Alexandra Barancová: Zmenila by som fungovanie celého sveta

 1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Písal sa koniec roka 2004, Slovensko nedávno vstúpilo do EÚ, ja aj manžel sme pracovali v Bratislave v bankovom sektore, on ako prekladateľ - tlmočník, ja ako špecialista na vzťahy s verejnosťou. Napadlo mi, že európske inštitúcie budú potrebovať prekladateľov, tak som mu navrhla, či nepošle spontánnu žiadosť. Jedna z nich bola na Európsky dvor audítorov, ten má hlavné sídlo v Luxembursku. Moja predstava bola, že ak to vyjde, pobudneme vonku 2 roky, zdokonalíme cudzie jazyky a trošku precestujeme Európu. A ono to vyšlo. A sme tu už 20 rokov.

2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

Desať rokov som pracovala pre Európsku komisiu ako administratívna asistentka, neskôr ako asistentka pre komunikáciu a asistentka pre politiku v oblasti prevencie zdravia. Počas môjho pôsobenia v Komisii som sa podujala diaľkovo študovať 2-ročné univerzitné štúdium sofrológie organizované v spolupráci s univerzitou St.Etienne vo Francúzsku. 

Najskôr ma oslovil ten pre mňa exotický názov. Potom ma presvedčil samotný opis, hlavne dôraz na prácu s telom, všímavosť telesného prežívania. Prešlo ale pár rokov, kým som sa odvážila poslať si prihlášku (štúdium bolo vo francúzštine). Paradoxne som ju zaslala na poslednú chvíľu v stave vyčerpania (dnes by sme asi hovorili o burnoute), ktoré bolo vyústením náročných zdravotných problémov. Štúdiom, ktoré bolo previazané nácvikom techník, som získala nadhľad, ale aj vnútorný pokoj. Od záverečnej diplomovej práce k otvoreniu vlastnej praxe prešlo 7 rokov. Kovidová pandémia bola takým zlomovým bodom, počas nej som si ešte urobila výcvik v životnom koučovaní. Ako sofrologička a koučka samostatne pracujem tretí rok.

3. Je niečo, čo by si rada preniesla z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

Zatiaľ sa nechystáme z Luxemburska odísť, takže o tom neuvažujem. Keby sme išli na Slovensko, asi by som sa snažila uplatniť v školstve, alebo mimovládnom sektore (ak nebude úplne rozložený) v práci s deťmi alebo stredoškolskými študentami. Prostredie PR ma už vôbec neláka.

4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenila?

Určite priamy kontakt s ľuďmi, vzťah ako taký. Keď nad tým premýšľam, aj v mojich predošlých zamestnaniach som bola vždy v nejakých pracovných skupinách, ktoré sa snažili zefektívniť prácu, zlepšiť pracovné podmienky, často ma nadriadení konzultovali, pokiaľ ide o fungovanie tímov, dokonca jednotlivcov, čo bolo občas diplomaticky náročné. Zmenila by som, ak by sa dalo, fungovanie celého sveta. Keď máte dnes vlastný biznis a je jedno, či je to reštaurácia, kníhkupectvo alebo well-being poradenstvo, musíte byť na sieťach, živiť algoritmy, aby ste boli viditeľní a vyhľadateľní. Dnes už nestačí tvoriť hodnotový, náučný obsah, dnes sa hlavne zabáva. Toto sa úplne prieči mojej náture, ja idem rada do hĺbky, plávam rada pod vodou. Preto natáčanie reels (krátkych videí) robím s istým sebazaprením. Navyše mám pocit, žeby som mohla čas využiť inak, napríklad čítaním odbornej knižky. Na druhej strane, aj toto vystúpenie z komfortnej zóny ma veľa učí, aj o mne samej, mojich vnútorných bariérach.

5. Akú radu by si dala záujemcovi o túto profesiu?

Čokoľvek je vaším vnútorným volaním, vypočujte, skúste a neodkladajte to. Pamätám si, keď som odchádzala z Európskej komisie, mala som 46 rokov a povedala som šéfke aj kolegom, že to musím urobiť teraz, lebo po 50-tke sa už neodvážim. A je to tak. Posledné 2 roky som prešla fyzicky aj psychicky náročnou rekonvalescenciou po vážnom úraze, do toho sa zamotkali iné ťažkosti a keby som bola na teplom mieste, po tejto skúsenosti by som nikam nešla. Takže som vďačná, že som poslúchla moju intuíciu a urobila vtedy „leap of faith“, čo sa prekladá do slovenčiny ako „skok do neznáma“, ale mne ako veriacej sa páči doslovný preklad „skok viery“.

Vedeli ste, že sofrológia nemá ekvivalent v slovenčine?

Je to terapeutická metóda, ktorá patrí medzi krátkodobé psycho-korporálne (integrujúce psychické procesy s telesným prežívaním) terapie. Je známa a používaná najmä vo frankofónnych krajinách, či už v zdravotníctve, v domovoch pre seniorov, športe alebo v rámci personálneho rozvoja. Kombinuje prvky západných relaxačných techník, ako je napríklad progresívna svalová relaxácia podľa Jacobsona, autogénny tréning podľa Schultza s jogovými dýchacími cvičeniami, pozitívnou vizualizáciou a inými technikami. Jej filozofickým základom je fenomenológia, ktorá nabáda k nazeraniu na naše skúsenosti, či už telesné vnemy, emócie, myšlienky bez posudzovania, akoby sa diali po prvýkrát. Týmto nesúdiacim, pozitívnym spôsobom a stelesneným vedomím pomáha ľuďom žiť viac autenticky a v harmónii so sebou samými a ich okolím.  

Alexandra, ďakujeme za rozhovor. Nech ťa neopúšťa odvaha plávať v neznámych vodách, prajeme ti veľa inšpiratívnych prepojení v práci aj súkromí.

Kontakt na Alexandru Barancovú na FB.

Peter Böhmer: Hlavne sa netreba vzdávať

1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?

Do Luxemburska ma priviedli osobné dôvody. Moja teraz už bývalá manželka tu od roku 2007 pracovala pre európske inštitúcie, takže som sem od toho roku chodil viac-menej pravidelne, vždy keď som mal voľný čas, keď som pôsobil ako dôstojník v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. Natrvalo tu žijem od roku 2009, vtedy sa mi tu narodil syn a prišiel som najprv na rodičovskú dovolenku. Luxembursko som si vybral najmä kvôli rodinnej situácii, ale aj pre stabilné prostredie, medzinárodnú atmosféru a dobré pracovné príležitosti.

2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš? 

Momentálne pracujem ako vodič električky. Moja cesta k tejto práci bola pomerne kľukatá. 

Po narodení prvého a neskôr aj druhého syna som bol na rodičovskej dovolenke približne päť rokov. Potom sa rozhodol opustiť svoju kariéru v ozbrojených silách.

Keďže žijem v Luxembursku a miestny školský systém si niekedy vyžaduje byť aj flexibilný, hľadal som najskôr prácu na polovičný úväzok, aby som vedel skĺbiť pracovný život s rodinnými povinnosťami a detskými krúžkami. Najprv som pracoval ako vodič kamiónu na rozvoz pekárenských výrobkov, šesť dní v týždni v čase od 00:30 do 8:00. V roku 2017 som sa prvýkrát prihlásil na pozíciu vodiča električky v čase budovania električkovej trate, no vtedy to ešte nevyšlo, na 30 miest pripadalo 1300 uchádzačov. 

V roku 2020 som to skúsil znova a tentoraz úspešne. Po absolvovaní viacerých výberových krokov, ako boli multitaskingové testy, osobný pohovor, lekárske a psychologické vyšetrenia a následné školenia, som sa v septembri 2020 stal vodičom električky. V tejto oblasti pracujem dodnes a práca mi prináša stabilitu, zodpovednosť a možnosť zosúladiť pracovný a rodinný život.

3. Je niečo, čo by si rád preniesol z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?

V tejto oblasti som na Slovensku nepracoval, takže nemám skúsenosť, ktorú by som chcel preniesť. Zaujímavá je však snaha Luxemburska investovať do verejnej dopravy a fakt, že verejná doprava je tu zadarmo pre všetkých. 

4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenil?

Ako vodiča električky ma asi najviac napĺňa príležitosť stretávať sa s ľuďmi. Aj keď som často zavretý v kabíne a je tu len jedna linka električky (zatiaľ), každý deň je iný a v práci nikdy nie je nuda. Na druhú stranu ma trochu štve nárast agresie v spoločnosti a aj nervozita medzi ľuďmi a vodičmi.

5. Akú radu by si dal záujemcovi o túto profesiu?

Tak ako stále v živote, skúšať to a nevzdávať sa. V Luxembursku stačí na vodiča električky vodičský preukaz skupiny B, samozrejme, tak ako všade na svete, aj tu je výhodou predchádzajúca skúsenosť. Hlavne sa netreba vzdávať, stále skúšať a odporúčam sledovať stránku Luxtram, v tejto oblasti nájdu prácu nielen vodiči, ale aj ale aj mechanici, technici... Momentálne je nás takmer 100 vodičov, z toho 15 žien. Kolektív je medzinárodný, najčastejšie sa dorozumievame vo francúzštine. Okrem Francúzov, Luxemburčanov či Belgičanov mám kolegov z Talianska, Španielska, Turecka, Portugalca, ale aj z Maroka, Alžírska či Senegalu, väčšina z nich sa buď narodila, alebo vyrastali vo Francúzsku a Luxembursku.

Električková sieť sa stále buduje a rozrastá. Mesto aj štát na to kladú veľký dôraz, takže možností bude pribúdať.

Ďakujeme za rozhovor a Petrovi želáme veľa šťastných kilometrov na trati života.