Trénerky z folklórneho súboru Sluxáčik: Slovenský folklór je taká zdravá droga

Stretnú sa dve právničky, oftalmologička, kulturologička a pedagogička. Nie, nechystajú sa predložiť vláde návrh na nové znenie zákonov, ani na debatu o očkovaní proti Covid-19. To, čo ich spája, je láska k slovenskému folklóru a tradíciám. Stretli sa v Luxembursku a slovo dalo slovo, od nápadu k zrealizovaniu prvého detského folklórneho súboru v Luxembursku Sluxáčik, ktorý od roku 2019 funguje v Európskej škole II v Mameri, nebolo ďaleko. Až také ľahké to nebolo, ale o tom nám už porozprávajú ony – trénerky prvého slovenského folklórneho súboru v Luxembursku: Marína Kluvancová, Petra Stecová, Monika Kišš, Zuzana Šatková a Adriana Boysová. 

Čím vás oslovil slovenský folklór?

Marína: Slovenský folklór je výnimočný v celosvetovom meradle. Je pestrý ako rozkvitnutá lúka, voňavý ako pokosená tráva, ktorá, keď sa vysuší a pozhrabáva do stohov, rozozvučí naše zmysly a chce sa nám žiť, radovať, spievať a tancovať. Slovenský folklór je taká zdravá droga.

Petra:  Mňa najskôr upútali naše nádherné ľudové piesne, ešte v detstve, od mojich rodičov a starých rodičov. Sme hudobná rodina, spievali sme si ich často, pri rodinných akciách aj cestách v aute, s ľudovkami som rástla. V dospelosti som potom naplno ocenila ich krásu a energiu, ktorú šíria, majstrovstvo muzikantov. Keďže som sa roky venovala rôznym druhom tancu, od jazz-dance, spoločenských štandardných a latinsko-amerických tancov až po flamenco, folklórny tanec je teraz pre mňa krásny návrat „domov“, dušou aj telom. 

(Zľava: Adriana, Zuzka, Monika, Petra)

Monika: Keď sa nad tým zamyslím, slovenský folklór a hlavne ľudové piesne boli prirodzenou súčasťou môjho života od narodenia. Starká bola výborná speváčka a od malička ma učila spievať. Bola ročník 1918 a vyrastala v časoch, kedy ľudové piesne a tance boli hlavným zdrojom zábavy a rozptýlenia pri fyzicky náročnej práci, počas neľahkého obdobia. V šiestich rokoch ma rodičia prihlásili na tanečnú do ZUŠky a k spevu sa prirodzene pridal aj tanec. Keď tak pozerám na naše tanečníčky, pýtam sa sama seba, či sa niečo zmenilo, či sme boli aj my také, alebo či sa niektoré veci jednoducho nemenia.  Každopádne je zaujímavé a úplne iné stáť odrazu na opačnej strane. 

Adriana: Folklórny svet ma odjakživa priťahoval svojou nespútanou energiou, hravosťou, farebnosťou a vášňou. Od mala som rada spievala ľudové piesne, v rodine sme mali šičku a vyšívačku krojov, letá som trávila na dedine u babky, kde som ešte zažila ženy, ktoré chodili oblečené v krojoch na všedný deň. Počas štúdia na vysokej škole som mala možnosť rozšíriť si teoretické vedomosti z oblasti ľudovej kultúry na hodinách etnológie, národnej kultúry či dejinách hudby. Veľmi sa teším, že cez náš detský súbor Sluxáčik sa po rokoch opäť dostávam k slovenskému ľudovému umeniu a z týchto opätovných dotykov vzniká niečo zmysluplné, čo nám prináša radosť a pestuje vzťah k slovenskej kultúre aj medzi deťmi, ktoré sa narodili či vyrastajú v zahraničí.

Zuzka: Pochádzam z Prešova a folklórom som bola obklopená od detstva, východniarske a rusínske ľudovky sa u nás často hrali  a spievali. Rodičia v mladosti pôsobili v súboroch. Ja som až neskôr, ďalej od domova, viac ocenila krásu a hodnotu slovenského folklóru. 

Prečo si myslíte, že je dôležité budovať vzťah detí, ktoré žijú v zahraničí, k slovenskému folklóru?

Zuzka: Pre mňa je folklór najmä o pozitívnej energii a o radosti. To sa snažíme odovzdať aj deťom na tréningoch. O tom, že nám ľudové piesne kolujú v žilách, som sa presvedčila, keď moju dcéru ako bábätko v istom období neupokojil Mozart, Queen, dokonca ani Spievankovo, ale najlepšie reagovala na východniarske čardáše. Alebo keď mi mladšia dcéra povie, „mami, keď mi je niekedy smutno, tak si predstavím, ako tancuje Lúčnica“. Deťom aj prostredníctvom folklóru vieme ponúknuť to, k čomu majú srdcom blízko, aj keď o tom možno ešte nevedia. Verím, že keď deti budú poznať a vážiť si kultúru svojich predkov, stanú sa viac tolerantné aj voči iným kultúram. Keď nebudeme spokojní Slováci, ťažko budeme spokojní Európania a môžeme ľahko splynúť v dave a stratiť sa vo víre mnohorakosti. A pritom, máme čo ponúknuť... Je mi trochu smutno, keď počujem kamarátov, ktorí žijú dlhé roky v zahraničí, hovoriť, že so Slovenskom už nechcú mať nič spoločné. Samozrejme, mnohé veci nefungujú, ako by mali, no je to naša domovina, kde sme prežili veľkú časť života a kde máme svojich predkov. Žiadna iná domovina už nebude, ani keď zmeníme občianstvo, preto je dobré zachovať si z nej to pozitívne. K tomu pozitívnemu určite patrí aj slovenský folklór, ľudová hudba a prekrásne kroje, ktoré naše šikovné prababky vyšívali po nociach pri sviečke. Je to umenie, ktoré si zaslúži obdiv a nemalo by upadnúť do zabudnutia. 

Marína: Deti sa naučia radovať z pohybu, ktorý je viac ako len šport. Je v ňom ukrytá estetika, láska k prírode, k piesni, k rodnej zemi, k predkom, láska k tradíciám. Múdrosť starých rodičov dnes nemá takú váhu ako kedysi. Dnešné deti neprahnú po informáciách a radách starších. Naopak, informáciami sú presýtené. Preto si príliš nevážia minulosť, ktorá vonia starinou. A folklór ich to učí. Že aj staré môže byť krásne a poučné.

Petra:  Spolu s tancom deti objavia cez piesne naše tradície, kultúru, ktorú sme my s detstvom stráveným na Slovensku vnímali automaticky, našim deťom ju treba priblížiť. Folklórny tanec a hudba zároveň vystihuje nás ako národ, všeobecne. Ľudový tanec asi nie je taký rafinovaný ako flamenco či tango, ale je radostný, vášnivý, nabitý energiou, ide priamo k srdcu. Tak možno nám trochu lichotím, ale Slováci podľa mňa sú (vedia byť) aj takí. 

Aké boli začiatky súboru a prezraďte nám, ako vznikol nápad nazvať súbor Sluxáčik?

Zuzka: Začínali sme u nás doma v detskej izbe s malou skupinkou dievčat.  Vnímala som, že nám v Luxembursku chýba slovenský folklór a našťastie som nebola s touto myšlienkou sama. Založenie súboru bol krok do neznáma, veľa starostí s neistým výsledkom. No ako to už v zahraničí chodí, ak chceme niektoré aktivity z našej domoviny, neostáva nám nič iné, ako si ich zorganizovať.  Keď si spomínam na naše začiatky a vidím posledné video so sedemnástimi tanečnicami v krojoch, s vlastnou choreografiou, tak sa veľmi teším z toho, aký pokrok sme za dva roky urobili. Či a ako budeme ďalej fungovať, závisí predovšetkým od záujmu detí a rodičov, aby si v pestrej palete krúžkov našli čas aj na niečo jedinečné, čo im okrem radosti z pohybu umožní lepšie spoznať slovenskú kultúru, a tak aj ich vlastnú identitu.

Adriana: Tým, že som bola od začiatku spojená so združením rodákov Slovaks in Luxembourg (SLUX) a taktiež pri vzniku folklórneho súboru, ktorého prvé krôčiky naozaj začali v detskej izbe u Zuzky, vznikla nám taká krásna symbióza a Sluxáčik je tak trochu dieťatko SLUXu, ktorý veľmi rád podporuje jeho aktivity a ako každý správny rodič je hrdý na pokroky, ktoré Sluxáčik za tie dva roky oklieštené proticovidovými reštrikciami urobil. Prezradím, že pracovný názov súboru bol Tatranské Kozy, ktorý dlho fungoval ako veselý pozdrav našich tanečníčok, istý čas sa skloňoval aj názov Marína, keďže v súbore sme v tom čase mali tri nositeľky tohto krásneho mena, ale napokon z rôznych alternatív zvíťazil medzi všetkými názov Sluxáčik. 

V Luxembursku funguje o niečo dlhšie súbor Melimelo pod vedením Evy Klosovej, ktorý prináša náhľad na luxemburský, český a tiež slovenský folklór. Aký je váš vzťah, spolupracujete medzi sebou?

Zuzka: Pred pár rokmi som so svojimi deťmi chodievala do súboru Melimelo a s Evou máme dobré vzťahy. Súbor Melimelo bol vtedy zameraný predovšetkým na české piesne a hudobnú zložku, ktorú majú veľmi dobrú. Venovali sa aj luxemburskému folklóru. V Sluxáčiku sa sústreďujeme len na slovenský tanec a spev. Sme samozrejme otvorení spolupráci a verím, že sa nám niekedy podarí aj spoločné vystúpenie.  

Slovenský folklór je veľmi bohatý, každý región má svoje špecifiká. Ako vyberáte v súbore, čo sa deti budú učiť spievať, tancovať?

Marína: Vymýšľanie nových choreografií je časovo veľmi náročné. Taktiež nemáme hudobníkov, a preto si musíme vystačiť s nahrávkami, pre ktoré získavame licencie, aby sme ich mohli použiť na vystúpeniach. Takže, ak niečo získame, tak inšpirovaní náladou piesne, textom a videami skladáme dokopy choreografie. Snažíme sa, aby boli odlišné, aby v nich ostalo niečo z nás. Deti sa stretávajú len raz do týždňa a iba na hodinu, takže si musíme vystačiť s menším okruhom tanečných krokov a tie používať v tancoch a scénkach. S malými tanečnicami sa snažíme hrať aj ľudové hry, ktoré vyhľadávame v knihách a na internete a staršie dievčatá viac tancujú.

Tradicionalizmus verzus originalita - Je vo folklóre možná istá originalita alebo všetko tu už bolo a snažíte sa skôr o striktné dodržiavanie tradícií? 

Adriana: Na túto otázku panuje veľa názorov. Folklór sa vyvíja v čase rovnako ako aj tradičné sviatky a ich oslavy, za všetky snáď stačí spomenúť Vianoce - kto si dnes vešia vianočný stromček na strop a zväzuje nohy stola reťazou? Folklór je predovšetkým živý práve tým, že sa nekonzervuje, na to máme etnografov, muzikológov a ďalších odborníkov, ktorí zachovávajú to tradičné pre budúce generácie. Dnes zažíva ľudové umenie veľký “comeback” a v súvislosti s tým sa ozývajú aj kritici, či je ten ktorý motív na tričku správne použitý, či je správne tancovať čardáš aj za zvukov gitary a podobne. Za mňa je folklór najmä veľká studnica inšpirácie, z ktorej môžeme piť plnými dúškami. Myslím si, že by bolo na škodu limitovať sa tým, aby sme sa snažili udržať všetko tak, ako to bolo v minulosti, vytrácala by sa z toho určitá radosť, spontánnosť, tvorivosť, ktorá je pri kontakte s deťmi veľmi dôležitá. Chceme, aby sa im ľudové tance a piesne vryli pod kožu, aby ich mali radi, tešili sa z pohybu a nebáli sa, či robia všetko správne. To puritánstvo, hľadanie čistoty a pôvodnosti môže prísť na rad neskôr, keď z ľudového umenia nebudú mať strach, keď v nich vzbudí záujem a nebudú mať pocit, že je to niečo zastarané, nudné, nezaujímavé, pretože opak je pravdou. Ľudové umenie je veľmi pestré, nielen čo sa týka krojov, ale aj hudobných motívov, tancov a zvykov.

Tancujú v súbore iba slovenské deti? Je znalosť slovenčiny podmienkou na to, aby sa k vám dieťa pridalo?

Petra: Podmienkou to nie je, jazykovo sme pripravené na všetky výzvy.  V našom súbore máme napríklad aj Chorvátku, ktorá krásne zapadla a veľmi dobre sa v ňom cíti. Samozrejme, dievčatká medzi sebou aj veľa prerapocú, v slovenčine. A je iné spievať piesne a zabávať sa pri rečňovankách v jazyku, ktorý dieťa ovláda. Ale to dievčatko sa naše piesne krásne naučilo, takže dá sa to aj bez znalosti slovenčiny.

Ako získavate členov? Aký je ideálny kandidát na člena súboru Sluxáčik?

Petra:  Niektoré deti majú hudobný sluch a rytmus v sebe, iným len treba umožniť objaviť ich. Ja vediem malé dievčatká na prvom stupni, ideálne kandidátky na folkloristky sú pospevujúce a poskakujúce žabky, ktoré majú rady pohyb, hudbu a byť v kolektíve, bez ohľadu na to, či majú rytmus alebo hudobný sluch, tie sa postupne vycibria. Naša folklórna hudba je taká krásna, živá, málokto jej odolá – hneď ako začne hrať, dievčatká sa zvŕtajú a spievajú si, už neobsedia. A cestou domov sa po chodbách a školskom dvore doďaleka rozlieha ľudová pieseň, ktorú sme sa práve naučili.

Zuzka: U nás sa nerobí výber, ako je bežné v iných súboroch, prijímame všetky deti, ktoré majú záujem. Niektoré sa chytia rýchlejšie, iné trochu neskôr. Osobitný spevácky talent tiež nie je podmienkou. Dievčatá spievajú rady a od srdca, máme zopár nadšených speváčok a ostatné sa rýchlo nechajú strhnúť davom. Je veľmi milé, keď odchádzajú z tréningu a pospevujú si po chodbách „povedal mi jeden chlapec, že ja neviem chleba napiecť“.  

Myslíte si, že súbor Sluxáčik by mohol konkurovať bežným detským súborom na Slovensku? Akú máte odozvu?

Marína: U nás sa tancuje pre radosť. Nerobí sa žiaden konkurz. Snažíme sa podchytiť každé dieťa, ktoré to chce vyskúšať. Z toho vyplývajú aj technické nedokonalosti a falošné tóny. Ale konečný výsledok je často veľmi milý a prekvapivo dobrý, divácky zaujímavý. Či by sme mohli konkurovať? Možno nie, ale o to nám predsa nejde.

Práca okolo súboru je časovo náročná, stretnutiami s deťmi predchádza dlhá príprava repertoáru, nácvik choreografie, výber hudby. Každá z vás má popri tom mnoho iných pracovných či rodinných povinností, je to svojím spôsobom koníček, na ktorý si treba nájsť čas. Ako si ten čas nachádzate? Čo vás na práci v súbore najviac motivuje, baví?

Petra: Áno, pravidelne sa pripravujem, pokiaľ ide o choreografie, predovšetkým cez víkend a vždy aj priamo pred hodinou. Minulý rok sme nacvičovali postupne 6-7 tancov, s Marinou v priebehu roka choreografie postupne ešte prispôsobujeme, meníme ich podľa toho, ako sa ktoré kroky ujali, čo dievčatkám vyhovuje, čo zvládajú. Covidové opatrenia nám tiež zasiahli do niektorých tancov. Takže okrem fyzickej kondície je to dobré aj na pamäť, pre deti aj trénerky. A čo ma motivuje? Keď máme veselo a spevavo, keď sa krásne snažia, tešia z tančeka, vystúpenia. Aj z toho, že sa po týždni rady stretnú, sú hodinku spolu medzi kamarátkami a spája nás naša ľudová hudba a tanec.

Monika: U mňa je to podobné ako u Peti. Hlavné prípravy a nácviky prebiehajú po večeroch cez víkendy a v pondelok pred tréningom, ale snažím sa si zašportovať aj cez týždeň, aby som s veľkými dievčatami dokázala udržať tempo. Sú veľmi šikovné, snaživé a vidieť, že sa chcú naučiť viac. Bola by škoda nevyužiť ten potenciál. Keď prichádzam na tréning a vidím, ako si precvičujú kroky a choreografiu z predchádzajúcej hodiny, tak ma hreje pri srdci a hovorím si, že to má zmysel. Je to dobrovoľnícka aktivita, a ak by z nej človek nemal radosť, potešenie a nevidel by v nej žiadny význam, tak by to nerobil. Nútiť a presviedčať niekoho by ma nebavilo. Našťastie, to nie je náš prípad.

Minuloročné reštrikcie neumožnili vystúpenia pred divákmi, ba ani rodičmi, z nácvikov a prípravy vystúpenia vzniklo video, ktoré si môžu naši čitatelia pozrieť po kliknutí na link - video.

Monika: V tomto bode by som chcela veľmi pochváliť naše tanečníčky, pretože minulý rok bol skutočne pre všetkých náročný a ony ho výborne zvládli. Na tréningoch sme museli mať neustále rúška, rozdelili ich, aby sa ročníky nemiešali. Častokrát sme nacvičovali s dvomi dievčatami, o týždeň s ďalšími dvomi, potom s jedným a kým sme sa znovu stretli, tak prirodzene, že tie prvé už trošku zabudli, čo sme sa to vlastne učili a takto to bolo takmer celý rok. Dva kroky vpred a jeden vzad. Ale zvládli to fantasticky, čo si môžete pozrieť aj na priloženom videu.

Aké sú vaše plány na novú sezónu? Kedy vás uvidíme vystupovať naživo?

Monika: Plánujeme nacvičiť nové tance, aby sme obohatili náš repertoár a samozrejme, aby sa dievčatá naučili niečo nové, nech ich to stále baví. To je aj ich motivácia. Budeme sa tešiť, ak opatrenia dovolia aj vystúpenia naživo s divákmi, lebo povedzme si úprimne, to má úplne inú energiu.

Zuzka: Tento rok sme sa museli prispôsobiť viacerým obmedzeniam zo strany školy. Je nám ľúto, že sme nemohli spojiť všetky ročníky do skupinky prvého stupňa (Primary) a nemohli prijať viaceré prváčky, ktoré mali záujem. Tiež sa nám hlásia deti, ktoré nechodia do Európskej školy, no momentálne sme limitovaní jej pravidlami. Verím, že sa to v budúcnosti zlepší a nájdeme riešenie, aby sa mohli pridať všetky deti, ktoré chcú tancovať.  

Ak môžem, na záver krátky apel na rodičov - neobávajte sa povzbudiť deti k folklóru. Je to veľmi „nákazlivá“ aktivita. Vôbec nevadí, ak deti zatiaľ nikde netancovali. Máme ešte zopár voľných miest pre dievčatá aj pre chlapcov. Pridajte sa k nám!