Dušan Martinčok: Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry

Hranica medzi ja a ty, my a oni, je veľmi tenká a predsa občas pripomína niekdajší berlínsky múr. V období, kedy si pripomíname udalosti z novembra 1989, je dôležité nezabúdať na to, že vlastná sloboda, viac než by nám možno bolo milé, súvisí so slobodou verejnou.

Nie je veľa tých, ktorí sa rozhodnú vykročiť z vlastného komfortu, urobiť prvý krok, spojiť sily a prispieť tak k zmene niečoho, čo sa im nepáči, veď oveľa jednoduchšie je frflať na gauči na celý svet.

Prinášame vám rozhovor s Dušanom Martinčokom, rodákom z Košíc žijúcim občas na Slovensku a inokedy v Luxembursku, ktorý neváha urobiť ten povestný prvý krok a kráča ďalej, vytvára chodníčky tam, kde nevedú priame cesty, a tak spája ľudí okolo seba. Veríme, že vás bude inšpirovať a nájdete v sebe chuť nájsť seba v iných a spoločne meniť svet okolo nás tak, aby sme sa v ňom všetci cítili o niečo lepšie.

Dušan, ty a Luxembursko - čo ťa sem priviedlo, ako dlho si tu, prečo odtiaľto odchádzaš a prečo sa vraciaš?

Som tu od úplného začiatku, teda od mája 2004. Dovtedy som pracoval s právom EÚ na Úrade vlády a vždy ma bavili jazyky, takže práca právnika lingvistu na Súdnom dvore mi dokonale sadla. Po deviatich rokoch v Luxe ale prišla kríza, mal som pocit, že sa nejak sám sebe strácam a nie som užitočný. Okrem toho mi v tom čase stroskotal dlhodobý vzťah. Bolo zjavné, že niečo musím zmeniť. Tak som sa vrátil na Slovensko a prišla mi tam do cesty dobrovoľnícka práca so susedskou komunitou a neskôr s medzigeneračnými projektami. Tá mi spomínané prázdno vrchovate vyplnila.

Pohybuješ sa plynule medzi oboma krajinami, raz si tu, inokedy tam, prezraď nám, kde sa cítiš doma, na Slovensku či v Luxembursku?

Slovensko sýti extrovertnú časť mojej povahy, Luxembursko tú introvertnejšiu. Mám pocit, že k spokojnosti potrebujem obe mestá – Luxembursko aj Bratislavu (a ešte Košice). Vidím to tak, že medzi nimi budem v niekoľkoročných intervaloch naďalej pobehovať, kým mi to zamestnávateľ a bedrové kĺby dovolia. Slovensko sú moje korene, môj jazyk, vône, chute. Luxembursko zas krajina, ktorá ma prijala a umožnila mi vziať si muža, ktorého milujem. To je veľká vec, vzťah k Luxu ako krajine sa tým naozaj prehĺbil a považujem ho preto za svoj domov rovnako ako Slovensko. A ešte nás oddával poslanec, ktorý sa volá Marc Angel.

Na Slovensku si vstúpil do povedomia verejnosti ako zakladateľ iniciatívy Susedia na dvore a občianskeho združenia Zrejme. Od myšlienke k jej zrealizovaniu je často dlhá cesta, pre mnohých neprekonateľná. Tebe sa to podarilo a Susedia na dvore úspešne fungujú dodnes. Odkiaľ vzišiel prvotný popud, čomu sa v združení venujete a aké sú zámery tohto projektu?

Susedia na dvore boli o mojej potrebe preklenúť chlad a anonymitu mesta. Skľučovali ma domové schôdze, na ktorých sa len hľadali vinníci a nepriatelia. Zistil som, že v dome a vnútrobloku, kde som žil, sa ľudia vlastne nepoznali. To je ideálny priestor na nevraživosť, ľahko sa nenávidia tí, ktorých nepoznáme. Tak sme z toho vnútrobloku urobili komunitné centrum pod holým nebom. Blšie trhy, koncerty, diskusie, výstavy. S trochou pátosu môžem povedať, že je to ako v tej pesničke Vráť trochu lásky medzi nás. To bola pointa. Chcel som, aby sme poznali svoje mená, svoje príbehy, aby sme sa dokázali chápať a mať sa aspoň o kúsok viac radi.

Občianske združenie Zrejme vzniklo následne, v roku 2017, z podobnej potreby dialógu, ale v tomto prípade medzi staršími a mladšími. Priniesli sme do Bratislavy festival Old´s cool, to je také dvojdňové medzigeneračné mecheche, v rámci ktorého sme napríklad nabehli na Hlavnú stanicu so seniorským zborom Elpida a spievali tam rokenrol. To je zážitok, na ktorí okoloidúci len tak nezabudnú a pekne im to nabúra predstavu o tom, čo by babičky a dedkovia mali robiť.

Táto iniciatíva je primárne zameraná na veľké mestá, ktoré bojujú s negatívnymi aspektami anonymity a nezáujmu o dianie za dverami bytu, myslíš si, že by jej myšlienky  boli prospešné aj za hranicami mesta, na slovenskom vidieku?

Susedia na dvore je mestský projekt. Jeho cieľom je vlastne prinášať do mesta blízkosť, ktorá je na dedine prirodzená. Zároveň je o tvorbe rešpektujúcich vzájomných vzťahov, ktoré nevznikajú na línii my a oni, ale tvoria sa pri hľadaní významu slova spoločenstvo. Odhadujem, že to je niečo, čo môže chýbať aj ľuďom na vidieku. Ako tam ale takéto vnímanie preniesť, netuším, ja som vyslovene mestské zviera.

Čo pre teba znamená dobrovoľnícka práca, starostlivosť o spoločnosť a veci verejné?

Je to pre mňa dôležité. Vnímať, že máme niečo spoločné a musíme sa o to starať, že naša zodpovednosť nie je limitovaná hranicami nášho bytu a parkovacieho miesta. Preto som rád, že náš vnútroblok v Bratislave nebol nikdy oplotený, hoci by mohol byť. Je to verejný priestor a patrí aj tým, ktorí tam nežijú. To je zmyslom slova solidarita, že trochu uberiem zo svojho komfortu, ktorý by mi oplotený pozemok mohol priniesť, a dám ho k dispozícii iným, ktorý nemajú luxus krásneho zeleného priestoru vo svojom vnútrobloku, lebo im tam niekto napríklad postavil parkovisko.

Prečo je pre teba dôležité pracovať na vzťahoch s komunitou? Čo ti to dáva? Dá sa povedať, že ti to aj niečo berie?

Dáva mi to pocit bezpečia. Cítim sa neistý, keď nepoznám ľudí, s ktorými zdieľam životný priestor. Niekomu dávajú istoty ploty a bariéry. Mne je dobre vtedy, keď sa na našom voľne prístupnom dvore suší bielizeň a ľudia neriešia, že im ju niekto môže ukradnúť. Jednoducho tomu priestoru dôverujú, lebo sa tam susedia navzájom poznajú. A čo mi to vzalo? Súkromie. Bola to moja práca a tá sa odohrávala v mojom byte, dome, vnútrobloku. Musel som sa vzdať anonymity. Stálo to za to, ale po čase ma začal privolávať Luxemburg a jeho pokoj.

Vzhľadom na to, že sa v oblasti komunitného života pohybuješ dlhší čas, máš prehľad a určite aj nadhľad pri vnímaní rozdielov medzi Luxemburskom a Slovenskom. Myslíš si, že komunitný život a spolupráca medzi rodákmi funguje v Luxembursku lepšie alebo horšie než na Slovensku?

Vlastne neviem, ako som povedal, do Luxemburgu prichádzam viac kvôli lesu, jednotlivým ľuďom, tichu. Ale veľmi sa mi páči práca SLUXu, sledujem ju stále, aj zo Slovenska. Teraz, keď som po rokoch prišiel späť veľmi oceňujem, že môžem ísť napríklad na kvíz, ktorý SLUX organizuje, alebo že mi pomáha s prípravou mojej čítačky.

Na čítačku sa veľmi tešíme a srdečne pozývame všetkých rodákov na literárny večer, kde im predstavíš svoju knihu Niekto sa nájde. Je to tvoja prvotina? Bolo jej napísanie spontánnym nápadom? Prezraď nám, ako sa ti tvorilo a či ťa niečo prekvapilo v procese tvorenia.

Jednu knihu (Záhrebská, spoluautorka Táňa Sedláková) som už dávnejšie napísal, bola to skôr reportáž a odrážala sa v nej moja skúsenosť so staršími ľuďmi. Vedel som, že chcem napísať niečo na tému susedenia, venujem sa jej napokon viac ako dekádu. Mal som ale chuť na to ísť cez beletriu. Nepísať o konkrétnych ľuďoch, ktorých som stretol, ale o pocitoch, ktoré vo mne vyvolali. Tak vznikol poviedkový román Niekto sa nájde. Bol to snáď najkrajší a najťažší rok a pol môjho života. Písal som každý deň, hoci trocha nesústredene, úchytkom. A potom som si tú kopu nesúrodého materiálu odniesol na ostrov Krk, kde som dva mesiace intenzívne pracoval na konečnej podobe knihy. Na to obdobie spomínam najradšej. Nič, len jesenné more, prázdne pláže a lesy, meditácia, čítanie autoriek a autorov, ktorí ma inšpirujú, a hlavne, písanie. Vravím, že knižka Niekto sa nájde vzišla z mora.

Kniha Niekto sa nájde bola knižným domom Martinus zaradená medzi Knihy roka 2022, gratulujeme! Keď už spomíname ocenenia, v roku 2019 ti tiež bola udelená Cena Inakosti za pozitívne zviditeľnenie LGBTI+ komunity. Istý čas si blogoval a poskytoval rozhovory o spolužití so svojím manželom. Môžeš nám priblížiť túto cenu a dôvody, prečo si sa rozhodol poodhaliť svoje súkromie?

Bolo to v roku 2015 v období okolo referenda za rodinu. Zdalo sa mi dôležité verejne zdôrazňovať, že sme užitočnou súčasťou tejto spoločnosti a žiadať rovnaké prijatie, aké sa dostáva komukoľvek inému. Tak som začal viac verejne hovoriť o svojej práci so susedmi a seniormi a spomínal som, že ju robím s manželom. Dúfal som, že si to ľudia prečítajú a rozšíri im to optiku, cez ktorú na LGBTI ľudí nazerajú. Som si istý, že jediný spôsob, akým sa k sebe môžeme priblížiť, je spoznať sa, a tak som nás dal verejnosti k dispozícii. Raz dokonca úplne doslovne. V rámci festivalu pouličného umenia Nomadic arts festival sme s mojím mužom Michalom vytvorili umelecký happening. Spočíval v tom, že sme sa na jeden celý deň presťahovali do pasáže vedúcej na náš dvor, teda v podstate na ulicu. Sedačka, nábytková stena, koberce, lampa, televízor, všetko. Okoloidúci museli prejsť cez našu obývačku. Bál som sa toho, ale bola to napokon radostná skúsenosť. Ľudia nám nosili jedlo, prišli na kávu, mali chuť sa rozprávať.

Na Slovensku je vnímanie manželstiev ľudí rovnakého pohlavia viacvrstvové, akým konkrétnym problémom tam čelíš so svojím manželom?

Sú tu desiatky právnych bariér, ktorým čelíme my, ale najmä dúhové rodiny, ktorých deti by v prípade úmrtia jedného z rodičov stratili aj toho druhého. Pre mňa osobne je to ale hlavne o rešpekte. Som hlboko presvedčený o tom, že moje manželstvo je rovnako hodné úcty ako ktorékoľvek iné a chcem, aby to právny poriadok mojej krajiny reflektoval. Pozerám sa na svojich rodičov alebo akýkoľvek iný pár a vidím presne to, čo zažívam ja s Michalom. Je to rovnako vzrušujúce a banálne, s rovnakými výzvami, nedorozumeniami, smútkami a radosťami. Sme si rovní, ako sa to napokon píše aj v našej Ústave. Je mi až trápne, že to musíme v roku 2022 stále zdôrazňovať.

Máš ďalšie plány, nápady, ktoré by si rád inicioval a zrealizoval napr. v Luxembursku? 

Píšem ďalšiu knihu. Je o Zoji, ktorá je hlavnou postavou jedného z príbehov v Niekto sa nájde. Mal som pocit, že si zaslúži román. Ona je tak trochu moje alter ego. Tiež je neustále na pomedzí medzi dvoma krajinami, trochu ju to rozrušuje, ale nakoniec prijíma, že zmyslom jej života je byť na ceste, a nie zakotviť navždy na nejakom mieste. No a keďže je euroúradníčka, Luxemburg je ideálne miesto, kde ju môžem objavovať a skúmať.

Čo by si odkázal rodákom – tým, ktorí tu už žijú, a tým, ktorí premýšľajú o príchode do Luxemburska?

Že je pre mňa príjemné sa medzi nich vracať. Tunajšia slovenská komunita je mi blízka a mám v nej oporu. Veď to boli práve moje kolegyne a kolegovia, čo za mnou stáli na radnici, keď som si bral Michala. Ľuďom, ktorí tu pracujú, by som možno odporúčal, ak sa to len trochu dá, využiť možnosť neplateného voľna, odpútať sa na čas od kancelárskeho života, ktorý vie byť monotónny, a skúsiť niečo iné. Potom sa človek, tak ako ja, s radosťou vracia späť.

Dušan, v mene SLUXu ti ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa podnetných ciest, radostných návratov a pozitívnych stretnutí všetkých druhov.

Foto (podľa poradia): Kvet Nguyen, DM archív.  

 Adriana Boysová

#adrianaboysova