Dominika Uhríková: Ak mi život hodí pod nohy akékoľvek poleno, mám v sebe dosť sily na to, aby som sa s ním popasovala.

Dominika Uhríková je pre mňa ženou mnohých talentov a jednej tváre, usmiatej. Nech v jej vnútri prebiehali akékoľvek búrky, vždy si našla čas na pár milých slov sprevádzaných úsmevom. V nasledujúcom rozhovore poznamenáva, že svet by bol krajším, ak by sme sa všetci k ostatným správali s väčším pochopením. A tiež keby sme si uvedomili, že za úsmevom sa často skrývajú tlaky spoločnosti a nás voči sebe samým. Rozprávali sme sa o jej živote v Luxembursku, záľubách i opätovnom objavovaní seba samej.

Na úvod taká tradičná otázka, prečo práve Luxembursko a čo by si rada vedela na začiatku pri sťahovaní sa do Luxemburska?

Ako mnohí iní, aj ja som prišla do Luxemburska za prácou, keď mi ponúkli miesto na slovenskom prekladateľskom odbore v Európskej komisii. Oproti viacerým som však mala menšiu výhodu; v Luxembursku som už pár rokov predtým, ešte počas vysokoškolského štúdia, bola na šesťmesačnom štipendijnom pobyte, a tak som tu už v čase nástupu mala mnohých kamarátov a mesto aj celú krajinu som veľmi dobre poznala. Keď som však prichádzala, myslela som si, že zostanem dva-tri roky. Ako sa však vraví, človek mieni... Takže asi to by som bola rada vedela hneď od začiatku – keby som nebola otáľala, bola by som kúpila byt možno aj o 20 percent lacnejšie. J

Vysoké životné náklady a jazykové nároky sú pre niektorých zásadné pri hľadaní dôvodov, prečo sa v Luxembursku neusadiť. Pre ďalších je práve multilingvizmus to, čo ich na tejto malej krajine láka. Viem, že jazyky sú pre teba viac koníčkom než nutným zlom na prežitie v cudzine, prezraď nám, koľkými jazykmi komunikuješ?

Moje aktívne jazyky sú angličtina, francúzština a taliančina. Keď sa trocha posnažím, viem si prečítať noviny i ľahšiu knižku aj v nemčine a v španielčine. Po ôsmich rokoch sa konečne začínam zaujímať aj o luxemburčinu, hoci zatiaľ s ňou len tak trocha „flirtujem“. Luxembursko je pre „jazykára“ (profesionálneho i voľnočasového) samozrejme raj na zemi. Na druhej strane v práci som doteraz paradoxne používala hlavne slovenčinu – od tej novej si sľubujem oveľa viac kontaktu so všetkými svojimi pracovnými jazykmi.

Po rokoch pôsobenia na Generálnom riaditeľstve Európskej komisie pre preklady si nedávno zmenila prácu. Čomu sa venuješ?

Začiatkom apríla som nastúpila do Publikačného úradu ako projektová manažérka. Mám na starosti nový formát XML, ktorý uľahčí tvorbu aj publikovanie legislatívy naprieč európskymi inštitúciami. Je to veľmi vzrušujúca výzva, lebo sa dotkne drvivej väčšiny zamestnancov EÚ, a najmä prekladateľov, takže sa teším, že budem istým spôsobom zastupovať ich záujmy.

Popritom prekladáš umelecké aj odborné texty. Mali sme možnosť zažiť ťa ako výbornú tlmočníčku rozhovoru s Emíliou Vášaryovou na festivale CinEast v roku 2016,  tlmočíš na medzinárodných podujatiach doma i v zahraničí. Čo je tvojmu srdcu bližšie, preklady či tlmočenie?

Vybrať si medzi prekladom a tlmočením bolo pre mňa ťažké, lebo obe remeslá sú mi veľmi blízke. Zbožňujem adrenalín, ktorý prináša tlmočenie, to, že umožňuje prichádzať do kontaktu s ľuďmi z najrôznejších oblastí života... Zároveň mám však rada aj hĺbavý charakter prekladu, plezír z pekného riešenia, hravosť, na ktorú pri tlmočení nie je čas. Preto nepochybujem, že napriek kariérnej zmene sa k obom v nejakej forme vždy budem vracať.

Slová sú pre teba prácou i potešením. Vo voľnom čase uprednostňuješ viac prózu či poéziu? Aké knihy by si nám odporučila?

Poéziu a prózu čítam rovnako rada – podobne ako pri preklade a tlmočení, aj tu má každá forma svoje výhody a nevýhody. Poézia je zväčša kondenzovaná, dokáže odkaz skomprimovať do ekonomického obalu, no o to viac človeka zasiahne – azda aj preto, že necháva viac priestoru na doplnenie prázdnych miest vlastnými zážitkami, ako to vysvetľuje Umberto Eco v Otvorenom diele. Próza, na druhej strane, človeka so sebou strhne na celé hodiny, sprevádza ho týždne i mesiace... Spomedzi slovenských básnikov mám asi najradšej Miroslava Válka, spomedzi svetových Jacquesa Préverta či Pabla Nerudu. Z prozaických diel mi napadá Trh márnosti od Thackeraya, Zlaté teľa od Iľfa a Petrova, Germinal od Zolu... Naposledy ma silno zasiahol román The End of the Affair od Grahama Greenea, s ktorým som sa nesmierne stotožnila.

Pre autora knižného diela a následne čitateľa je dôležité, aby prekladateľ čo nevernejšie zachytil pôvodné dielo. Mnohí čitatelia si porovnávajú pôvodné diela s prekladom a polemizujú o tom, do akej miery sa to prekladateľovi podarilo. Pri poézii je práca prekladateľa ešte náročnejšia, často sa zdá, že prekladateľ píše text „nanovo“ a stáva sa tiež básnikom, teda tak trochu spoluautorom. Sústredíš sa pri preklade poézie viac na to, aby si čo najvernejšie zachytila slová autora alebo skôr na umelecký dojem, rým, myšlienku? Je podľa teba poéziu náročnejšie prekladať alebo písať?

Preklad poézie je určite istá forma spoluautorstva, presne ako hovoríš. V translatológii sa dokonca diskutuje o tom, či je preklad poézie vôbec možný, a niektorí vedci ho radia medzi formy adaptácie. Básne, najmä rýmované, sú mimoriadne komplexné literárne útvary tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke a preklad každého verša je neustály boj, ktorému aspektu dať prednosť.

Vlastná tvorba poézie a jej preklad sú pre mňa takmer úplne nesúvislé činnosti. Pri preklade poézie človek musí odstúpiť do úzadia a je to v podstate tvrdá práca. Tvorba je celkom iná, z človeka plynie prirodzene vo chvíľach inšpirácie. Mnoho ráz sa mi už stalo, že som sa o tretej ráno zobudila a musela som rýchlo načarbať na papier pár veršov, ale nutkanie niečo o tretej ráno preložiť, to som ešte nemala... J

Spomenuli sme festival CinEast, venuješ sa príprave festivalu aj v súčasnosti? Čím ťa festival najviac oslovuje?

Pre festival zvyčajne koncom leta prekladám texty na web do francúzštiny, a potom priamo počas festivalu občas niečo pretlmočím, ale môj príspevok je naozaj okrajový. CinEast je jednoznačne jedno z najzaujímavejších podujatí na miestnej kultúrnej scéne a kvalita jeho organizácie je obdivuhodná. Bola som na filmových festivaloch v Cannes, v Karlových Varoch, v Rio de Janeiro a musím povedať, že tím CinEastu sa vôbec nemá za čo hanbiť – najmä berúc do úvahy, že všetci majú popri festivale aj „normálne“ zamestnanie. Prezentovať stredo- a východoeurópske filmy a začínajúcich autorov je mimoriadne záslužná činnosť a som veľmi rada, že k nej môžem aspoň trošíčka prispieť.

Príležitostne publikuješ v anglofónnych periodikách, pravidelne si písala pre týždenník Slovak Spectator, takže si pričuchla aj k žurnalistike. Aké témy ťa oslovujú?

Počas vysokej školy som písala veľmi veľa do slovenských i anglofónnych novín, potom zasa dlhé roky nasledovala akademická tvorba, navyše popri zamestnaní, takže sa priznám, že momentálne som celkom rada, že už veľmi nemusím ;) Väčšina mojich známych, ktorí písali profesionálne, so mnou súhlasí, že pracovné angažmány ich obrali o radosť z písania „len tak“. Neprekvapivo som sa vždy venovala najmä kultúre – reportážam z festivalov, výstav a podobne. Dnes ich už navštevujem hlavne ako konzumentka.

Minulý rok si získala doktorát na Univerzite Komenského, môžeš nám bližšie opísať tvoju oblasť štúdia? Aké bolo študovať na diaľku, neláka ťa akademická pôda?

Študovať na diaľku teda nebolo med lízať – veď preto mi doktorát namiesto piatich trval vyše osem rokov. Moja práca sa týkala zvukomalebných slov v angličtine a slovenčine z pohľadu vývinu jazyka. Zostavila som doteraz najvyčerpávajúcejší zoznam takýchto lexém v oboch týchto jazykoch a bolo vzrušujúce objavovať slová, ktoré na prvý pohľad zvukomalebný charakter pre poslucháča nemajú (angl. shilling od cinkania, slov. včela od bzučania). Hlavným posolstvom práce bolo, že podobných prvkov je v jazyku omnoho viac, než si na prvý pohľad myslíme, a že môžu osvetliť viaceré doteraz nevysvetlené javy. Pozoruhodné je aj to, že zvukomalebné slová sú jednou z mála takzvaných jazykových univerzálií – teda charakteristík, ktoré sa nachádzajú v úplne všetkých jazykoch na svete – ale na to som samozrejme neprišla ja. ;)

Akademická pôda je svet sám osebe a som veľmi rada, že som k nej mohla pričuchnúť, ale vždy som skôr inklinovala k praxi a práci „v teréne“. S výučbou však v kontakte zostávam, a to sa nepochybne nikdy nezmení – najnovšie ako dobrovoľníčka vo francúzštine učím základy práce s počítačom znevýhodnených ľudí (najmä migrantov) v združení Digital Inclusion, ktoré s podporou luxemburskej vlády prispieva k začleňovaniu v digitálnej oblasti.

Počas doktorandského štúdia si sa pravidelne vracala na Slovensko. Premýšľaš niekedy o tom, že by si sa vrátila natrvalo? Ktoré miesto považuješ za svoj domov?

Napriek láske k cestovaniu sa vždy rada aj vraciam. Práve ten obmedzený čas dáva cestám punc zvláštnosti a núti ma využiť každú voľnú chvíľu. Dnes už Luxembursko považujem za svoj domov a hoci sa na Slovensko vraciam rada, necítim k nemu takú silnú väzbu. Pravidelne si však nosím plnotučnú aj kremžskú horčicu, pred tými sa dižónska môže skryť! A chýbajú mi klasické mliečne rožky, tie veľmi neprenášam, lebo aj tak nezostanú dlho čerstvé. J Ale vážne, samozrejme by som mala rada bližšie k rodine a priateľom z detstva, no vďaka internetu sme pravidelne v kontakte... Do Luxemburska by som zo Slovenska priniesla trocha menšiu úzkoprsosť zoči-voči pravidlám a poriadku, ale na Slovensko by som zasa odtiaľto vyviezla otvorenosť mysle, pokiaľ ide o migráciu či LGBTQI+.

Spomenula si lásku k cestovaniu, čo ťa na cestovaní baví najviac a ktorú destináciu by si nám odporučila, až sa raz opäť sa budeme môcť vrátiť k neobmedzenému cestovaniu?

Cestovanie je bez debaty môj najobľúbenejší koníček, ak sa to tak dá nazvať. Je to pre mňa spôsob, ako relativizovať, ako sa zbaviť predsudkov, ako vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny. Každá cesta pre mňa znamená osobnostný rast, a preto sú moje dovolenky zväčša aktívne. Na relax mám upršané luxemburské víkendy, ale isto nie vzácny čas v inej krajine. Tam ma preto sotva stretnete na pláži, ale skôr v neopréne pred potápaním, v horách na túre, v kuchyni pri príprave špecialít s miestnymi šéfkuchármi a podobne... Tento rok uvažujem nad Srí Lankou alebo Kostarikou. Neodporučila by som asi nejakú konkrétnu destináciu, ale skôr ochutnať, skúsiť niečo nové, dať sa do diskusie s domácimi – či už je to za rohom v Saarburgu, alebo v Kjóte.

Máš svoje obľúbené miesto v Luxembursku?

Jednoznačne Müllerthal – nad tými skalnatými útvarmi zakaždým žasnem presne tak, ako keď som ich videla po prvý raz. A priamo v hlavnom meste ma nikdy neprestane uchvacovať Grund – v akomkoľvek počasí a ročnom období, vo dne i v noci.

Súčasná situácia zasiahla nielen do našich cestovateľských plánov, ale predovšetkým do každodenného života. V začiatkoch pandémie sa často diskutovalo o tom, že momentálne obmedzenia znášajú oveľa ťažšie extroverti než introverti. Ako znášaš pandémiu?

Čím som staršia, tým väčšmi mám pocit, že som introvertka, hoci tých, čo ma poznajú len zbežne, to možno prekvapí. Pandémiu som zobrala ako výzvu – vedela som, že dlhé chvíle mi nikto iný nevyplní, tak som zobrala osud do vlastných rúk a vybudovala som si pomerne intenzívny program zložený okrem práce z dobrovoľníctva, športu, dlhých prechádzok, varenia... Takže väčšinou mám skôr pocit, že nestíham. Ale to neznamená, že by som utekala sama pred sebou; samotu som sa naučila vychutnávať si plnými dúškami a po dlhšom čase strávenom v spoločnosti cítim silnú potrebu byť chvíľu sama a načerpať energiu bez vonkajších stimulov.

Čoraz častejšie médiá informujú o tom, že COVID-19 zasahuje negatívne nielen do sveta ekonomiky, ale trpia aj naše duše a telá. Okrem rastúcej osobnej váhy v mnohých prípadoch rastú prípady domáceho násilia, ľudia trpia čoraz častejšie psychickými problémami, narástla spotreba alkoholu. V podcaste One Year No Beer hovoríš veľmi otvorene o svojom rozhodnutí prestať piť alkohol a spomínaš, že pre teba bol rok 2020 paradoxne vôbec najšťastnejším rokom, pretože bol rokom nových začiatkov. Môžeš nám o tom povedať niečo viac?

Kým vo svete zúrila pandémia, pre mňa bol minulý rok naozaj takým znovuzrodením. Myslím, že najdôležitejší zlom u mňa nastal v tom, že som prestala svoj život podriaďovať vzťahom s mužmi. Dlhé roky ma moje vzťahy s nimi istým spôsobom definovali a dnes už viem, že ich pozornosťou som si nahrádzala nedostatok lásky od toho najdôležitejšieho človeka – teda od seba samej. Bolesť, ktorú som si v sebe dlho nosila, som sa potom snažila utlmiť rozličnými deštruktívnymi prostriedkami vrátane alkoholu. Ten má však práve opačný účinok – z dlhodobého hľadiska depresiu a úzkosť len prehlbuje, takže liečiť ním rany je ako prilievať olej do ohňa. Dnes je mi to úplne jasné, ale človek by bol prekvapený, koľko vzdelaných ľudí si túto kauzálnu súvislosť neuvedomuje, a ja som patrila medzi nich.

Veľmi sa mi páči, ako si túto tému uchopila ako hľadanie cesty k opätovnému objavovaniu seba samej. Mnohí ľudia trpia nielen nedostatkom lásky ako takej, ale predovšetkým lásky k sebe. Akoby sme sa báli milovať sa bez výhrad, lebo sa to nepatrí, lebo za to nestojíme...  a z toho je len krôčik k problémom vo vzťahoch k druhým. Ako toto sebaobjavovanie u teba prebiehalo, čo ti to dalo a čo by si odporučila tým, ktorí stoja na začiatku svojej cesty a nevedia sa rozhodnúť, ktorým smerom vykročiť?

Dnes som za túto skúsenosť veľmi vďačná, lebo mi umožnila začať celkom novú kapitolu a nájsť energiu a radosť zo života, v ktoré som ani nedúfala a ktoré som dlho navonok hrala. Samozrejme, stálo pri mne niekoľko ľudí, ale túto stránku musí v konečnom dôsledku otočiť každý sám. A práve to je to najdôležitejšie poučenie – dnes už viem, že ak mi aj život hodí pod nohy akékoľvek poleno, mám v sebe dosť sily na to, aby som sa s ním popasovala. Ďalšou obrovskou výhodou je, že som si vo vzťahoch stanovila veľmi pevné štandardy, pod ktoré už nie som ochotná ísť. Ak ešte jedného dňa nadviažem vážny vzťah, bude to naozaj musieť pridaná hodnota a nielen útek pred samotou. Ťažko sa mi niečo plošne odporúča ostatným - možno len vziať si k srdcu slávne slová, že definíciou šialenstva je robiť to isté a očakávať iný výsledok.

Dominika si minulý rok na Kréte u miestneho šperkára ukula celkom sama prstienok, ako symbol záväzku, ktorý jej má pripomínať, že je dôležité naučiť sa milovať seba samého.

Prezradím o tebe, že si žena mnohých talentov a okrem vyššie spomínaných aktivít vo voľnom čase aj krásne fotíš a úžasne varíš. Čomu sa ešte venuješ a kto je tvojou inšpiráciou?

Fotenie mám tak trocha z rodiny, lebo som vyrastala v televíznom prostredí, a lásku k vareniu som tiež dostala do vienka od rodičov – potom som obe tieto vášne skombinovala s cestovaním. Opäť je to pre mňa spôsob, ako spoznávať nové miesta a chute – doslova i prenesene. A je to pre mňa aj istá forma meditácie, žitia v prítomnosti, lebo pri oboch sa človek musí sústrediť – v kuchyni, aby som neprepálila olej, za objektívom, aby som neprepálila expozíciu ;). 

Okrem toho najmä v posledných rokoch čoraz viac športujem, baví ma najmä behanie a tenis a minulý rok som objavila nový koníček, pole dance, do ktorého som sa okamžite zamilovala. Väčšina ľudí si to spája so zvádzaním, ale v skutočnosti je to tvrdá práca, samé modriny a veľa potu!

Dominika, ak by si mala možnosť začať odznova, zvoliť si inú kariéru, inú krajinu, kde by si bola a čo by si robila? Aké sú tvoje ďalšie ambície?

Profesionálne i osobne sa momentálne cítim veľmi naplnená a pravdupovediac, nič by som asi nebola urobila ináč. Moje ambície sa týkajú najmä cestovateľských destinácií – ani nie tak konkrétnych, ako podľa hesla „čím viac, tým lepšie“. Pokiaľ ide o intelektuálny rozvoj, mám obrovské šťastie, že v inštitúciách som obklopená nesmierne vzdelanými a brilantnými ľuďmi, takže ešte aj na obyčajnej kávičke s kolegami sa vždy niečo nové dozviem či naučím. Nuž a v dnešnej dobe nie je nič ľahšie, než si čokoľvek, čo ma zaujíma, naštudovať na internete, a to robím neustále; vo voľnom čase sa venujem základom programovania, čítam/počúvam o politických a filozofických otázkach, zdokonaľujem sa v jazykoch...

Ako vnímaš krajanský život v Luxembursku a aké akcie, iniciatívy by si privítala?

Teším sa, že „sluxáci“ sú takí aktívni, a rada sa zúčastňujem slovenských podujatí, najmä, ak ide o kultúru alebo jedlo (Bazár, CinEast...). Určite by som privítala viac slovenských a českých koncertov, najmä folkových pesničkárov, a azda aj divadelných predstavení. Veľmi by som túžila, aby sem niekto dotiahol Jarka Nohavicu!

Zapisujem si, pozvať Jarka Nohavicu, a kým sa budeme môcť vrátiť k organizovaniu spoločenských akcií, prezraď nám na záver, či máš nejaké obľúbené motto či citát, ktorým sa v živote riadiš a čo by si rada odkázala krajanom, Slovensku či ľudstvu ako takému.  

Fúha, tak dúfam, že ľudstvo nečaká len na to, čo mu teraz odkážem, lebo sme všetci v kýbli :)) Priala by som si, aby sa všetci riadili starým známym „ži a nechaj žiť“, tak by sme sa vyhli mnohému utrpeniu a väčšine konfliktov, aj tých vojenských... Veľmi sa mi páčilo aj to, čo som minule kdesi čítala – že diamanty sú plodom obrovského tlaku skál, že húsenica sa najprv musí prebrodiť cez lepkavý sliz, kým sa z nej stane motýľ, že semienko sa najprv javí ako pochované, kým z neho nevyklíči krásny kvet... A ak by sme sa všetci k ostatným správali s väčším pochopením a uvedomili by sme si, že za hraným úsmevom na tvári sa možno skrýva práve ten tlak, sliz, pomyselný pohreb... možno by svet bol troška krajší.

Dominika, v mene  nášho združenia ti ďakujeme za rozhovor a želáme ti veľa radostných okamihov na novej pozícii a kdekoľvek inde, kam ťa tvoje cesty a sny zavedú!

Rozhovor pripravili: Adriana Boysová, Viera Šeligová – Hughes