Andrej Minarovič: Rozprávanie (nielen) o otrokoch, avantúre s kváskom či hokeji na steinselskom poli

Pri príprave rozhovoru s Andrejom Minarovičom mi hlavou prebehla známa Sokratova myšlienka, "Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou."

Andrej patrí k ľuďom, ktorí nehľadajú dôvody, prečo nie, ale spôsoby, ako áno. V Luxembursku pracuje ako audítor pre Európsky dvor audítorov. V rámci svojej profesie často cestuje aj do krajín, kde sú tečúca voda z kohútika, splachujúci záchod či cesta do práce s fungujúcimi pravidlami cestnej premávky považované za malé zázraky. O to viac si vie vychutnať návraty domov k rodine, vôňu domáceho chleba či prechádzku s deťmi.

V úvode sme spomenuli, že pracuješ pre Európsky dvor audítorov. V čom spočíva práca audítora? 

Do Luxemburgu som prišiel v máji 2007 ešte ako mladé 24-ročné ucho, takže práve v týchto dňoch oslavujem 14. výročie. Ako audítor kontrolujem, ako EÚ nakladá so svojimi finančnými prostriedkami. Robíme dva hlavné typy kontrol: zisťujeme, či boli dodržané finančné pravidlá (compliance audit), alebo sa pozeráme na to, či boli peniaze EÚ využité efektívne. Inými slovami, či priniesli výsledky a zároveň navrhujeme opatrenia na zlepšenie (performance audit).

Pôsobím v oblasti externých aktivít mimo EÚ. Do roku 2018 som sa venoval európskej rozvojovej pomoci v oblasti Afriky, Karibiku a Tichomoria. Posledné 3 roky sú to audity v oblasti migračnej politiky. Kontrolovali sme napríklad, ako Turecko využíva prostriedky EÚ na pomoc sýrskym migrantom. Momentálne dokončujeme citlivý audit Europolu v súvislosti s pašeráctvom migrantov do EÚ.

Zmenila sa náplň tvojej práce v súvislosti s pandémiou? Mnohí z nás si vytvorili pracovné prostredie doma v blízkosti chladničky a televízora, ale neoddeliteľnou súčasťou tvojej práce je aj cestovanie. 

Samotná náplň práce sa nezmenila, skôr spôsob jej výkonu. Ako audítori sme často cestovali, aby sme videli projekty a dokumentáciu na vlastné oči. To sa videohovormi ťažko nahrádza. Aj osobný kontakt s ľuďmi namieste chýba. Nehovoriac o tom, že dlhšie pracovné cesty mimo Európy boli vždy dobrá príležitosť na teambuilding. Dúfam, že sa situácia vráti čoskoro do normálu, aj keď práca v blízkosti domácej chladničky má určite tiež svoje pozitíva. :)

Baví ťa cestovanie aj mimo pracovného času, alebo si už z lietania po svete unavený?

Trochu menej ako za mlada, ale stále baví. Riadim sa heslom, čím menej turistické, tým zaujímavejšie. Teraz už ale vyše roka musím bohužiaľ abstinovať.

Aké miesta či projekty na teba najviac zapôsobili a kam by si nám odporučil vycestovať?

Veľmi ma zaujali netradičné miesta, bez davov turistov. Kontrola projektov na hraniciach Etiópie so Somálskom. Projekty pitnej vody v púšti v Mali neďaleko mesta Timbuktu, alebo protizáplavová ochrana v Britskej Guyane. Ale najviac ma asi prekvapila krása Malawi. Krajina, o ktorej som pred jej návštevou nevedel nič, má nádherný vidiek, milých ľudí a krásnu zelenú kopcovitú prírodu. A jedno pekné veľké jazero ako bonus.

Máš svoje obľúbené miesto aj v Luxembursku?

Oooo, to je super otázka. Mám ich strašne veľa. Tento celý rozhovor by mohol byť o nich. V podstate mám rád celú túto minikrajinku. Na bicykli vždy rád niekam vyrazím. Zbožňujem strednú časť rieky Sûre, okolo jazera až po hrad Bourgscheid, celé údolie rieky Our až k belgickým hraniciam, ale aj výborné národné cyklotrasy so železničnými tunelmi – PC 2, 12 alebo 20.

 Na prechádzky s deťmi radi chodíme na Klangwee v Hoscheide alebo Planéitewee neďaleko Schifflange. A určite nesmiem zabudnúť na magický most Schiessentümpel v Müllerthali, či Via Botanica v Lellingene, ktorá je na jar plná divých narcisov. 

V posledných mesiacoch som odkryl čaro mikroturizmu, spoznávania našej komúny (Lorentzweiler) a jej blízkeho okolia. Sám som prekvapený, koľko zaujímavých miest som objavil v okruhu 5-10 kilometrov.

Prezradím o tebe, že si v minulosti hrával futbal, dokonca si reprezentoval Slovensko v mládežníckych kategóriách. Aj dnes ťa môžeme stretnúť na miestnych futbalových ihriskách a v Lorentzweileri trénuješ miestne deti.

Áno, je to moja nová Corona-zábavka. Pomáha mi odreagovať sa a zároveň je to taká malá služba pre našu lokálnu komunitu. Rodičia aj ľudia z komúny si to veľmi vážia. Trénujem dve vekové kategórie: 5-7 a  8-9 ročné deti. Teším sa, že si na ihrisko našli cestu aj dievčatá. Nakúpil som rôzne profesionálne atletické pomôcky, ako odporové parašúty a elastické priťahovacie laná, tak ich teraz na deťoch testujem. :)  Na konci tréningu im pustím hudbu, aby sa im lepšie behalo. Pomerne netradičné métody na dedinský klub, ale deti sa zabávajú a radi na tréning chodia. Je dôležité, aby mali v týchto časoch pravidelný pohyb.

Musím sa ale priznať, že niekedy po hodine komunikácie s deťmi v mojej zlomenej luxemburčine mám hlavu ako melón. :)

Čomu sa ešte rád venuješ vo voľnom čase?

Snažím sa športovať hodinku denne, každý deň v týždni. Mám radšej kolektívne športy, ale s nimi je to teraz ťažké. Tak striedam behanie, bike, plávanie a kolieskové korčule. Začal som učiť lokálnych kamarátov česko-slovenskú špecialitu – nohejbal, to je asi najbližšie ku kolektívnemu športu, ako sa teraz dá.

Okrem toho sa snažím tráviť čo najviac času s deťmi. Po večeroch sa mi podarilo po troch mesiacoch dočítať knihu Sapiens od Harariho a teraz sa konečne môžem pustiť do knihy Mimóza.

Prvý lockdown so sebou priniesol okrem iného aj nevšedný záujem o kváskovanie. Viem o tebe, že aj ty si veľkým fanúšikom kváskovania a domáceho pečenia chleba.

Uff. Začalo sa to nevyhnutnosťou v marci minulého roku, asi ako u mnohých iných. V obchode sa totálne vypredal chleba, tak sme nemali inú možnosť len si skúsiť napiecť. Ten prvý bol z klasických kvasníc, tvrdý, pripečený a bez chuti. Ale aj tak ma to chytilo, a postupne som presedlal na domáci kvások. Ten rozdiel v chuti oproti obchodu sa ani nedá opísať. Vrcholom môjho „umenia“ bol croissant z domáceho lístkového cesta (neuveriteľne prácne a šokujúce, koľko masla treba pridať) a  vylúhovaný praclík. Kamaráti tiež ocenili pivný chlebík s tmavým pivom namiesto vody.  Minulé leto mi ale kvások vykapal a celá moja avantúra sa skončila. Asi je najvyšší čas, aby som sa znova k tomu vrátil. Odleješ mi trochu kvásku?

Žiaľ, ani môj kvások neprežil návrat z dovolenky. :)

Kým mnoho našich krajanov plánuje v lete cestu na Slovensko, ty smeruješ južnejšie. V Luxembursku si si založil rodinu, tvoja manželka pochádza zo Slovinska a máte spolu dve deti. Občas sa mi stalo, že cudzinci považovali Slovensko a Slovinsko za rovnaký štát, vy v tom máte jasno, tých rozdielov je medzi nami viac než len jedna samohláska. Ale napriek tomu sme si ako slovanské krajiny blízke. Čo ti dalo manželstvo s cudzinkou? (okrem otrokov :) pozn. deti sú po slovinsky otroci)

Áno, 2 malých pekných otrokov. :) Často sa vadíme (cvičíme), hlavne keď si obliekam nohavičky (ponožky) a sedím na stole (stoličke). Drevo je les a strom je drevo. Slovinky sú u nich Slovenky a Viedeň volajú Dunaj. Pred svokrovcami nemôžem pri stole hovoriť o kuracom mäse ani pofúkať polievku  (radšej nebudem prekladať). No proste radosť komunikovať. Okrem týchto srandičiek sa ale nemám na čo sťažovať. Mám dobrú ženu, dobre som si vybral. Celkovo mám Slovinsko a Slovincov veľmi rád. Krásna krajina a kultúrne naozaj blízka.

Cez Slovinsko sme sa dostali k téme Slovensko – je niečo, čo by si si rád preniesol zo Slovenska do Luxemburska alebo naopak?

Najviac mi chýbajú rodina a kamaráti. Na Slovensko chodím vždy rád, aspoň 2-3 krát za rok. Snažím sa po dlhých rokoch stále udržiavať kontakt s kamarátmi z detstva a spolužiakmi zo základnej aj strednej školy.  Inak zo Slovenska do Luxemburska by som určite importoval normálne ceny služieb, rožky a bryndzu. Opačným smerom rozvinutú infraštruktúru, politickú kultúru, minerálku Rosport a Kachkéis.

A čo stretávanie sa s rodákmi v Luxembursku, máš pocit, že k sebe inklinujú alebo naopak?

Myslím, že je to individuálne. Ja som jeden z tých, čo radi inklinujú. V údolí Alzetty býva pomerne veľa Slovákov a Čechov. Radi sa stretneme pri športe, ale aj radi niečo spolu vypijeme. :)

Jeden víkend vo februári sa nám podaril husársky kúsok, keď sme si na zamrznutom zaplavenom poli pri Steinseli zahrali desiati Slováci a Česi hokejček. 

Všetko konformne s korona pravidlami, hokejky pomáhali urdžiavať potrebný odstup. Okoloidúce autá spomaľovali a fotili si nás. Takú raritu tu ešte asi nevideli. V nedelu večer o tom bola na RTL reportáž vo večerných správach.

Je niečo, čo ti pri organizovaní krajanských aktivít v Luxembursku chýba?

Momentálne fyzický kontakt a staré dobré akcie typu guláš, divadelné predstavenia, športový deň alebo badmintonový turnaj. Úplne najlepšie boli tematické predvianočné párty, tie boli famózne. Dúfam, že tento rok v decembri sa bude dať zorganizovať ďalšia.

Celkovo som strašne rád, že máme taký šikovný organizačný team vo vedení SLUXu. Ste fakt super!

Andrej, ďakujeme za rozhovor a za náš tím SLUXu aj za pochvalu. Želáme ti veľa šťastných kilometrov po svete aj na luxemburských chodníčkoch.

Dominika Uhríková: Ak mi život hodí pod nohy akékoľvek poleno, mám v sebe dosť sily na to, aby som sa s ním popasovala.

Dominika Uhríková je pre mňa ženou mnohých talentov a jednej tváre, usmiatej. Nech v jej vnútri prebiehali akékoľvek búrky, vždy si našla čas na pár milých slov sprevádzaných úsmevom. V nasledujúcom rozhovore poznamenáva, že svet by bol krajším, ak by sme sa všetci k ostatným správali s väčším pochopením. A tiež keby sme si uvedomili, že za úsmevom sa často skrývajú tlaky spoločnosti a nás voči sebe samým. Rozprávali sme sa o jej živote v Luxembursku, záľubách i opätovnom objavovaní seba samej.

Na úvod taká tradičná otázka, prečo práve Luxembursko a čo by si rada vedela na začiatku pri sťahovaní sa do Luxemburska?

Ako mnohí iní, aj ja som prišla do Luxemburska za prácou, keď mi ponúkli miesto na slovenskom prekladateľskom odbore v Európskej komisii. Oproti viacerým som však mala menšiu výhodu; v Luxembursku som už pár rokov predtým, ešte počas vysokoškolského štúdia, bola na šesťmesačnom štipendijnom pobyte, a tak som tu už v čase nástupu mala mnohých kamarátov a mesto aj celú krajinu som veľmi dobre poznala. Keď som však prichádzala, myslela som si, že zostanem dva-tri roky. Ako sa však vraví, človek mieni... Takže asi to by som bola rada vedela hneď od začiatku – keby som nebola otáľala, bola by som kúpila byt možno aj o 20 percent lacnejšie. J

Vysoké životné náklady a jazykové nároky sú pre niektorých zásadné pri hľadaní dôvodov, prečo sa v Luxembursku neusadiť. Pre ďalších je práve multilingvizmus to, čo ich na tejto malej krajine láka. Viem, že jazyky sú pre teba viac koníčkom než nutným zlom na prežitie v cudzine, prezraď nám, koľkými jazykmi komunikuješ?

Moje aktívne jazyky sú angličtina, francúzština a taliančina. Keď sa trocha posnažím, viem si prečítať noviny i ľahšiu knižku aj v nemčine a v španielčine. Po ôsmich rokoch sa konečne začínam zaujímať aj o luxemburčinu, hoci zatiaľ s ňou len tak trocha „flirtujem“. Luxembursko je pre „jazykára“ (profesionálneho i voľnočasového) samozrejme raj na zemi. Na druhej strane v práci som doteraz paradoxne používala hlavne slovenčinu – od tej novej si sľubujem oveľa viac kontaktu so všetkými svojimi pracovnými jazykmi.

Po rokoch pôsobenia na Generálnom riaditeľstve Európskej komisie pre preklady si nedávno zmenila prácu. Čomu sa venuješ?

Začiatkom apríla som nastúpila do Publikačného úradu ako projektová manažérka. Mám na starosti nový formát XML, ktorý uľahčí tvorbu aj publikovanie legislatívy naprieč európskymi inštitúciami. Je to veľmi vzrušujúca výzva, lebo sa dotkne drvivej väčšiny zamestnancov EÚ, a najmä prekladateľov, takže sa teším, že budem istým spôsobom zastupovať ich záujmy.

Popritom prekladáš umelecké aj odborné texty. Mali sme možnosť zažiť ťa ako výbornú tlmočníčku rozhovoru s Emíliou Vášaryovou na festivale CinEast v roku 2016,  tlmočíš na medzinárodných podujatiach doma i v zahraničí. Čo je tvojmu srdcu bližšie, preklady či tlmočenie?

Vybrať si medzi prekladom a tlmočením bolo pre mňa ťažké, lebo obe remeslá sú mi veľmi blízke. Zbožňujem adrenalín, ktorý prináša tlmočenie, to, že umožňuje prichádzať do kontaktu s ľuďmi z najrôznejších oblastí života... Zároveň mám však rada aj hĺbavý charakter prekladu, plezír z pekného riešenia, hravosť, na ktorú pri tlmočení nie je čas. Preto nepochybujem, že napriek kariérnej zmene sa k obom v nejakej forme vždy budem vracať.

Slová sú pre teba prácou i potešením. Vo voľnom čase uprednostňuješ viac prózu či poéziu? Aké knihy by si nám odporučila?

Poéziu a prózu čítam rovnako rada – podobne ako pri preklade a tlmočení, aj tu má každá forma svoje výhody a nevýhody. Poézia je zväčša kondenzovaná, dokáže odkaz skomprimovať do ekonomického obalu, no o to viac človeka zasiahne – azda aj preto, že necháva viac priestoru na doplnenie prázdnych miest vlastnými zážitkami, ako to vysvetľuje Umberto Eco v Otvorenom diele. Próza, na druhej strane, človeka so sebou strhne na celé hodiny, sprevádza ho týždne i mesiace... Spomedzi slovenských básnikov mám asi najradšej Miroslava Válka, spomedzi svetových Jacquesa Préverta či Pabla Nerudu. Z prozaických diel mi napadá Trh márnosti od Thackeraya, Zlaté teľa od Iľfa a Petrova, Germinal od Zolu... Naposledy ma silno zasiahol román The End of the Affair od Grahama Greenea, s ktorým som sa nesmierne stotožnila.

Pre autora knižného diela a následne čitateľa je dôležité, aby prekladateľ čo nevernejšie zachytil pôvodné dielo. Mnohí čitatelia si porovnávajú pôvodné diela s prekladom a polemizujú o tom, do akej miery sa to prekladateľovi podarilo. Pri poézii je práca prekladateľa ešte náročnejšia, často sa zdá, že prekladateľ píše text „nanovo“ a stáva sa tiež básnikom, teda tak trochu spoluautorom. Sústredíš sa pri preklade poézie viac na to, aby si čo najvernejšie zachytila slová autora alebo skôr na umelecký dojem, rým, myšlienku? Je podľa teba poéziu náročnejšie prekladať alebo písať?

Preklad poézie je určite istá forma spoluautorstva, presne ako hovoríš. V translatológii sa dokonca diskutuje o tom, či je preklad poézie vôbec možný, a niektorí vedci ho radia medzi formy adaptácie. Básne, najmä rýmované, sú mimoriadne komplexné literárne útvary tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke a preklad každého verša je neustály boj, ktorému aspektu dať prednosť.

Vlastná tvorba poézie a jej preklad sú pre mňa takmer úplne nesúvislé činnosti. Pri preklade poézie človek musí odstúpiť do úzadia a je to v podstate tvrdá práca. Tvorba je celkom iná, z človeka plynie prirodzene vo chvíľach inšpirácie. Mnoho ráz sa mi už stalo, že som sa o tretej ráno zobudila a musela som rýchlo načarbať na papier pár veršov, ale nutkanie niečo o tretej ráno preložiť, to som ešte nemala... J

Spomenuli sme festival CinEast, venuješ sa príprave festivalu aj v súčasnosti? Čím ťa festival najviac oslovuje?

Pre festival zvyčajne koncom leta prekladám texty na web do francúzštiny, a potom priamo počas festivalu občas niečo pretlmočím, ale môj príspevok je naozaj okrajový. CinEast je jednoznačne jedno z najzaujímavejších podujatí na miestnej kultúrnej scéne a kvalita jeho organizácie je obdivuhodná. Bola som na filmových festivaloch v Cannes, v Karlových Varoch, v Rio de Janeiro a musím povedať, že tím CinEastu sa vôbec nemá za čo hanbiť – najmä berúc do úvahy, že všetci majú popri festivale aj „normálne“ zamestnanie. Prezentovať stredo- a východoeurópske filmy a začínajúcich autorov je mimoriadne záslužná činnosť a som veľmi rada, že k nej môžem aspoň trošíčka prispieť.

Príležitostne publikuješ v anglofónnych periodikách, pravidelne si písala pre týždenník Slovak Spectator, takže si pričuchla aj k žurnalistike. Aké témy ťa oslovujú?

Počas vysokej školy som písala veľmi veľa do slovenských i anglofónnych novín, potom zasa dlhé roky nasledovala akademická tvorba, navyše popri zamestnaní, takže sa priznám, že momentálne som celkom rada, že už veľmi nemusím ;) Väčšina mojich známych, ktorí písali profesionálne, so mnou súhlasí, že pracovné angažmány ich obrali o radosť z písania „len tak“. Neprekvapivo som sa vždy venovala najmä kultúre – reportážam z festivalov, výstav a podobne. Dnes ich už navštevujem hlavne ako konzumentka.

Minulý rok si získala doktorát na Univerzite Komenského, môžeš nám bližšie opísať tvoju oblasť štúdia? Aké bolo študovať na diaľku, neláka ťa akademická pôda?

Študovať na diaľku teda nebolo med lízať – veď preto mi doktorát namiesto piatich trval vyše osem rokov. Moja práca sa týkala zvukomalebných slov v angličtine a slovenčine z pohľadu vývinu jazyka. Zostavila som doteraz najvyčerpávajúcejší zoznam takýchto lexém v oboch týchto jazykoch a bolo vzrušujúce objavovať slová, ktoré na prvý pohľad zvukomalebný charakter pre poslucháča nemajú (angl. shilling od cinkania, slov. včela od bzučania). Hlavným posolstvom práce bolo, že podobných prvkov je v jazyku omnoho viac, než si na prvý pohľad myslíme, a že môžu osvetliť viaceré doteraz nevysvetlené javy. Pozoruhodné je aj to, že zvukomalebné slová sú jednou z mála takzvaných jazykových univerzálií – teda charakteristík, ktoré sa nachádzajú v úplne všetkých jazykoch na svete – ale na to som samozrejme neprišla ja. ;)

Akademická pôda je svet sám osebe a som veľmi rada, že som k nej mohla pričuchnúť, ale vždy som skôr inklinovala k praxi a práci „v teréne“. S výučbou však v kontakte zostávam, a to sa nepochybne nikdy nezmení – najnovšie ako dobrovoľníčka vo francúzštine učím základy práce s počítačom znevýhodnených ľudí (najmä migrantov) v združení Digital Inclusion, ktoré s podporou luxemburskej vlády prispieva k začleňovaniu v digitálnej oblasti.

Počas doktorandského štúdia si sa pravidelne vracala na Slovensko. Premýšľaš niekedy o tom, že by si sa vrátila natrvalo? Ktoré miesto považuješ za svoj domov?

Napriek láske k cestovaniu sa vždy rada aj vraciam. Práve ten obmedzený čas dáva cestám punc zvláštnosti a núti ma využiť každú voľnú chvíľu. Dnes už Luxembursko považujem za svoj domov a hoci sa na Slovensko vraciam rada, necítim k nemu takú silnú väzbu. Pravidelne si však nosím plnotučnú aj kremžskú horčicu, pred tými sa dižónska môže skryť! A chýbajú mi klasické mliečne rožky, tie veľmi neprenášam, lebo aj tak nezostanú dlho čerstvé. J Ale vážne, samozrejme by som mala rada bližšie k rodine a priateľom z detstva, no vďaka internetu sme pravidelne v kontakte... Do Luxemburska by som zo Slovenska priniesla trocha menšiu úzkoprsosť zoči-voči pravidlám a poriadku, ale na Slovensko by som zasa odtiaľto vyviezla otvorenosť mysle, pokiaľ ide o migráciu či LGBTQI+.

Spomenula si lásku k cestovaniu, čo ťa na cestovaní baví najviac a ktorú destináciu by si nám odporučila, až sa raz opäť sa budeme môcť vrátiť k neobmedzenému cestovaniu?

Cestovanie je bez debaty môj najobľúbenejší koníček, ak sa to tak dá nazvať. Je to pre mňa spôsob, ako relativizovať, ako sa zbaviť predsudkov, ako vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny. Každá cesta pre mňa znamená osobnostný rast, a preto sú moje dovolenky zväčša aktívne. Na relax mám upršané luxemburské víkendy, ale isto nie vzácny čas v inej krajine. Tam ma preto sotva stretnete na pláži, ale skôr v neopréne pred potápaním, v horách na túre, v kuchyni pri príprave špecialít s miestnymi šéfkuchármi a podobne... Tento rok uvažujem nad Srí Lankou alebo Kostarikou. Neodporučila by som asi nejakú konkrétnu destináciu, ale skôr ochutnať, skúsiť niečo nové, dať sa do diskusie s domácimi – či už je to za rohom v Saarburgu, alebo v Kjóte.

Máš svoje obľúbené miesto v Luxembursku?

Jednoznačne Müllerthal – nad tými skalnatými útvarmi zakaždým žasnem presne tak, ako keď som ich videla po prvý raz. A priamo v hlavnom meste ma nikdy neprestane uchvacovať Grund – v akomkoľvek počasí a ročnom období, vo dne i v noci.

Súčasná situácia zasiahla nielen do našich cestovateľských plánov, ale predovšetkým do každodenného života. V začiatkoch pandémie sa často diskutovalo o tom, že momentálne obmedzenia znášajú oveľa ťažšie extroverti než introverti. Ako znášaš pandémiu?

Čím som staršia, tým väčšmi mám pocit, že som introvertka, hoci tých, čo ma poznajú len zbežne, to možno prekvapí. Pandémiu som zobrala ako výzvu – vedela som, že dlhé chvíle mi nikto iný nevyplní, tak som zobrala osud do vlastných rúk a vybudovala som si pomerne intenzívny program zložený okrem práce z dobrovoľníctva, športu, dlhých prechádzok, varenia... Takže väčšinou mám skôr pocit, že nestíham. Ale to neznamená, že by som utekala sama pred sebou; samotu som sa naučila vychutnávať si plnými dúškami a po dlhšom čase strávenom v spoločnosti cítim silnú potrebu byť chvíľu sama a načerpať energiu bez vonkajších stimulov.

Čoraz častejšie médiá informujú o tom, že COVID-19 zasahuje negatívne nielen do sveta ekonomiky, ale trpia aj naše duše a telá. Okrem rastúcej osobnej váhy v mnohých prípadoch rastú prípady domáceho násilia, ľudia trpia čoraz častejšie psychickými problémami, narástla spotreba alkoholu. V podcaste One Year No Beer hovoríš veľmi otvorene o svojom rozhodnutí prestať piť alkohol a spomínaš, že pre teba bol rok 2020 paradoxne vôbec najšťastnejším rokom, pretože bol rokom nových začiatkov. Môžeš nám o tom povedať niečo viac?

Kým vo svete zúrila pandémia, pre mňa bol minulý rok naozaj takým znovuzrodením. Myslím, že najdôležitejší zlom u mňa nastal v tom, že som prestala svoj život podriaďovať vzťahom s mužmi. Dlhé roky ma moje vzťahy s nimi istým spôsobom definovali a dnes už viem, že ich pozornosťou som si nahrádzala nedostatok lásky od toho najdôležitejšieho človeka – teda od seba samej. Bolesť, ktorú som si v sebe dlho nosila, som sa potom snažila utlmiť rozličnými deštruktívnymi prostriedkami vrátane alkoholu. Ten má však práve opačný účinok – z dlhodobého hľadiska depresiu a úzkosť len prehlbuje, takže liečiť ním rany je ako prilievať olej do ohňa. Dnes je mi to úplne jasné, ale človek by bol prekvapený, koľko vzdelaných ľudí si túto kauzálnu súvislosť neuvedomuje, a ja som patrila medzi nich.

Veľmi sa mi páči, ako si túto tému uchopila ako hľadanie cesty k opätovnému objavovaniu seba samej. Mnohí ľudia trpia nielen nedostatkom lásky ako takej, ale predovšetkým lásky k sebe. Akoby sme sa báli milovať sa bez výhrad, lebo sa to nepatrí, lebo za to nestojíme...  a z toho je len krôčik k problémom vo vzťahoch k druhým. Ako toto sebaobjavovanie u teba prebiehalo, čo ti to dalo a čo by si odporučila tým, ktorí stoja na začiatku svojej cesty a nevedia sa rozhodnúť, ktorým smerom vykročiť?

Dnes som za túto skúsenosť veľmi vďačná, lebo mi umožnila začať celkom novú kapitolu a nájsť energiu a radosť zo života, v ktoré som ani nedúfala a ktoré som dlho navonok hrala. Samozrejme, stálo pri mne niekoľko ľudí, ale túto stránku musí v konečnom dôsledku otočiť každý sám. A práve to je to najdôležitejšie poučenie – dnes už viem, že ak mi aj život hodí pod nohy akékoľvek poleno, mám v sebe dosť sily na to, aby som sa s ním popasovala. Ďalšou obrovskou výhodou je, že som si vo vzťahoch stanovila veľmi pevné štandardy, pod ktoré už nie som ochotná ísť. Ak ešte jedného dňa nadviažem vážny vzťah, bude to naozaj musieť pridaná hodnota a nielen útek pred samotou. Ťažko sa mi niečo plošne odporúča ostatným - možno len vziať si k srdcu slávne slová, že definíciou šialenstva je robiť to isté a očakávať iný výsledok.

Dominika si minulý rok na Kréte u miestneho šperkára ukula celkom sama prstienok, ako symbol záväzku, ktorý jej má pripomínať, že je dôležité naučiť sa milovať seba samého.

Prezradím o tebe, že si žena mnohých talentov a okrem vyššie spomínaných aktivít vo voľnom čase aj krásne fotíš a úžasne varíš. Čomu sa ešte venuješ a kto je tvojou inšpiráciou?

Fotenie mám tak trocha z rodiny, lebo som vyrastala v televíznom prostredí, a lásku k vareniu som tiež dostala do vienka od rodičov – potom som obe tieto vášne skombinovala s cestovaním. Opäť je to pre mňa spôsob, ako spoznávať nové miesta a chute – doslova i prenesene. A je to pre mňa aj istá forma meditácie, žitia v prítomnosti, lebo pri oboch sa človek musí sústrediť – v kuchyni, aby som neprepálila olej, za objektívom, aby som neprepálila expozíciu ;). 

Okrem toho najmä v posledných rokoch čoraz viac športujem, baví ma najmä behanie a tenis a minulý rok som objavila nový koníček, pole dance, do ktorého som sa okamžite zamilovala. Väčšina ľudí si to spája so zvádzaním, ale v skutočnosti je to tvrdá práca, samé modriny a veľa potu!

Dominika, ak by si mala možnosť začať odznova, zvoliť si inú kariéru, inú krajinu, kde by si bola a čo by si robila? Aké sú tvoje ďalšie ambície?

Profesionálne i osobne sa momentálne cítim veľmi naplnená a pravdupovediac, nič by som asi nebola urobila ináč. Moje ambície sa týkajú najmä cestovateľských destinácií – ani nie tak konkrétnych, ako podľa hesla „čím viac, tým lepšie“. Pokiaľ ide o intelektuálny rozvoj, mám obrovské šťastie, že v inštitúciách som obklopená nesmierne vzdelanými a brilantnými ľuďmi, takže ešte aj na obyčajnej kávičke s kolegami sa vždy niečo nové dozviem či naučím. Nuž a v dnešnej dobe nie je nič ľahšie, než si čokoľvek, čo ma zaujíma, naštudovať na internete, a to robím neustále; vo voľnom čase sa venujem základom programovania, čítam/počúvam o politických a filozofických otázkach, zdokonaľujem sa v jazykoch...

Ako vnímaš krajanský život v Luxembursku a aké akcie, iniciatívy by si privítala?

Teším sa, že „sluxáci“ sú takí aktívni, a rada sa zúčastňujem slovenských podujatí, najmä, ak ide o kultúru alebo jedlo (Bazár, CinEast...). Určite by som privítala viac slovenských a českých koncertov, najmä folkových pesničkárov, a azda aj divadelných predstavení. Veľmi by som túžila, aby sem niekto dotiahol Jarka Nohavicu!

Zapisujem si, pozvať Jarka Nohavicu, a kým sa budeme môcť vrátiť k organizovaniu spoločenských akcií, prezraď nám na záver, či máš nejaké obľúbené motto či citát, ktorým sa v živote riadiš a čo by si rada odkázala krajanom, Slovensku či ľudstvu ako takému.  

Fúha, tak dúfam, že ľudstvo nečaká len na to, čo mu teraz odkážem, lebo sme všetci v kýbli :)) Priala by som si, aby sa všetci riadili starým známym „ži a nechaj žiť“, tak by sme sa vyhli mnohému utrpeniu a väčšine konfliktov, aj tých vojenských... Veľmi sa mi páčilo aj to, čo som minule kdesi čítala – že diamanty sú plodom obrovského tlaku skál, že húsenica sa najprv musí prebrodiť cez lepkavý sliz, kým sa z nej stane motýľ, že semienko sa najprv javí ako pochované, kým z neho nevyklíči krásny kvet... A ak by sme sa všetci k ostatným správali s väčším pochopením a uvedomili by sme si, že za hraným úsmevom na tvári sa možno skrýva práve ten tlak, sliz, pomyselný pohreb... možno by svet bol troška krajší.

Dominika, v mene  nášho združenia ti ďakujeme za rozhovor a želáme ti veľa radostných okamihov na novej pozícii a kdekoľvek inde, kam ťa tvoje cesty a sny zavedú!

Rozhovor pripravili: Adriana Boysová, Viera Šeligová – Hughes

Lýdia Kocúreková: Každý sa objaví v našom živote z nejakého dôvodu

Lýdia Kocúreková hýri farbami rovnako ako jej obrazy. Ak si s ňou sadnete na kávu, chvíľu na vás bude svietiť žlté slnko, potom sa na vás vyprší sivý oblak, kvety okolo vás odrazu rozkvitnutú nevídanými farbami a vy budete odchádzať s pocitom, že za krátky čas sa vami prehnala celá paleta chutí, farieb a vôní. Nechajte vojsť do svojich obývačiek svieži závan rodáčky spod Tatier a možno aj vás inšpiruje jej všehochuť.

Lýdia, prezraď našim čitateľom, ako si sa dostala do Luxemburska, prečo si smerovala práve do tejto krajiny a ako si spomínaš na svoje začiatky v cudzine?

Príchod do Luxemburgu bol dôvodom odsťahovania sa z Anglicka. Presťahovala som sa kvôli pracovným ponukám. Začiatky sú vždy ťažké. S partnerom sme museli začať od nuly, samozrejme, išli sme do úplnej neistoty, ak to môžem porovnať, je to ako voľný pád, kde neviete kam dopadnete. Tu som spoznala, ako vlastne začnú ľudia zneužívať naivitu z neznáma, poviete si, že je to trpká skúsenosť, a máte pravdu, aj bola, táto skúsenosť ma poznačila na dosť dlhé obdobie. Ale ako sa hovorí - všetko zlé je na niečo dobré. Čím viac som dostávala rany, tým viac ma to scelilo. Teraz si už môžem povedať, že  poznám, kto je úprimný človek a kto len využíva vašu dobrotu... Som rada, že sme prišli žiť do Luxemburgu, tu som spoznala nie veľa významných ľudí v mojej blízkosti, na ktorých nedám dopustiť, lebo tiež spoznali tŕnistú cestu pohŕdania a zla a teraz sú už úplne inde a som na nich hrdá... To sú moji najbližší priatelia a tým myslím, že v dobe intríg a prestíže, či otŕčania sa a pohŕdania, nás spája naše priateľstvo a to si vážim najviac. Jednoduchšie povedané, som rada, že som tu.

Kto ťa priviedol k láske k umeniu? Si skôr samoukom alebo si umenie študovala? Kto ťa najviac podporoval v tvojom umeleckom dozrievaní?

K umeniu som bola vedená už od mala. Môj otec je umelecky sochár, venuje sa drevorezbe. Cyril Kocúrek – on bol mojím otcom, učiteľom, majstrom počas štúdii na strednej škole umeleckého rezbárstva a hlavne, vždy je aj mojím najväčším kritikom spolu s mamkou. Aj teraz, keď maľujem, prepošlem im fotku obrazu, aby mi povedali, čo je zlé.

V umení som ako ryba vo vode, tam sa cítim pokojne. Maľba mi dáva pocit slobody a úcty k maľovaniu a myšlienke.  Z mojich obrazov sála pokoj a žiara života. Samotná farebnosť má úplne prezrádza, podľa nej ľahko zistíte, že som autorom obrazu.

Štúdium na vysokej škole mi pridalo na skúsenostiach vo výtvarnom umení a keďže som študovala aj teológiu, očarilo ma splynutie dvoch svetov, umenia a náboženstva, ktorých vývin bol v minulosti úzko prepojený. Vždy má zaujímali veci vzniku myslenia a samotná myšlienka.

Máš obľúbené výtvarné techniky, je niečo, čo by si chcela ešte vyskúšať a aké sú tvoje najväčšie úspechy?

Najradšej maľujem obrazy s akrylovými farbami a štýl plus technika prevedenia maľby záleží od tematiky a samozrejme podania daného pocitu na obraz. Nemaľujem mechanicky, lebo ak sa vyznáte do maľby, hneď to poznáte, prezradí vás ťah štetcom.

Pri ukončení vysokej školy som robila oponenta spolužiakovi a dekan filozofickej fakulty ma označil za najlepšieho oponenta počas štúdii, týkalo sa to najmä spojenia umenia a náboženskej témy. Bola som veľmi poctená, keď mi rok po ukončení štúdia prišla pochvalná listina od dekana. Každý moment, keď ľudia odchádzajúci z výstavy alebo len odo mňa z domu, kde to - ako samozrejme očakávate - vyzerá ako v galérii, odchádzajú s dobrým pocitom a najmä zážitkom, je pre  mňa úspechom, lebo viem, že na mňa nezabudnú a budú o mne rozprávať.

Umelci sú v mnohých krajinách na chvoste záujmu spoločnosti, na čo poukázala aj súčasná pandémia, ktorá veľmi nepraje živému umeniu. Čo ty osobne považuješ za jednoduchšie alebo naopak zložitejšie pre umelcov v Luxembursku v porovnaní so situáciou na Slovensku?

Pred asi piatimi rokmi som chodievala na ministerstvo kultúry ako na hodiny klavíru, mala som tam niekoľko sedení, hľadala som možnosti, ako sa v tejto oblasti možno posunúť v krajine, ktorú ani nepoznáte. Tieto sedenia ma aj vystrašili, ale aj pomohli k usmerneniu tvorby. Nevyhnutným krokom bolo uznanie mojich vedomostí v plnej miere komisiou, ktorá mi uznala  moje vysokoškolské vzdelanie. Pre porovnanie, byť umelcom tu je podobné ako na Slovensku, ale v Luxemburgu je pre umelca najlepšie mať agenta alebo mecenáša. Čiže kontakty. 

Aké miesto v tvojom živote hrá Slovensko? 

Vieš si predstaviť, že by si sa tam raz vrátila?

Slovensko pre mňa vždy bude krajina v mojom srdci na prvom mieste. Aj keď žijem tak ďaleko, myšlienky sú vždy tam. Pochádzam z Kežmarku, čiže Tatry mi chýbajú dosť, tam, keď sa len prídete  poprechádzať alebo si sadnete na lesnú lavičku, myšlienky sa vyčistia a máte toľko krásy okolo seba, že niekedy je až ťažké ju do seba vstrebať. V jeseni sú Tatry najkrajšie. Spojenia udržiavam stále, aj keď domaľujem obraz, hneď ho dám do skupín remeselníkov, maliarov, niektorých významných maliarov osobne poznám a navzájom sa povzbudzujeme. Výstavy aspoň v malom mám niekedy v rodnom meste. Luxemburg je pre mňa ešte vždy neznáma krajina, ale páči sa mi tunajšia multikultúrnosť, rôznosť jazykov, v rámci individuálneho štúdia som sa aj na Slovensku venovala mulikulturalizmu a romológii. Vždy ma zaujímajú zvyky z krajín, ktoré sú pre mňa tabu - samozrejme, som žena, tak to je aj prirodzená zvedavosť.

Hovorí sa, že niekto sa umelcom narodí a niekto sa ním stane. Ak by mali naši čitatelia chuť začať sa venovať umeniu, čo by si im poradila?

Každý má už od mala chuť na kresbu, či si len tak čmárame, alebo sa nám páčia farebné veci okolo nás. Záleží aj na rodičoch, kam budeme smerovať vývin dieťaťa. Každý z nás maľoval do 4 rokov, ale či to ostane naďalej, to už záleží na vnútornom pocite. Preto, ak niekto začína už od mala s radosťou a veľkou chuťou, treba to využiť, treba ho podporovať a usmerňovať. Veľa rodičov robí chybu, že dávajú deti na výtvarnú len preto, aby mali kde byť po škole. Takto sa talent nerozvíja, ale práve ubíja. Umenie netreba deťom vnucovať. Preto sa radšej venujem deťom, alebo aj dospelým, individuálne, podporujem a usmerňujem ich v ich hľadaní si vlastnej výtvarnej cesty.

Mám radosť, ak niekto maľuje obrazy podľa svojej fantázie, nekopíruje, neriadi sa štvorčekovou metódou. Tieto veci sa učia deti na strednej umeleckej škole kvôli tomu aby sa študenti naučili trafiť daný pohľad do obrazu (volá sa to veľkosť plochy). Čiže v krátkosti: maľovať, maľovať a maľovať, využívať vlastnú fantáziu a dať ju na plátno. Podľa seba…

Môj otec mi hovorieval: „Ak pozrieš na prázdne plátno, ty sama už musíš vidieť jeho výsledok“.

Začiatky v umení sú ťažké, ale zároveň krásne, lebo postupne sám umelec vidí svoje pokroky. Tak ašpiranti v umeleckej dráhe, čo vám môžem odporučiť je, že ak máte srdce a myšlienku spojenú, tak len do toho.

Prezradím na teba, že si mamou malej Christinky a viem si predstaviť, že popri práci a starostlivosti o rodinu nemáš času na rozdávanie, ale predsa - ako rada tráviš voľný čas?

Voľný čas trávim, ako inak, zasa len a len kreatívne, či už vyrábam opaľované kvety na brošne, alebo relaxujem pri výrobe dekoratívnych vencov na dvere. Ukážky mojej umeleckej tvorby nájdete napríklad na facebookovej stránke art.Mgr.Lydia.Kocurek.

Kde ešte môžu záujemcovia nájsť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu si ľudia odnášajú domov. Mám už svojich fanúšikov, ktorí majú niekedy až prepchaté domy mojimi obrazmi. Obrazy delím na výstavné a zákazkové, ktoré tvorím zákazníkom priamo na mieru podľa ich prianí.

Lydka, prezraď nám, o čom snívaš s otvorenými očami?

Môj dávny sen, keď som prišla do Luxemburgu, bol ružový - písala som niekoľko žiadostí do Európskej školy, či by pre mňa nemali miesto učiteľky výtvarnej výchovy pre české a slovenské deti. Čakala som márne, až som od toho upustila. Veľa ľudí sa má pýtalo, skôr cudzincov, prečo nemám vlastný kurz maľby. Aj to som chcela, napríklad formou víkendovej školy alebo aj cez týždeň, kde by som ponúkala kurzy pre slovenské a české deti v rodnom jazyku. Lenže na to treba priestor a mecenáša, aby to dokázalo ísť a existovať. Túžila som vytvoriť priestor, kde by sa deti dozvedeli o tradíciách, zvykoch a histórii Slovenska a taktiež Čiech, keďže aj česká kultúra mi je blízka a mám v Čechách veľa priateľov. Slováci majú krásne zvyky a nemáme sa za čo hanbiť, naši predkovia nám zanechali krásnu a pestrú kultúru, len ju treba obnovovať, aby sa na to nezabudlo.

Máš nejaké motto alebo citát, ktorý ťa inšpiruje v každodennom živote? Čo by si odkázala krajanom?

„Neexistujú náhodné stretnutia. Každý sa objaví v našom živote z nejakého dôvodu.“

A čo by som odkázala našim krajanom? Dnešná doba je ako skúška ľudstva, ale zatiaľ to ľudstvo ešte nepochopilo.

Mali by sme byť menej zahľadení do seba a aspoň kúsok otvoriť  oči a srdce, to nie sú len prázdne slová. Myšlienka musí mať hodnotu zlata. A ak máte svoje sny treba si z nich aspoň kúsok splniť.

 

Lýdia, ďakujeme ti za rozhovor, veríme, že tvoje slová povzbudia našich čitateľov, aby po sivej zime vyšli zo svojej komfortnej zóny a privítali jar s priehrštím kreatívnych nápadov. Prajeme ti, nech tvoja fantázia kvitne všetkými farbami a aby tvoj život v Luxembursku mal správny mix odtieňov, ktorý bude blízky tvojmu srdcu a bude ťa inšpirovať v ďalšej tvorivej činnosti.

Rozhovor pripravili: Adriana Boysová, Jana Šeligová, Viera Šeligová - Hughes

 

Slávo Olšovský: To, že je to stále zle, je vlastne stále dobre

Sláva Olšovského som po prvýkrát zaregistrovala na chodbách Jean Monnet, dnes už neexistujúcej budovy Európskej komisie. Už vtedy na mňa zapôsobil svojím nedefinovateľným šarmom - je to muž, pri ktorom sa vám nemôže stať, že by vás obkolesilo trápne ticho, lebo všetky témy ste už vyčerpali. Osobne si cením jeho duchaplnosť, humor, za ktorým stojí nadhľad vyplývajúci zo životnej skúsenosti, ale aj múdrosť čerpajúcu z rozhľadenosti, dnes také vzácne vlastnosti. Ako kolega bol vždy ochotný pomôcť, ako odborník na právne záležitosti poradiť, ako muž vedel, kedy si má vysúkať rukávy a kedy vám k nohám zložiť kompliment.

 

Slávo, v úvode som už niečo naznačila, ale predsa len, pre tých, čo ťa osobne nepoznajú, prezraď nám o sebe niečo viac, napríklad čo si vyštudoval a v akej oblasti si pôsobil pred príchodom do Luxemburska.

Nuž, tak ja som tuším vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského – často vedľa mňa inak sedával na písomných skúškach Robo Kaliňák, tak ja teraz dúfam, že si to nevymením – nechcel by som sedieť vedľa nehoJ. No a kým som prišiel do Luxemburska, robil som celý čas, a to ešte pred skončením školy, takmer výhradne len autorské právo, resp. právo duševného vlastníctva.

Prečo práve Luxembursko? Aké boli hlavné dôvody, ktoré ťa primäli k presťahovaniu sa do Luxemburska?  

V mojom súkromnom živote nastal tuším v roku 2006 taký zlom, že som si povedal, že by nebolo zlé zmeniť prostredie. A keďže som si predtým bol len tak športovo zasúťažiť v onom prvom EPSO konkurze a na moje prekvapenie som uspel, tak som „přijal nabídku, kterou jsem si nemohl dovolit odmítnout“J. No ale moja preferencia bola Strassbourg: tam som totiž v časoch predvstupových strávil zopár týždňov a veľmi mi to mesto učarovalo. Až do momentu, kedy som ho spoznal ešte viac. Tak to inak býva veľmi často aj so mnouJ.

Je niečo, čo ťa po príchode do krajiny príjemne či nepríjemne prekvapilo?

Zrušil by som Schueberfeuer. Jediná sympatická vec je na ňom – a to sa málo vie, toto: že jeho otcom je Ján Luxemburský, inak takto otec Karola IV. Musím povedať, že s Karolom mu to vyšlo lepšie ako s touto každoročnou prehliadkou márnosti. A áno, som natoľko požehnaný, že aj moje deti nemajú radi kolotočeJ.

Napriek tomu, že roky žiješ v zahraničí, pozorne sleduješ politický vývoj na Slovensku. Stojíš za vznikom úspešného podcastu Silný výber, porozprávaj nám o ňom niečo viac.

Silný výber vznikol tak, že som mal ako vždy kopec názorov, ale bývalá manželka to už nedokázala počúvať, takže som najprv nakrúcal videá, ale potom mi kolega Jakubčo, čo je inak môj spolumoderátor, taktne naznačil, že pre mňa by bol vhodnejší formát rozhlas, resp. podcast – a ja som uznal, že hej. No a dnes máme tuším už viac ako stotisíc stiahnutíJ!

A prečo to robím? Roky som sa aktívne zapájal do politiky na Slovensku, pred brány parlamentu som ako konzultant doviedol za ten čas nejednu stranu. A navyše som to všetko stále komentoval,  najprv na portáli inaque.sk, ktorý založila iná bývala „luxemburčanka“ Anitz Ostrihoňová, dnes úspešná knižná vydavateľka, neskôr na stránkach Konzervatívneho výberu, a potom na Aktuality.sk. Takže mi to komentovanie nejak prischlo, ľudia mi písali, že sa na mojich článkoch dobre bavia, no a potom prišiel Marťo, že aha, pokrok, poďme robiť podcast. A keďže som mal po večeroch (a to ešte v časoch pred koronou!) veľa času, tak sme to začali robiť – a z nejakých dôvodov to ľudia začali počúvať... A dnes mi hlásia, že nás počúvajú nielen expati, čo chcú získať veselý prehľad o slovenskej a svetovej politike, ale vraj aj páni ministri... Čo ma teší... Jo, a ešte viem, že o nás vie aj riaditeľ SIS. To ma teší najviac.

Stíhaš sledovať, čo všetko sa aktuálne deje alebo máš niekedy pocit, že dnešné správy sú už zastarané a človek sa neustále musí snažiť byť na pulze doby? Dá sa pritom vôbec oddychovať?

Teraz som mal zo zdravotných dôvodov voľno, plus v Izraeli beží kampaň, Bibi Netanjahu toho mal dosť na tanieri, tak sme si dali pauzičku... Ale koncom februára sa vraciam za mikrofón... Inak, len kvôli tej pauze a voľbám v Izraeli viem odpovedať na túto otázku – lebo inak ja som taký fanatik do slovenskej politiky, že ja to sledujem v kuse, non-stop... Takže: všetky správy na Slovensku sú roky zastarané, a keby vôbec neboli, o nič by ste neprišli – ako ja: po troch mesiacoch som sa k nim vrátil, a stále to isté: svet očkuje, my testujeme, Igor Matovič organizuje tlačovky, krajina škrípe zubami. Atď. a pod., ad nauseam.

Inak takto, ja informačne žijem najmä Ruskom a Izraelom, Slovensko mám len ako pridruženú výrobu, ale keďže to je stále to isté, stíhačky.

Nezdá sa ti, že história sa opakuje, politici robia stále rovnaké chyby, kauzy naprieč štátmi sú si podobné (opísané diplomovky a pod.)? Je ešte niečo, čo by ťa dokázalo na politickej scéne prekvapiť?

Presne naopak: zdáJ! Ale vážne: to, že je to stále zle, je vlastne stále dobre – no len pre ten náš satirický podcast. Takže ja sa teším cez slzy. To je také moje životné motto. A čo by ma dokázalo prekvapiť na politickej scéne? Keby som sa nemusel pri plačovkách z Úradu po desiatkach rokov nehanbiť ako kôň napríklad? Ach jaj, zas ma chytá fantas...

Keď už plávaš vo vodách slovenskej politiky a trošku aj showbiznisu, čo tak skočiť do nej rovno hlavičku - nerozmýšľal si o návrate na Slovensko a vlastnej politickej kariére?

Jasné, všetko ja na stole, mal som aj nejaké ponuky, ale kým musím doma na  vlastné náklady vychovať Nemecku dvoch malých slovako-germánov, budú to len také výlety za nepoznaním... Ale vážne: keď sa konečne všetci dobre vyočkujeme, tak jeden z plánov je, že budeme robiť Silný výber live, v nejakej frekvencii – s takpovediac „se vším všudy“: konečne zúročím roky bezplatnej právnej pomoci polovici slovenskej hudobnej scény: budeme mať hostí, aj hudobné čísla, skrátka všetko. A po pár takýchto live shows je cieľ zakotviť aj s celým Silný výber teamom (dnes už viac ako 10 dobrých ľudí) v RTVS. Rezník to národu podľa mojej mienky dlží.

Niekde som čítala, že v krajine, kde sa ľudia nebavia o politike, všetko funguje. Možno je to len naoko, aká je tvoja skúsenosť? O čom sa ty rád rozprávaš, keď na chvíľu zabudneme na politiku?

Ja by som povedal, že v krajine, kde sa ľudia bavia o všetkom možnom a nielen o politike, to funguje... Skrátka, keď je diaľnica medzi Bratislavou a Košicami postavená, koho zaujíma, čo chystá minuš Doležal? Mimochodom, kto z našich čitateľov tuší, že tento občan je aktuálny minuš dopravy na Slovensku? A tak to je dobre – a vonku je určite nový Iphone, čiže o tom sa dá povedať tiež kopec viet...

Ja osobne sa rád rozprávam s krásnymi ženami o čomkoľvek, v inej spoločnosti som vyberavejší. V zásade mám tieto témy, a to v uvádzanom poradí: Rusko, Izrael, hudba (najmä opera – a operné divy), hodiny, synchronizované plávanie a krasokorčuľovanie. A v ostatnom čase sa pod starostlivou kuratelou jednej dámy snažím zorientovať v súčasnom výtvarnom umení – zatiaľ bez výraznejších výsledkov – ale ona je trpezlivá, a ja mám obrovské rezervy, z ktorých môžem čerpaťJ.

Je niečo, čo ti tu chýba zo Slovenska? A naopak, ak by si sa odsťahoval do inej krajiny, čo by ti chýbalo z Luxemburska, za čím by ti bolo smutno?

Zo Slovenska mi chýba ten pocit márnosti, ktorý sa dostaví každému, kto bol viacnásobne na premiérskych AG testoch. Inak nič. Možno ešte syrové korbáčiky neúdené – lebo tie tu v Kauflande v Konzi furt nedostať.

A čo by mi chýbalo z Luxemburska? Napríklad podpredseda vlády Schneider v mojej posilňovni každé ráno – je to zvláštny pocit, mať možnosť vynadať ústavnému činiteľovi na pravidelnej báze (ak je za čo). Ale vážne: Lux má podľa mňa obrovskú výhodu v tom multi-kulti, čo sa tu pestuje. To sa len tak nevidí! Napríklad s mojou zubnou hygieničkou, ktorá je z Venezuely, sa rozprávam po rusky. To sa nielen len tak nevidí, ale ani nepočuje – ruština s juhoamerickým prízvukom!  !Mucho gusto!

Prezraď nám, aké sú tvoje ďalšie koníčky, ako rád tráviš čas?

Tak ja, hoci nevidieť stále behám: tento týžden som za prvé dva dni „natočil“ už 23 kilometrov. A to pršalo, mrholilo, takmer sa žabiatko narodilo... To mi pripomína, že mám ešte veci v práčke, takže musím „prásknout do bot“!

Ak by mal chuť začať odznova, zvoliť si inú kariéru, inú školu, inú krajinu, kde by si bol a čo by si robil?

Na túto otázku mám roky len jednu odpoveď – vždy som túžil byť trénerom slovenského reprezentačného družstva v synchronizovanom plávaní... Aj keď treba povedať, že aj bez môjho vedenia naše „repre“ v tomto športe dosahuje pekné výsledky!

Sleduješ krajanský život v Luxembursku? Aké akcie, iniciatívy by si privítal?

Žiaľ, veľmi sa ho nezúčastňujem, lebo mi naozaj deti a podcast zaberajú veľkú časť života... Ale teším sa z každého koncertu a z každej projekcie, kde sa prezentuje naša kultúra. A samozrejme Bazár... Roky chodím stavať náš stánok  - myslím, že len raz som vynechal – ale tak rakovina je snáď dôvod na „ospravedlnenku“.

Máš nejaké motto alebo citát, ktorý sa ti páči? Čo by si rád odkázal krajanom v Luxembursku?

Samozrejme, aj na túto otázku mám roky tú istú odpoveď: keď som sa tuším v r. 2006 poberal navždy odísť zo Slovenska, môj kolega z IFPI a kamoš Jaro Slávik, dnes muž preslávený laškovnými filmami a televíznymi talent shows, vtedy hudobný manažér z labelu Warner Music Austria, povedal tieto krásne slová (svojim ešte krajším hlbokým hlasom):  Slavo, Slovensko sa odnikadiaľ nemiluje tak dobre, ako z bezpečnej, aspoň tísicdvestokilometrovej, vzdialenosti! A mal pravdu! A tá vzdialenosť sedí na Luxembursko takmer na chlpJ!

Vďaka za rozhovor – a pustite si Silný výber. Vraj je to sranda. Tak ja neviem – ja to len nakrúcamJ.

 

Slávo, za celý tím SLUXu ti ďakujem za rozhovor a ako hlave Silného výberu ti želám, aby tvoje výbery boli vždy správne a aby si mal silu pokračovať v napĺňaní si svojich snov. Nech je vesmír tvojím limitom.

 Adriana Boysová

#adrianaboysova

slux4you@gmail.com

Tu nájdete: Podcast Silný výber, Portál Inaque.sk, Konzervatívny výber