Eva Rohde: Každý kvitne v niečom inom

 

Ja vs My. Mediácia a rozvoj osobnosti verzus systém pravidiel regulujúcich správanie spoločnosti a jednotlivcov. Eva Rohde, rodáčka z Piešťan žijúca už takmer 20 rokov v Luxembursku, tieto na pohľad úplne odlišné oblasti prepojila, vyvážila a našla v nich balans, ktorý jej pomohol nájsť vnútornú spokojnosť. Tiež túžite objaviť kľúč k úspešnému životu? Ako uvádza na svojej web stránke: ak vám vaša situácia veľmi vadí, je najvyšší čas ju riešiť.

 

Vraj všetky cesty vedú do Ríma, ale teba tá tvoja životná cesta zaviedla do Luxemburska.

Kedysi, ku koncu výšky, som mala možnosť stáže v rámci výmenného programu pre študentov. Prejavila som záujem o slnečné Portugalsko, ale potom som sa vedúcou programu nechala prehovoriť na Brusel — vraj to bude lepšie pre moju kariéru. To zafungovalo: vďaka stáži som dva roky nato dostala možnosť na ďalšiu stáž v Bruseli a vďaka tejto stáži som neskôr získala prácu v Luxembursku. Pôvodne som sem však prišla len na rok.

Pochádzaš z Piešťan, viem, že v Luxembursku je vás Piešťancov viac, stretávate sa?

Viem tu o zopár Piešťancoch. Nestretávame sa, ale mám k nim osobitý bližší vzťah, asi práve preto, že sme z jedného mesta. 

Štúdium práva patrilo voľakedy medzi najvychytenejšie typy štúdia, ty si ho úspešne študovala a dosť dlhý čas si sa právu aj aktívne venovala. Zrazu si presedlala na celkom inú oblasť, ktorá sa týka predovšetkým duševného zdravia. Si koučka, mediátorka, v porovnaní s exaktnými právnickými textami je to veľký odklon smerom ku intuícii. Nájdeš medzi právom a oblasťou, ktorej sa venuješ, paralely?

Myslím, že si to celkom vystihla. Do strednej školy som žila hlavne hudbou a zaujímala ma psychológia a cudzie jazyky. Všetky tri oblasti mi ale pripadali ako samozrejmá súčasť života, cítila som, že čokoľvek raz v živote budem robiť, ani jednu z nich zo svojho života nikdy nevypustím. Pre vysokú školu som teda hľadala niečo, čo by mi dalo ešte viac, čo by mi celkovo pomohlo poradiť si v živote. Pre právo som sa rozhodla z praktických dôvodov. Právo pokrýva v podstate všetky oblasti života spoločnosti, tak som šla do toho. Časom mi ale došlo (asi o 20 rokov neskôr :-)), že to môže byť ešte inak.

Prax právnika ma bavila hlavne z ľudského hľadiska: niekto k vám príde po radu, a vy sa potrebujete vyznať aj v jeho slabých a silných stránkach a nejako ho naviesť aj na iný spôsob fungovania, ak mu máte efektívne pomôcť aj do budúcnosti, nie len s jeho momentálnym problémom. Takže keď sa vrátim k svojmu pôvodnému zámeru, že som hľadala cestu, ako si poradiť v živote, tak k tomu mi dnes cesta investovania do rozvoja osobnosti sedí oveľa viac.

Predsa len mi nedá nespýtať sa, či  ti po toľkých rokoch praxe právo nechýba. Využívaš svoje vedomosti z práva aj v súčasnej profesii?

Určite som sa vďaka právu veľa naučila. Už len vedieť čítať zákony a zmluvy, kde čo hľadať, ako to vykladať, napísať si čo potrebujem, to sú samé užitočné veci. Viem si predstaviť, že by som ďalej pracovala ako právnik, ale asi by som sa zbytočne ostrihávala. Keď niečo s niekým riešim z hľadiska osobnosti, to mi doslova dobíja baterky a nemám toho dosť. V tomto sa potrebujem rešpektovať. Každý kvitne v niečom inom, vďaka čomu si môžeme medzi sebou vymieňať kvalitné služby. Tak prečo by som bola, síce dobrý, ale životom unavený právnik, ak môžem byť skvelý kouč a ešte mi to aj robí dobre? 

Úplne ti rozumiem a myslím si, že mnoho ľudí „vyhorí“ aj preto, že svoje vnútorné túžby potláčajú a rozhodnú sa pre praktický prístup k životu miesto toho, aby nasledovali svoje srdce. V Luxembursku majú mnohí rodáci pocit, že len práca v európskych inštitúciách by ich pohodlne uživila. Aj ty si pracovala v inštitúciách 15 rokov.

Byť praktickým je určite dobrá vlastnosť. Ty asi narážaš na to, keď niekto len kvôli istote ostrihá svoje túžby. To už ako praktické veľmi nevidím. Ono sa mi to raz aj tak vypomstí, ak niečo pre mňa dôležité úplne potlačím. Pre mňa sú európske inštitúcie dobrý zamestnávateľ v tom, že keď už ma nebaví robiť jedno, môžem si v rámci nich nájsť niečo zaujímavejšie. To som využila zakaždým, keď som mala pocit, že sa už nič nové neučím. V určitý moment som však narazila na hranicu, kedy som už pred sebou nevidela žiadnu perspektívu. Takže som sa potrebovala posunúť v tom, čo by mi tú perspektívu dalo. Mediácia bola môj dlhoročný sen, investovať do nej popri svojej práci mi nestačilo, potrebovala som odísť, ponoriť sa do nej bez kompromisov a nájsť si svoju vlastnú cestu. Keď som odchádzala zo svojho posledného miesta, čisto racionálne to veľmi nesedelo — v práci som mala dobré vzťahy, uznanie, zodpovednosť, dobrý plat.  Ale potrebovala som ísť jednoducho ďalej. Asi ako Honza v rozprávke: proste musí do sveta. Vráti sa, až kým zo svojej skúsenosti nezíska čo potrebuje, ideálne princeznú.

Aké boli tvoje začiatky, keď si sa rozhodla prejsť zo stabilnej práce na podnikanie? A kam by si chcela profesijne smerovať o 5-10 rokov?

Využila som možnosť neplateného voľna a naplno sa pustila do mojej rekvalifikácie na mediátorku. Za tri a pol roka mám pocit, že som prelezená mediáciou zhora, zdola, popri tom nespočetné workshopy v oblasti osobného rozvoja, koučovanie, mediačná prax … Popri zamestnaní by som sa do toho nikdy takto neponorila. Navyše, bolo veľmi príjemné mať popri tom aj čas na rodinu a hudbu.

Ešte z ďaleka nie som tam, kde by som chcela, je to postupný proces. Teraz v marci opäť nastúpim do práce v Úrade pre publikácie. Pre mňa je to však už dnes úplne iná situácia. Predtým som mala pocit, že okrem práce nemám nič, čím by som sa zaistila do budúcnosti. Teraz mám v rukách niečo, čo môžem popri zamestnaní ďalej postupne rozvíjať a čo mi dáva zmysel. Vďaka posledným trom rokom sa mi otvoril úplne iný svet, aj nový životný štýl smerom, ktorý chcem raz naplno žiť. Nástupom do zamestnania budú musieť niektoré aktivity stranou, rozhodne však budem pokračovať s konzultáciami a workshopmi, kde riešime problémy a konflikty cestou rozvoja osobnosti a praktickej životnej filozofie. Na druhej strane, na nástup do práce sa celkom teším, je to zas nová príležitosť ako využiť moje nové skúsenosti z mediácie a osobného rozvoja na práci s tímom, a tak zasa o kus svoju kvalifikáciu posunúť.

Kde by som chcela byť o 5-10 rokov? Ideálne odborník na to, že svojim klientom účinne pomôžem prevziať zodpovednosť za svoje problémy, dať im schopnosť riešiť ich za každých okolností, aby — keď sa raz na svoj život pozrú spätne — boli na seba fakt hrdí.

A čo spomínaná hudba, je to pre teba viac koníček alebo sa dá spojiť aj s tvojou prácou?

Ja myslím, že dnes už môžem s istotou povedať, že to je len koníček, hoci dôležitý. Ešte než som bola len zamestnaná, mala som ambície, že to snáď raz posuniem smerom učenia klavíra alebo skladania hudby v širšej škále než len pre radosť. Na luxemburskom konzervatóriu som strávila osem rokov štúdiom jazzu a bol to pre mňa doslova raj. Ale časom som tiež narazila, jednak na svoj technický limit, jednak na to, že ma proste viac a viac zaujímali ľudia, s ktorými som sa vďaka hudbe na konzervatóriu spoznala.   

Čo je vlastne podobná situácia ako s právom. Takže hudbu si už ponechávam len pre radosť, ďalej skladám a hrám, a to mi stačí.  (Na fotke s Gastom Waltzingom, u ktorého Eva študovala tri roky harmóniu jazzu.)

Čo najčastejšie riešiš s klientami? Sú v Luxembursku špecifické situácie vzhľadom na to, že je tu veľký mix kultúr? Stretávaš sa vo svojej praxi s kultúrnymi rozdielmi a dá sa v tejto multi-kulti kope aplikovať na všetkých konkrétne pravidlo, cvičenie či metóda?

V mojej práci s klientami v podstate stále riešime postoj, s akým klient svoj problém rieši. Aj z veľmi nepríjemných situácií sa dá veľa vyťažiť. Častokrát má tiež človek problém si po veľmi dlhú dobu vôbec priznať, že nejaký problém má. Myslím si, že to súvisí s tým, že napriek tomu, že sa stále viac a viac hovorí o jedinečnosti, je v spoločnosti stále obrovský tlak na výkon, na to, aby sme sa chovali, pracovali, vyzerali… dobre.

Mám rada ten moment, kedy sa zrazu klient upokojí, že nie je zle, že je to len situácia, ktorá sa dá riešiť. A navyše si pri tom posilní osobnosť. Kultúrne rozdiely — samozrejme, sú všade, aj medzi rodákmi. V Luxembursku často narážam na to, že ľudia riešia prácu, pričom im na pozadí beží úplne iný problém — trebárs túžba po blízkom vzťahu. Alebo svoju prácu majú naopak ako „danú“, takže ju absolútne vôbec neriešia, nespochybňujú, aj keď okolo nej majú zmiešané pocity.  To sa potom prejavuje na ich celkovej nepohode a zhoršených vzťahoch. Ja som toho názoru, že priznať si problém a riešiť ho sú dva samostatné kroky a jednoducho treba začať tým prvým. Ľudia sa často boja pripustiť si svoj problém, pretože nevedia, ako ho riešiť. Alebo ich napadajú len radikálne zmeny a tých sa zase boja, tak sa radšej (veľakrát skôr podvedome) udržujú v napätí a to v nich len rastie a rastie. Ak si však svoj problém priznám, trebárs že mám fakt veľký problém v práci (neúprimnosť medzi kolegami, práca ma nebaví alebo až príliš vyčerpáva…), neznamená to, že hneď musím dávať výpoveď. Keď sa začnem problémom naozaj zaoberať, môžem zistiť, že možných riešení je viac a dokonca si tým môžem podmienky v práci výrazne zlepšiť. Ak si ale toto nedovolím, často iné ako radikálne riešenie nevidím. A to už je to zabehnuté kolečko, že sa radšej na problém ani nedívam.

Spomenula si, že vo svojej práci vnímaš kultúrne rozdiely aj medzi rodákmi. Ako sa ti s nimi pracuje?

S rodákmi samozrejme pracujem úplne najradšej. Máme tak príležitosť sa lepšie spoznať a bavíme sa samozrejme „po našom“ :-), často ma prekvapí, že som zase “oprášila” nejaký výraz, ktorý som už dlho nepoužila, od srdca sa pri tom zasmejeme, a to je veľmi fajn.

Existujú pravidlá, na ktoré ľudia vo vzťahoch často zabúdajú, a pritom keby ich dodržiavali, často by ani nedochádzalo ku konfliktom, dalo by sa im účinnejšie predchádzať, poprípade si s nimi jednoduchšie poradiť?

Určite, tých je celá kopa. Vidím, ako je veľa rozchodov a nedorozumení vo vzťahoch úplne zbytočných len preto, že nevieme pracovať s tým, ako sme navzájom iní. Aj keď sme si s niekým veľmi blízki, každý máme svoj vlastný životný príbeh, a tie naše príbehy a skúsenosti proste nikdy rovnaké nie sú. Takže je zákonité, že čím intenzívnejší je náš vzťah, tým budeme v dennodenných veciach narážať na viac a viac rozdielov medzi nami. Čo znamená, že sa potrebujeme naučiť navzájom pracovať so svojimi silnými, ale aj slabými stránkami, aby to nedopadlo tak, že najprv vo vzťahu vidíme len to dobré, to zlé nejakú dobu ignorujeme a nakoniec, keď sa to prevalí, vidíme len to zlé.

Konflikt ako taký ako problém nevnímam: problém je, keď sa mu dlhodobo vyhýbame, alebo ho medzi sebou riešime ako malé deti, ktoré sa na pieskovisku bijú s lopatkami po hlave. Na druhej strane, aj keď si uvedomíme, že „sa zrovna mlátime lopatkami po hlave“, s troškou sebaovládania môžeme relatívne ľahko prepnúť na funkčnejší spôsob a začať dávať dohromady, kto čo vidí. Pretože ono je to vždy dobré vypočuť si toho druhého a potom to spolu prebrať: o čo nám vlastne ide a ktorá z tých možností, ktoré spolu máme, je pre nás, pre náš život, tá najlepšia. Myslím pre nás ako takých, nie podľa predstáv jedného z nás bez dívania sa na akékoľvek súvislosti.

Nedávno som čítala, že mnoho Slovákov má pocit, že najlepšie si môžu vo vzťahu rozumieť len s partnerom rovnakej národnosti. Tvoj manžel nie je Slovák, ako je to u vás, považuješ rozdielnosť národností za výhodu alebo nevýhodu pre partnerský vzťah?

Alex je Nemec. Výhodou je, že od samého začiatku nám je jasné, že sme veľmi rozdielni, takže ak chceme ísť ďalej spolu, musíme spolupracovať. Na začiatku nás hlavne spájala túžba mať spolu rodinu, postupom času je náš vzťah viac a viac o tom, že k sebe hľadáme cestu ako pár, ktorý sa do seba kedysi zamiloval, a to má proste vždy potenciál. Samozrejme, momentálne sme tiež veľmi zamestnaní výchovou detí. 

Aká je tvoja skúsenosť s výchovou detí v zahraničí vo viacjazyčnom prostredí? Máte s manželom odlišné  výchovné prístupy vzhľadom na rozdielnosť kultúr alebo sú tie rozdiely nepatrné?

Na výchovu máme podobný názor, aj tak skoro s každou novou situáciou spolu narážame. Realita je proste veľakrát úplne inde, než si myslíme. Každý sám za seba častokrát bojujeme s tým, že sa chováme úplne inak, než čo máme v úmysle. To je samozrejme založené na našich kultúrnych rozdieloch, ale nie tým, že ja som Slovenka a manžel Nemec, ale že prostredie, z ktorého každý z nás pochádza, fungovalo inak. Keby sme boli obaja Slováci, mohlo by sa nám stať úplne to isté. Ja sa trebárs niekedy inštinktívne chovám úplne inak, než aká mama by som chcela byť, napríklad svoje deti moc chránim, než aby som im dala priestor sa naučiť si so situáciou poradiť. Niektoré veci sa mi proste na sebe vôbec nepáčia a tie chcem zmeniť a pracujem na tom. Manžel to má podobne, tiež má veľa rodinných vzorcov daných „do vienka“, o ktorých cíti, že predsa len chce byť ešte iný otec, aby on sám bol so sebou viacej spokojný. Takže my to berieme skôr týmto smerom. Keď sa pohádame, často je to preto, že sa jeden z nás zasekol na nejakej svojej predstave, ktorú už dávno chce sám u seba posunúť, len na to nejak zabudol. Alebo sme zabudli, že potrebujeme spolupracovať, aby sa nám naozaj podarilo naše deti vychovať tak, ako si to predstavujeme: aby sme ich čo najlepšie pripravili pre život.

Výchova vo viacjazyčnom prostredí? Ja to beriem tak, že sa naše deti do týchto podmienok narodili, tak na nejakej úrovni (svojej duše?) s tým počítajú. Ja im vlastne ani neviem veľmi pomôcť, aby to zvládali, to je ich výzva. Rozhodne ich však chcem podporiť v tom, aby spoznali moju kultúru a dobre sa naučili po slovensky, to je pre mňa veľká výzva, pretože deti máme v luxemburskej škole, čiže aj miestnu kultúru musia spoznať, a ešte je tu samozrejme dôležitá kultúra ich otca. To je pre mňa naozaj dôležité, aby raz vedeli, kým sú, odkiaľ pochádzajú, a vedeli to pre seba využiť.

Keď už sme pri tých výzvach, je niečo, čo by si rada preniesla z Luxemburska či  z manželovej kultúry na Slovensko?

Mám jeden konkrétny projekt, ktorý by som chcela zrealizovať v Piešťanoch. Ide o veľmi komplexnú mediáciu, podľa mňa by Piešťany veľmi pozitívne ovplyvnil. A máš pravdu, je to asi o tom, že mám túžbu do Slovenska nejak spätne investovať, predsa len odtiaľ pochádzam a je mi blízke. Tu v Luxembursku sa neustále stretávam s kultúrnymi rozdielmi, až sa mi to dostáva až pod kožu, ako je to fakt úplne normálne, že sme každý iný. Lenže my sme každý iný, aj keď nepochádzame z rôznych krajín. Na tomto projekte v mojom meste vidím rivalitu medzi dvomi športovými klubmi, ktorá je úplne mimo: oba vychovávajú úspešných športovcov, ale nespolupracujú, pretože si každý myslí, že ten druhý by mal všetko robiť, ako on. No ale ten druhý to má inak. Spoluprácou by svoje výsledky mohli ešte viacej posunúť.  

(foto: Eva a Alex)

A teraz naopak, obligátna otázka pre rodákov žijúcich v zahraničí, je niečo, čo ti zo Slovenska v Luxembursku chýba?

Mne tu  teda osobne chýba úplne normálna komunitná, víkendová slovenská škola, kde by sa deti Slovákov v Luxembursku mali možnosť spoznávať naprieč podmienkam, ktoré majú v ich dennodennom viacjazyčnom prostredí, a tiež naprieč ich veku, aby sa mohli od seba navzájom učiť a inšpirovať (mladší od starších a naopak), a aby tiež získali ešte iné pochopenie, prečo je pre nich užitočné sa učiť slovensky. Ocenila by som podporu pre tých z nás, čo nemáme školopovinné deti v európskej škole. Možno nejaké jazykové okienko alebo jednoduchý komunikačný kanál, čo sa v ktorom ročníku na slovenčine preberá, na čo sa kedy zamerať, pretože ja fakt neviem ako na to, ale chcela by som v tomto svoje deti viacej podporiť. Možno by to ani nemuselo byť od učiteľov — ak tu takí disponibilní nie sú — ale od detí deťom.

To je výborný nápad, víkendová škola je snom mnohých rodákov. V SLUXe veríme, že sa nám raz podarí spoločne nájsť vhodné priestory pre jej realizáciu. Mnohí by sme radi zvýšili povedomie o Slovensku a Slovákoch žijúcich v Luxembursku. Ako nás podľa teba miestni vnímajú?

Často sa stretávam s tým, že nás Slovákov ľudia stále často spájajú s Čechmi a vyslovujú obdiv za nežnú revolúciu, že nie všetky politické krízy sa musia riešiť zbraňami. Spájanie s Českom aj po toľkých rokoch od rozdelenia mi je veľmi sympatické. Ja sama vidím medzi nami veľmi silnú spojitosť aj cez všetky tie rozprávky a kultúru, ktoré sme za tie roky zdieľali. Máme v nich ukryté veľmi silné hodnoty, ktoré nám stále pomáhajú dívať sa dopredu a hľadať riešenie. 

 

Eva, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor, verím, že inšpiruje nielen rodákov v Luxembursku. Prajem ti veľa spokojných klientov, príjemných kolegov v novom pracovnom prostredí a nech sa tá tvoja úprimnosť voči sebe a druhým a tiež ústretovosť voči novému prenáša ďalej, znásobuje a zásobuje ťa novou dávkou pozitívnej energie.

Za SLUX Adriana Boysová

#adrianaboysova