a nie zakotviť navždy na nejakom mieste. No a keďže je euroúradníčka, Luxemburg je ideálne miesto, kde ju môžem objavovať a skúmať.

Čo by si odkázal rodákom – tým, ktorí tu už žijú, a tým, ktorí premýšľajú o príchode do Luxemburska?

Že je pre mňa príjemné sa medzi nich vracať. Tunajšia slovenská komunita je mi blízka a mám v nej oporu. Veď to boli práve moje kolegyne a kolegovia, čo za mnou stáli na radnici, keď som si bral Michala. Ľuďom, ktorí tu pracujú, by som možno odporúčal, ak sa to len trochu dá, využiť možnosť neplateného voľna, odpútať sa na čas od kancelárskeho života, ktorý vie byť monotónny, a skúsiť niečo iné. Potom sa človek, tak ako ja, s radosťou vracia späť.

Dušan, v mene SLUXu ti ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa podnetných ciest, radostných návratov a pozitívnych stretnutí všetkých druhov.

Foto (podľa poradia): Kvet Nguyen, DM archív.  

 Adriana Boysová

#adrianaboysova

Eva Rohde: Každý kvitne v niečom inom

 

Ja vs My. Mediácia a rozvoj osobnosti verzus systém pravidiel regulujúcich správanie spoločnosti a jednotlivcov. Eva Rohde, rodáčka z Piešťan žijúca už takmer 20 rokov v Luxembursku, tieto na pohľad úplne odlišné oblasti prepojila, vyvážila a našla v nich balans, ktorý jej pomohol nájsť vnútornú spokojnosť. Tiež túžite objaviť kľúč k úspešnému životu? Ako uvádza na svojej web stránke: ak vám vaša situácia veľmi vadí, je najvyšší čas ju riešiť.

 

Vraj všetky cesty vedú do Ríma, ale teba tá tvoja životná cesta zaviedla do Luxemburska.

Kedysi, ku koncu výšky, som mala možnosť stáže v rámci výmenného programu pre študentov. Prejavila som záujem o slnečné Portugalsko, ale potom som sa vedúcou programu nechala prehovoriť na Brusel — vraj to bude lepšie pre moju kariéru. To zafungovalo: vďaka stáži som dva roky nato dostala možnosť na ďalšiu stáž v Bruseli a vďaka tejto stáži som neskôr získala prácu v Luxembursku. Pôvodne som sem však prišla len na rok.

Pochádzaš z Piešťan, viem, že v Luxembursku je vás Piešťancov viac, stretávate sa?

Viem tu o zopár Piešťancoch. Nestretávame sa, ale mám k nim osobitý bližší vzťah, asi práve preto, že sme z jedného mesta. 

Štúdium práva patrilo voľakedy medzi najvychytenejšie typy štúdia, ty si ho úspešne študovala a dosť dlhý čas si sa právu aj aktívne venovala. Zrazu si presedlala na celkom inú oblasť, ktorá sa týka predovšetkým duševného zdravia. Si koučka, mediátorka, v porovnaní s exaktnými právnickými textami je to veľký odklon smerom ku intuícii. Nájdeš medzi právom a oblasťou, ktorej sa venuješ, paralely?

Myslím, že si to celkom vystihla. Do strednej školy som žila hlavne hudbou a zaujímala ma psychológia a cudzie jazyky. Všetky tri oblasti mi ale pripadali ako samozrejmá súčasť života, cítila som, že čokoľvek raz v živote budem robiť, ani jednu z nich zo svojho života nikdy nevypustím. Pre vysokú školu som teda hľadala niečo, čo by mi dalo ešte viac, čo by mi celkovo pomohlo poradiť si v živote. Pre právo som sa rozhodla z praktických dôvodov. Právo pokrýva v podstate všetky oblasti života spoločnosti, tak som šla do toho. Časom mi ale došlo (asi o 20 rokov neskôr :-)), že to môže byť ešte inak.

Prax právnika ma bavila hlavne z ľudského hľadiska: niekto k vám príde po radu, a vy sa potrebujete vyznať aj v jeho slabých a silných stránkach a nejako ho naviesť aj na iný spôsob fungovania, ak mu máte efektívne pomôcť aj do budúcnosti, nie len s jeho momentálnym problémom. Takže keď sa vrátim k svojmu pôvodnému zámeru, že som hľadala cestu, ako si poradiť v živote, tak k tomu mi dnes cesta investovania do rozvoja osobnosti sedí oveľa viac.

Predsa len mi nedá nespýtať sa, či  ti po toľkých rokoch praxe právo nechýba. Využívaš svoje vedomosti z práva aj v súčasnej profesii?

Určite som sa vďaka právu veľa naučila. Už len vedieť čítať zákony a zmluvy, kde čo hľadať, ako to vykladať, napísať si čo potrebujem, to sú samé užitočné veci. Viem si predstaviť, že by som ďalej pracovala ako právnik, ale asi by som sa zbytočne ostrihávala. Keď niečo s niekým riešim z hľadiska osobnosti, to mi doslova dobíja baterky a nemám toho dosť. V tomto sa potrebujem rešpektovať. Každý kvitne v niečom inom, vďaka čomu si môžeme medzi sebou vymieňať kvalitné služby. Tak prečo by som bola, síce dobrý, ale životom unavený právnik, ak môžem byť skvelý kouč a ešte mi to aj robí dobre? 

Úplne ti rozumiem a myslím si, že mnoho ľudí „vyhorí“ aj preto, že svoje vnútorné túžby potláčajú a rozhodnú sa pre praktický prístup k životu miesto toho, aby nasledovali svoje srdce. V Luxembursku majú mnohí rodáci pocit, že len práca v európskych inštitúciách by ich pohodlne uživila. Aj ty si pracovala v inštitúciách 15 rokov.

Byť praktickým je určite dobrá vlastnosť. Ty asi narážaš na to, keď niekto len kvôli istote ostrihá svoje túžby. To už ako praktické veľmi nevidím. Ono sa mi to raz aj tak vypomstí, ak niečo pre mňa dôležité úplne potlačím. Pre mňa sú európske inštitúcie dobrý zamestnávateľ v tom, že keď už ma nebaví robiť jedno, môžem si v rámci nich nájsť niečo zaujímavejšie. To som využila zakaždým, keď som mala pocit, že sa už nič nové neučím. V určitý moment som však narazila na hranicu, kedy som už pred sebou nevidela žiadnu perspektívu. Takže som sa potrebovala posunúť v tom, čo by mi tú perspektívu dalo. Mediácia bola môj dlhoročný sen, investovať do nej popri svojej práci mi nestačilo, potrebovala som odísť, ponoriť sa do nej bez kompromisov a nájsť si svoju vlastnú cestu. Keď som odchádzala zo svojho posledného miesta, čisto racionálne to veľmi nesedelo — v práci som mala dobré vzťahy, uznanie, zodpovednosť, dobrý plat.  Ale potrebovala som ísť jednoducho ďalej. Asi ako Honza v rozprávke: proste musí do sveta. Vráti sa, až kým zo svojej skúsenosti nezíska čo potrebuje, ideálne princeznú.

Aké boli tvoje začiatky, keď si sa rozhodla prejsť zo stabilnej práce na podnikanie? A kam by si chcela profesijne smerovať o 5-10 rokov?

Využila som možnosť neplateného voľna a naplno sa pustila do mojej rekvalifikácie na mediátorku. Za tri a pol roka mám pocit, že som prelezená mediáciou zhora, zdola, popri tom nespočetné workshopy v oblasti osobného rozvoja, koučovanie, mediačná prax … Popri zamestnaní by som sa do toho nikdy takto neponorila. Navyše, bolo veľmi príjemné mať popri tom aj čas na rodinu a hudbu.

Ešte z ďaleka nie som tam, kde by som chcela, je to postupný proces. Teraz v marci opäť nastúpim do práce v Úrade pre publikácie. Pre mňa je to však už dnes úplne iná situácia. Predtým som mala pocit, že okrem práce nemám nič, čím by som sa zaistila do budúcnosti. Teraz mám v rukách niečo, čo môžem popri zamestnaní ďalej postupne rozvíjať a čo mi dáva zmysel. Vďaka posledným trom rokom sa mi otvoril úplne iný svet, aj nový životný štýl smerom, ktorý chcem raz naplno žiť. Nástupom do zamestnania budú musieť niektoré aktivity stranou, rozhodne však budem pokračovať s konzultáciami a workshopmi, kde riešime problémy a konflikty cestou rozvoja osobnosti a praktickej životnej filozofie. Na druhej strane, na nástup do práce sa celkom teším, je to zas nová príležitosť ako využiť moje nové skúsenosti z mediácie a osobného rozvoja na práci s tímom, a tak zasa o kus svoju kvalifikáciu posunúť.

Kde by som chcela byť o 5-10 rokov? Ideálne odborník na to, že svojim klientom účinne pomôžem prevziať zodpovednosť za svoje problémy, dať im schopnosť riešiť ich za každých okolností, aby — keď sa raz na svoj život pozrú spätne — boli na seba fakt hrdí.

A čo spomínaná hudba, je to pre teba viac koníček alebo sa dá spojiť aj s tvojou prácou?

Ja myslím, že dnes už môžem s istotou povedať, že to je len koníček, hoci dôležitý. Ešte než som bola len zamestnaná, mala som ambície, že to snáď raz posuniem smerom učenia klavíra alebo skladania hudby v širšej škále než len pre radosť. Na luxemburskom konzervatóriu som strávila osem rokov štúdiom jazzu a bol to pre mňa doslova raj. Ale časom som tiež narazila, jednak na svoj technický limit, jednak na to, že ma proste viac a viac zaujímali ľudia, s ktorými som sa vďaka hudbe na konzervatóriu spoznala.   

Čo je vlastne podobná situácia ako s právom. Takže hudbu si už ponechávam len pre radosť, ďalej skladám a hrám, a to mi stačí.  (Na fotke s Gastom Waltzingom, u ktorého Eva študovala tri roky harmóniu jazzu.)

Čo najčastejšie riešiš s klientami? Sú v Luxembursku špecifické situácie vzhľadom na to, že je tu veľký mix kultúr? Stretávaš sa vo svojej praxi s kultúrnymi rozdielmi a dá sa v tejto multi-kulti kope aplikovať na všetkých konkrétne pravidlo, cvičenie či metóda?

V mojej práci s klientami v podstate stále riešime postoj, s akým klient svoj problém rieši. Aj z veľmi nepríjemných situácií sa dá veľa vyťažiť. Častokrát má tiež človek problém si po veľmi dlhú dobu vôbec priznať, že nejaký problém má. Myslím si, že to súvisí s tým, že napriek tomu, že sa stále viac a viac hovorí o jedinečnosti, je v spoločnosti stále obrovský tlak na výkon, na to, aby sme sa chovali, pracovali, vyzerali… dobre.

Mám rada ten moment, kedy sa zrazu klient upokojí, že nie je zle, že je to len situácia, ktorá sa dá riešiť. A navyše si pri tom posilní osobnosť. Kultúrne rozdiely — samozrejme, sú všade, aj medzi rodákmi. V Luxembursku často narážam na to, že ľudia riešia prácu, pričom im na pozadí beží úplne iný problém — trebárs túžba po blízkom vzťahu. Alebo svoju prácu majú naopak ako „danú“, takže ju absolútne vôbec neriešia, nespochybňujú, aj keď okolo nej majú zmiešané pocity.  To sa potom prejavuje na ich celkovej nepohode a zhoršených vzťahoch. Ja som toho názoru, že priznať si problém a riešiť ho sú dva samostatné kroky a jednoducho treba začať tým prvým. Ľudia sa často boja pripustiť si svoj problém, pretože nevedia, ako ho riešiť. Alebo ich napadajú len radikálne zmeny a tých sa zase boja, tak sa radšej (veľakrát skôr podvedome) udržujú v napätí a to v nich len rastie a rastie. Ak si však svoj problém priznám, trebárs že mám fakt veľký problém v práci (neúprimnosť medzi kolegami, práca ma nebaví alebo až príliš vyčerpáva…), neznamená to, že hneď musím dávať výpoveď. Keď sa začnem problémom naozaj zaoberať, môžem zistiť, že možných riešení je viac a dokonca si tým môžem podmienky v práci výrazne zlepšiť. Ak si ale toto nedovolím, často iné ako radikálne riešenie nevidím. A to už je to zabehnuté kolečko, že sa radšej na problém ani nedívam.

Spomenula si, že vo svojej práci vnímaš kultúrne rozdiely aj medzi rodákmi. Ako sa ti s nimi pracuje?

S rodákmi samozrejme pracujem úplne najradšej. Máme tak príležitosť sa lepšie spoznať a bavíme sa samozrejme „po našom“ :-), často ma prekvapí, že som zase “oprášila” nejaký výraz, ktorý som už dlho nepoužila, od srdca sa pri tom zasmejeme, a to je veľmi fajn.

Existujú pravidlá, na ktoré ľudia vo vzťahoch často zabúdajú, a pritom keby ich dodržiavali, často by ani nedochádzalo ku konfliktom, dalo by sa im účinnejšie predchádzať, poprípade si s nimi jednoduchšie poradiť?

Určite, tých je celá kopa. Vidím, ako je veľa rozchodov a nedorozumení vo vzťahoch úplne zbytočných len preto, že nevieme pracovať s tým, ako sme navzájom iní. Aj keď sme si s niekým veľmi blízki, každý máme svoj vlastný životný príbeh, a tie naše príbehy a skúsenosti proste nikdy rovnaké nie sú. Takže je zákonité, že čím intenzívnejší je náš vzťah, tým budeme v dennodenných veciach narážať na viac a viac rozdielov medzi nami. Čo znamená, že sa potrebujeme naučiť navzájom pracovať so svojimi silnými, ale aj slabými stránkami, aby to nedopadlo tak, že najprv vo vzťahu vidíme len to dobré, to zlé nejakú dobu ignorujeme a nakoniec, keď sa to prevalí, vidíme len to zlé.

Konflikt ako taký ako problém nevnímam: problém je, keď sa mu dlhodobo vyhýbame, alebo ho medzi sebou riešime ako malé deti, ktoré sa na pieskovisku bijú s lopatkami po hlave. Na druhej strane, aj keď si uvedomíme, že „sa zrovna mlátime lopatkami po hlave“, s troškou sebaovládania môžeme relatívne ľahko prepnúť na funkčnejší spôsob a začať dávať dohromady, kto čo vidí. Pretože ono je to vždy dobré vypočuť si toho druhého a potom to spolu prebrať: o čo nám vlastne ide a ktorá z tých možností, ktoré spolu máme, je pre nás, pre náš život, tá najlepšia. Myslím pre nás ako takých, nie podľa predstáv jedného z nás bez dívania sa na akékoľvek súvislosti.

Nedávno som čítala, že mnoho Slovákov má pocit, že najlepšie si môžu vo vzťahu rozumieť len s partnerom rovnakej národnosti. Tvoj manžel nie je Slovák, ako je to u vás, považuješ rozdielnosť národností za výhodu alebo nevýhodu pre partnerský vzťah?

Alex je Nemec. Výhodou je, že od samého začiatku nám je jasné, že sme veľmi rozdielni, takže ak chceme ísť ďalej spolu, musíme spolupracovať. Na začiatku nás hlavne spájala túžba mať spolu rodinu, postupom času je náš vzťah viac a viac o tom, že k sebe hľadáme cestu ako pár, ktorý sa do seba kedysi zamiloval, a to má proste vždy potenciál. Samozrejme, momentálne sme tiež veľmi zamestnaní výchovou detí. 

Aká je tvoja skúsenosť s výchovou detí v zahraničí vo viacjazyčnom prostredí? Máte s manželom odlišné  výchovné prístupy vzhľadom na rozdielnosť kultúr alebo sú tie rozdiely nepatrné?

Na výchovu máme podobný názor, aj tak skoro s každou novou situáciou spolu narážame. Realita je proste veľakrát úplne inde, než si myslíme. Každý sám za seba častokrát bojujeme s tým, že sa chováme úplne inak, než čo máme v úmysle. To je samozrejme založené na našich kultúrnych rozdieloch, ale nie tým, že ja som Slovenka a manžel Nemec, ale že prostredie, z ktorého každý z nás pochádza, fungovalo inak. Keby sme boli obaja Slováci, mohlo by sa nám stať úplne to isté. Ja sa trebárs niekedy inštinktívne chovám úplne inak, než aká mama by som chcela byť, napríklad svoje deti moc chránim, než aby som im dala priestor sa naučiť si so situáciou poradiť. Niektoré veci sa mi proste na sebe vôbec nepáčia a tie chcem zmeniť a pracujem na tom. Manžel to má podobne, tiež má veľa rodinných vzorcov daných „do vienka“, o ktorých cíti, že predsa len chce byť ešte iný otec, aby on sám bol so sebou viacej spokojný. Takže my to berieme skôr týmto smerom. Keď sa pohádame, často je to preto, že sa jeden z nás zasekol na nejakej svojej predstave, ktorú už dávno chce sám u seba posunúť, len na to nejak zabudol. Alebo sme zabudli, že potrebujeme spolupracovať, aby sa nám naozaj podarilo naše deti vychovať tak, ako si to predstavujeme: aby sme ich čo najlepšie pripravili pre život.

Výchova vo viacjazyčnom prostredí? Ja to beriem tak, že sa naše deti do týchto podmienok narodili, tak na nejakej úrovni (svojej duše?) s tým počítajú. Ja im vlastne ani neviem veľmi pomôcť, aby to zvládali, to je ich výzva. Rozhodne ich však chcem podporiť v tom, aby spoznali moju kultúru a dobre sa naučili po slovensky, to je pre mňa veľká výzva, pretože deti máme v luxemburskej škole, čiže aj miestnu kultúru musia spoznať, a ešte je tu samozrejme dôležitá kultúra ich otca. To je pre mňa naozaj dôležité, aby raz vedeli, kým sú, odkiaľ pochádzajú, a vedeli to pre seba využiť.

Keď už sme pri tých výzvach, je niečo, čo by si rada preniesla z Luxemburska či  z manželovej kultúry na Slovensko?

Mám jeden konkrétny projekt, ktorý by som chcela zrealizovať v Piešťanoch. Ide o veľmi komplexnú mediáciu, podľa mňa by Piešťany veľmi pozitívne ovplyvnil. A máš pravdu, je to asi o tom, že mám túžbu do Slovenska nejak spätne investovať, predsa len odtiaľ pochádzam a je mi blízke. Tu v Luxembursku sa neustále stretávam s kultúrnymi rozdielmi, až sa mi to dostáva až pod kožu, ako je to fakt úplne normálne, že sme každý iný. Lenže my sme každý iný, aj keď nepochádzame z rôznych krajín. Na tomto projekte v mojom meste vidím rivalitu medzi dvomi športovými klubmi, ktorá je úplne mimo: oba vychovávajú úspešných športovcov, ale nespolupracujú, pretože si každý myslí, že ten druhý by mal všetko robiť, ako on. No ale ten druhý to má inak. Spoluprácou by svoje výsledky mohli ešte viacej posunúť.  

(foto: Eva a Alex)

A teraz naopak, obligátna otázka pre rodákov žijúcich v zahraničí, je niečo, čo ti zo Slovenska v Luxembursku chýba?

Mne tu  teda osobne chýba úplne normálna komunitná, víkendová slovenská škola, kde by sa deti Slovákov v Luxembursku mali možnosť spoznávať naprieč podmienkam, ktoré majú v ich dennodennom viacjazyčnom prostredí, a tiež naprieč ich veku, aby sa mohli od seba navzájom učiť a inšpirovať (mladší od starších a naopak), a aby tiež získali ešte iné pochopenie, prečo je pre nich užitočné sa učiť slovensky. Ocenila by som podporu pre tých z nás, čo nemáme školopovinné deti v európskej škole. Možno nejaké jazykové okienko alebo jednoduchý komunikačný kanál, čo sa v ktorom ročníku na slovenčine preberá, na čo sa kedy zamerať, pretože ja fakt neviem ako na to, ale chcela by som v tomto svoje deti viacej podporiť. Možno by to ani nemuselo byť od učiteľov — ak tu takí disponibilní nie sú — ale od detí deťom.

To je výborný nápad, víkendová škola je snom mnohých rodákov. V SLUXe veríme, že sa nám raz podarí spoločne nájsť vhodné priestory pre jej realizáciu. Mnohí by sme radi zvýšili povedomie o Slovensku a Slovákoch žijúcich v Luxembursku. Ako nás podľa teba miestni vnímajú?

Často sa stretávam s tým, že nás Slovákov ľudia stále často spájajú s Čechmi a vyslovujú obdiv za nežnú revolúciu, že nie všetky politické krízy sa musia riešiť zbraňami. Spájanie s Českom aj po toľkých rokoch od rozdelenia mi je veľmi sympatické. Ja sama vidím medzi nami veľmi silnú spojitosť aj cez všetky tie rozprávky a kultúru, ktoré sme za tie roky zdieľali. Máme v nich ukryté veľmi silné hodnoty, ktoré nám stále pomáhajú dívať sa dopredu a hľadať riešenie. 

 

Eva, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor, verím, že inšpiruje nielen rodákov v Luxembursku. Prajem ti veľa spokojných klientov, príjemných kolegov v novom pracovnom prostredí a nech sa tá tvoja úprimnosť voči sebe a druhým a tiež ústretovosť voči novému prenáša ďalej, znásobuje a zásobuje ťa novou dávkou pozitívnej energie.

Za SLUX Adriana Boysová

#adrianaboysova