Dominika Uhríková je pre mňa ženou mnohých talentov a jednej tváre, usmiatej. Nech v jej vnútri prebiehali akékoľvek búrky, vždy si našla čas na pár milých slov sprevádzaných úsmevom. V nasledujúcom rozhovore poznamenáva, že svet by bol krajším, ak by sme sa všetci k ostatným správali s väčším pochopením. A tiež keby sme si uvedomili, že za úsmevom sa často skrývajú tlaky spoločnosti a nás voči sebe samým. Rozprávali sme sa o jej živote v Luxembursku, záľubách i opätovnom objavovaní seba samej.
Na úvod taká tradičná otázka, prečo práve Luxembursko a čo by si rada vedela na začiatku pri sťahovaní sa do Luxemburska?
Ako mnohí iní, aj ja som prišla do Luxemburska za prácou, keď mi ponúkli
miesto na slovenskom prekladateľskom odbore v Európskej komisii. Oproti
viacerým som však mala menšiu výhodu; v Luxembursku som už pár rokov
predtým, ešte počas vysokoškolského štúdia, bola na šesťmesačnom štipendijnom
pobyte, a tak som tu už v čase nástupu mala mnohých kamarátov
a mesto aj celú krajinu som veľmi dobre poznala. Keď som však prichádzala,
myslela som si, že zostanem dva-tri roky. Ako sa však vraví, človek mieni...
Takže asi to by som bola rada vedela hneď od začiatku – keby som nebola
otáľala, bola by som kúpila byt možno aj o 20 percent lacnejšie. J
Vysoké životné náklady a jazykové nároky sú
pre niektorých zásadné pri hľadaní dôvodov, prečo sa v Luxembursku
neusadiť. Pre ďalších je práve multilingvizmus to, čo ich na tejto malej
krajine láka. Viem, že jazyky sú pre teba viac koníčkom než nutným zlom na
prežitie v cudzine, prezraď nám, koľkými jazykmi komunikuješ?
Moje aktívne jazyky sú angličtina, francúzština a taliančina. Keď sa
trocha posnažím, viem si prečítať noviny i ľahšiu knižku aj v nemčine
a v španielčine. Po ôsmich rokoch sa konečne začínam zaujímať aj
o luxemburčinu, hoci zatiaľ s ňou len tak trocha „flirtujem“.
Luxembursko je pre „jazykára“ (profesionálneho i voľnočasového) samozrejme
raj na zemi. Na druhej strane v práci som doteraz paradoxne používala
hlavne slovenčinu – od tej novej si sľubujem oveľa viac kontaktu so všetkými
svojimi pracovnými jazykmi.
Po rokoch pôsobenia na Generálnom riaditeľstve
Európskej komisie pre preklady si nedávno zmenila prácu. Čomu sa venuješ?
Začiatkom apríla
som nastúpila do Publikačného úradu ako projektová manažérka. Mám na starosti
nový formát XML, ktorý uľahčí tvorbu aj publikovanie legislatívy naprieč
európskymi inštitúciami. Je to veľmi vzrušujúca výzva, lebo sa dotkne drvivej
väčšiny zamestnancov EÚ, a najmä prekladateľov, takže sa teším, že budem
istým spôsobom zastupovať ich záujmy.
Popritom prekladáš umelecké aj odborné texty.
Mali sme možnosť zažiť ťa ako výbornú tlmočníčku rozhovoru s Emíliou Vášaryovou
na festivale CinEast v roku 2016,
tlmočíš na medzinárodných podujatiach doma i v zahraničí. Čo
je tvojmu srdcu bližšie, preklady či tlmočenie?
Vybrať si medzi
prekladom a tlmočením bolo pre mňa ťažké, lebo obe remeslá sú mi veľmi
blízke. Zbožňujem adrenalín, ktorý prináša tlmočenie, to, že umožňuje
prichádzať do kontaktu s ľuďmi z najrôznejších oblastí života... Zároveň
mám však rada aj hĺbavý charakter prekladu, plezír z pekného riešenia,
hravosť, na ktorú pri tlmočení nie je čas. Preto nepochybujem, že napriek
kariérnej zmene sa k obom v nejakej forme vždy budem vracať.
Slová sú pre teba prácou i potešením. Vo voľnom
čase uprednostňuješ viac prózu či poéziu? Aké knihy by si nám odporučila?
Poéziu
a prózu čítam rovnako rada – podobne ako pri preklade a tlmočení, aj
tu má každá forma svoje výhody a nevýhody. Poézia je zväčša kondenzovaná,
dokáže odkaz skomprimovať do ekonomického obalu, no o to viac človeka
zasiahne – azda aj preto, že necháva viac priestoru na doplnenie prázdnych
miest vlastnými zážitkami, ako to vysvetľuje Umberto Eco v Otvorenom
diele. Próza, na druhej strane, človeka so sebou strhne na celé hodiny,
sprevádza ho týždne i mesiace... Spomedzi slovenských básnikov mám asi
najradšej Miroslava Válka, spomedzi svetových Jacquesa Préverta či Pabla
Nerudu. Z prozaických diel mi napadá Trh márnosti od Thackeraya, Zlaté
teľa od Iľfa a Petrova, Germinal od Zolu... Naposledy ma silno zasiahol
román The End of the Affair od Grahama Greenea, s ktorým som sa
nesmierne stotožnila.
Pre autora knižného diela a následne čitateľa
je dôležité, aby prekladateľ čo nevernejšie zachytil pôvodné dielo. Mnohí
čitatelia si porovnávajú pôvodné diela s prekladom a polemizujú
o tom, do akej miery sa to prekladateľovi podarilo. Pri poézii je práca
prekladateľa ešte náročnejšia, často sa zdá, že prekladateľ píše text „nanovo“
a stáva sa tiež básnikom, teda tak trochu spoluautorom. Sústredíš sa pri
preklade poézie viac na to, aby si čo najvernejšie zachytila slová autora alebo
skôr na umelecký dojem, rým, myšlienku? Je podľa teba poéziu náročnejšie prekladať
alebo písať?
Preklad poézie je určite istá forma spoluautorstva, presne ako hovoríš.
V translatológii sa dokonca diskutuje o tom, či je preklad poézie
vôbec možný, a niektorí vedci ho radia medzi formy adaptácie. Básne, najmä
rýmované, sú mimoriadne komplexné literárne útvary tak po formálnej, ako aj po
obsahovej stránke a preklad každého verša je neustály boj, ktorému aspektu
dať prednosť.
Vlastná tvorba poézie a jej preklad sú pre mňa takmer úplne
nesúvislé činnosti. Pri preklade poézie človek musí odstúpiť do úzadia a je
to v podstate tvrdá práca. Tvorba je celkom iná, z človeka plynie
prirodzene vo chvíľach inšpirácie. Mnoho ráz sa mi už stalo, že som sa
o tretej ráno zobudila a musela som rýchlo načarbať na papier pár
veršov, ale nutkanie niečo o tretej ráno preložiť, to som ešte nemala... J
Spomenuli sme festival CinEast, venuješ sa
príprave festivalu aj v súčasnosti? Čím ťa festival najviac oslovuje?
Pre festival zvyčajne koncom leta prekladám texty na web do francúzštiny,
a potom priamo počas festivalu občas niečo pretlmočím, ale môj príspevok
je naozaj okrajový. CinEast je jednoznačne jedno z najzaujímavejších
podujatí na miestnej kultúrnej scéne a kvalita jeho organizácie je
obdivuhodná. Bola som na filmových festivaloch v Cannes, v Karlových
Varoch, v Rio de Janeiro a musím povedať, že tím CinEastu sa vôbec
nemá za čo hanbiť – najmä berúc do úvahy, že všetci majú popri festivale aj
„normálne“ zamestnanie. Prezentovať stredo- a východoeurópske filmy
a začínajúcich autorov je mimoriadne záslužná činnosť a som veľmi
rada, že k nej môžem aspoň trošíčka prispieť.
Príležitostne publikuješ v anglofónnych
periodikách, pravidelne si písala pre týždenník Slovak Spectator, takže si
pričuchla aj k žurnalistike. Aké témy ťa oslovujú?
Počas vysokej školy som písala veľmi veľa do slovenských
i anglofónnych novín, potom zasa dlhé roky nasledovala akademická tvorba,
navyše popri zamestnaní, takže sa priznám, že momentálne som celkom rada, že už
veľmi nemusím ;) Väčšina mojich známych, ktorí písali profesionálne, so mnou
súhlasí, že pracovné angažmány ich obrali o radosť z písania „len
tak“. Neprekvapivo som sa vždy venovala najmä kultúre – reportážam
z festivalov, výstav a podobne. Dnes ich už navštevujem hlavne ako
konzumentka.
Minulý rok si získala doktorát na Univerzite
Komenského, môžeš nám bližšie opísať tvoju oblasť štúdia? Aké bolo študovať na
diaľku, neláka ťa akademická pôda?
Študovať na diaľku teda nebolo med lízať – veď preto mi doktorát namiesto
piatich trval vyše osem rokov. Moja práca sa týkala zvukomalebných slov
v angličtine a slovenčine z pohľadu vývinu jazyka. Zostavila som
doteraz najvyčerpávajúcejší zoznam takýchto lexém v oboch týchto jazykoch
a bolo vzrušujúce objavovať slová, ktoré na prvý pohľad zvukomalebný
charakter pre poslucháča nemajú (angl. shilling od cinkania, slov. včela
od bzučania). Hlavným posolstvom práce bolo, že podobných prvkov je
v jazyku omnoho viac, než si na prvý pohľad myslíme, a že môžu
osvetliť viaceré doteraz nevysvetlené javy. Pozoruhodné je aj to, že
zvukomalebné slová sú jednou z mála takzvaných jazykových univerzálií –
teda charakteristík, ktoré sa nachádzajú v úplne všetkých jazykoch na
svete – ale na to som samozrejme neprišla ja. ;)
Akademická pôda je svet sám osebe a som veľmi rada, že som
k nej mohla pričuchnúť, ale vždy som skôr inklinovala k praxi
a práci „v teréne“. S výučbou však v kontakte zostávam,
a to sa nepochybne nikdy nezmení – najnovšie ako dobrovoľníčka vo
francúzštine učím základy práce s počítačom znevýhodnených ľudí (najmä
migrantov) v združení Digital Inclusion, ktoré s podporou
luxemburskej vlády prispieva k začleňovaniu v digitálnej oblasti.
Počas doktorandského štúdia si sa pravidelne vracala na Slovensko. Premýšľaš niekedy o tom, že by si sa vrátila natrvalo? Ktoré miesto považuješ za svoj domov?
Napriek láske k cestovaniu sa vždy rada aj vraciam. Práve ten
obmedzený čas dáva cestám punc zvláštnosti a núti ma využiť každú voľnú
chvíľu. Dnes už Luxembursko považujem za svoj domov a hoci sa na Slovensko
vraciam rada, necítim k nemu takú silnú väzbu. Pravidelne si však nosím
plnotučnú aj kremžskú horčicu, pred tými sa dižónska môže skryť! A chýbajú
mi klasické mliečne rožky, tie veľmi neprenášam, lebo aj tak nezostanú dlho
čerstvé. J Ale vážne,
samozrejme by som mala rada bližšie k rodine a priateľom z detstva,
no vďaka internetu sme pravidelne v kontakte... Do Luxemburska by som zo
Slovenska priniesla trocha menšiu úzkoprsosť zoči-voči pravidlám
a poriadku, ale na Slovensko by som zasa odtiaľto vyviezla otvorenosť
mysle, pokiaľ ide o migráciu či LGBTQI+.
Spomenula si lásku k cestovaniu, čo ťa na
cestovaní baví najviac a ktorú destináciu by si nám odporučila, až sa raz opäť
sa budeme môcť vrátiť k neobmedzenému cestovaniu?
Cestovanie je bez debaty môj najobľúbenejší koníček, ak sa to tak dá nazvať. Je to pre mňa spôsob, ako relativizovať, ako sa zbaviť predsudkov, ako vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny. Každá cesta pre mňa znamená osobnostný rast, a preto sú moje dovolenky zväčša aktívne. Na relax mám upršané luxemburské víkendy, ale isto nie vzácny čas v inej krajine. Tam ma preto sotva stretnete na pláži, ale skôr v neopréne pred potápaním, v horách na túre, v kuchyni pri príprave špecialít s miestnymi šéfkuchármi a podobne... Tento rok uvažujem nad Srí Lankou alebo Kostarikou. Neodporučila by som asi nejakú konkrétnu destináciu, ale skôr ochutnať, skúsiť niečo nové, dať sa do diskusie s domácimi – či už je to za rohom v Saarburgu, alebo v Kjóte.
Máš svoje obľúbené miesto v Luxembursku?
Jednoznačne Müllerthal – nad tými skalnatými útvarmi zakaždým žasnem
presne tak, ako keď som ich videla po prvý raz. A priamo v hlavnom
meste ma nikdy neprestane uchvacovať Grund – v akomkoľvek počasí
a ročnom období, vo dne i v noci.
Súčasná situácia zasiahla nielen do našich
cestovateľských plánov, ale predovšetkým do každodenného života. V začiatkoch
pandémie sa často diskutovalo o tom, že momentálne obmedzenia znášajú
oveľa ťažšie extroverti než introverti. Ako znášaš pandémiu?
Čím som staršia, tým väčšmi mám pocit, že som introvertka, hoci tých, čo
ma poznajú len zbežne, to možno prekvapí. Pandémiu som zobrala ako výzvu –
vedela som, že dlhé chvíle mi nikto iný nevyplní, tak som zobrala osud do
vlastných rúk a vybudovala som si pomerne intenzívny program zložený okrem
práce z dobrovoľníctva, športu, dlhých prechádzok, varenia... Takže
väčšinou mám skôr pocit, že nestíham. Ale to neznamená, že by som utekala sama
pred sebou; samotu som sa naučila vychutnávať si plnými dúškami a po
dlhšom čase strávenom v spoločnosti cítim silnú potrebu byť chvíľu sama
a načerpať energiu bez vonkajších stimulov.
Čoraz častejšie médiá informujú o tom, že
COVID-19 zasahuje negatívne nielen do sveta ekonomiky, ale trpia aj naše duše
a telá. Okrem rastúcej osobnej váhy v mnohých prípadoch rastú prípady
domáceho násilia, ľudia trpia čoraz častejšie psychickými problémami, narástla
spotreba alkoholu. V podcaste One Year No Beer hovoríš veľmi otvorene
o svojom rozhodnutí prestať piť alkohol a spomínaš, že pre teba bol
rok 2020 paradoxne vôbec najšťastnejším rokom, pretože bol rokom nových
začiatkov. Môžeš nám o tom povedať niečo viac?
Kým vo svete zúrila pandémia, pre mňa bol minulý rok naozaj takým
znovuzrodením. Myslím, že najdôležitejší zlom u mňa nastal v tom, že
som prestala svoj život podriaďovať vzťahom s mužmi. Dlhé roky ma moje
vzťahy s nimi istým spôsobom definovali a dnes už viem, že ich
pozornosťou som si nahrádzala nedostatok lásky od toho najdôležitejšieho
človeka – teda od seba samej. Bolesť, ktorú som si v sebe dlho nosila, som
sa potom snažila utlmiť rozličnými deštruktívnymi prostriedkami vrátane
alkoholu. Ten má však práve opačný účinok – z dlhodobého hľadiska depresiu
a úzkosť len prehlbuje, takže liečiť ním rany je ako prilievať olej do
ohňa. Dnes je mi to úplne jasné, ale človek by bol prekvapený, koľko vzdelaných
ľudí si túto kauzálnu súvislosť neuvedomuje, a ja som patrila medzi nich.
Veľmi sa mi páči, ako si túto tému uchopila ako
hľadanie cesty k opätovnému objavovaniu seba samej. Mnohí ľudia trpia nielen
nedostatkom lásky ako takej, ale predovšetkým lásky k sebe. Akoby sme sa
báli milovať sa bez výhrad, lebo sa to nepatrí, lebo za to nestojíme... a z toho je len krôčik
k problémom vo vzťahoch k druhým. Ako toto sebaobjavovanie
u teba prebiehalo, čo ti to dalo a čo by si odporučila tým, ktorí
stoja na začiatku svojej cesty a nevedia sa rozhodnúť, ktorým smerom
vykročiť?
Dnes som za túto skúsenosť veľmi vďačná, lebo mi umožnila začať celkom
novú kapitolu a nájsť energiu a radosť zo života, v ktoré som
ani nedúfala a ktoré som dlho navonok hrala. Samozrejme, stálo pri mne
niekoľko ľudí, ale túto stránku musí v konečnom dôsledku otočiť každý sám.
A práve to je to najdôležitejšie poučenie – dnes už viem, že ak mi aj
život hodí pod nohy akékoľvek poleno, mám v sebe dosť sily na to, aby som
sa s ním popasovala. Ďalšou obrovskou výhodou je, že som si vo vzťahoch
stanovila veľmi pevné štandardy, pod ktoré už nie som ochotná ísť. Ak ešte
jedného dňa nadviažem vážny vzťah, bude to naozaj musieť pridaná hodnota
a nielen útek pred samotou. Ťažko sa mi niečo plošne odporúča ostatným -
možno len vziať si k srdcu slávne slová, že definíciou šialenstva je robiť
to isté a očakávať iný výsledok.
Dominika si minulý rok na Kréte u miestneho šperkára ukula celkom sama prstienok, ako symbol záväzku, ktorý jej má pripomínať, že je dôležité naučiť sa milovať seba samého.
Prezradím o tebe, že si žena mnohých talentov
a okrem vyššie spomínaných aktivít vo voľnom čase aj krásne fotíš a úžasne
varíš. Čomu sa ešte venuješ a kto je tvojou inšpiráciou?
Fotenie mám tak trocha z rodiny, lebo som vyrastala
v televíznom prostredí, a lásku k vareniu som tiež dostala do
vienka od rodičov – potom som obe tieto vášne skombinovala s cestovaním.
Opäť je to pre mňa spôsob, ako spoznávať nové miesta a chute – doslova
i prenesene. A je to pre mňa aj istá forma meditácie, žitia
v prítomnosti, lebo pri oboch sa človek musí sústrediť – v kuchyni,
aby som neprepálila olej, za objektívom, aby som neprepálila expozíciu ;).
Okrem toho najmä v posledných rokoch čoraz viac športujem, baví ma
najmä behanie a tenis a minulý rok som objavila nový koníček, pole
dance, do ktorého som sa okamžite zamilovala. Väčšina ľudí si to spája so
zvádzaním, ale v skutočnosti je to tvrdá práca, samé modriny a veľa
potu!
Dominika, ak by si mala možnosť začať odznova, zvoliť
si inú kariéru, inú krajinu, kde by si bola a čo by si robila? Aké sú
tvoje ďalšie ambície?
Profesionálne i osobne sa momentálne cítim veľmi naplnená
a pravdupovediac, nič by som asi nebola urobila ináč. Moje ambície sa
týkajú najmä cestovateľských destinácií – ani nie tak konkrétnych, ako podľa
hesla „čím viac, tým lepšie“. Pokiaľ ide o intelektuálny rozvoj, mám
obrovské šťastie, že v inštitúciách som obklopená nesmierne vzdelanými
a brilantnými ľuďmi, takže ešte aj na obyčajnej kávičke s kolegami sa
vždy niečo nové dozviem či naučím. Nuž a v dnešnej dobe nie je nič ľahšie,
než si čokoľvek, čo ma zaujíma, naštudovať na internete, a to robím
neustále; vo voľnom čase sa venujem základom programovania, čítam/počúvam
o politických a filozofických otázkach, zdokonaľujem sa
v jazykoch...
Ako vnímaš krajanský život v Luxembursku a
aké akcie, iniciatívy by si privítala?
Teším sa, že „sluxáci“ sú takí aktívni, a rada sa zúčastňujem
slovenských podujatí, najmä, ak ide o kultúru alebo jedlo (Bazár,
CinEast...). Určite by som privítala viac slovenských a českých koncertov,
najmä folkových pesničkárov, a azda aj divadelných predstavení. Veľmi by
som túžila, aby sem niekto dotiahol Jarka Nohavicu!
Zapisujem si, pozvať Jarka Nohavicu, a kým sa
budeme môcť vrátiť k organizovaniu spoločenských akcií, prezraď nám na
záver, či máš nejaké obľúbené motto či citát, ktorým sa v živote riadiš a
čo by si rada odkázala krajanom, Slovensku či ľudstvu ako takému.
Fúha, tak dúfam, že ľudstvo nečaká len na to, čo mu teraz odkážem, lebo
sme všetci v kýbli :)) Priala by som si, aby sa všetci riadili starým známym
„ži a nechaj žiť“, tak by sme sa vyhli mnohému utrpeniu a väčšine
konfliktov, aj tých vojenských... Veľmi sa mi páčilo aj to, čo som minule kdesi
čítala – že diamanty sú plodom obrovského tlaku skál, že húsenica sa najprv musí
prebrodiť cez lepkavý sliz, kým sa z nej stane motýľ, že semienko sa
najprv javí ako pochované, kým z neho nevyklíči krásny kvet... A ak
by sme sa všetci k ostatným správali s väčším pochopením
a uvedomili by sme si, že za hraným úsmevom na tvári sa možno skrýva práve
ten tlak, sliz, pomyselný pohreb... možno by svet bol troška krajší.
Dominika, v mene nášho združenia ti ďakujeme za rozhovor a želáme ti veľa radostných okamihov na novej pozícii a kdekoľvek inde, kam ťa tvoje cesty a sny zavedú!
Rozhovor pripravili: Adriana Boysová, Viera Šeligová – Hughes