1. Prečo práve Luxembursko, čo ťa sem priviedlo?
Ako sa hovorí, do
zahraničia ťa privedie buď láska, alebo práca. U mňa to bola láska, hoci
tá sa zrodila už dávno v Nemecku a potom ma potiahla ďalej na západ, až
sem do Luxemburska. Spoznala som ju ako
19-ročná počas pobytu v Nemecku, po
ktorom nás na niekoľko rokov rozdelili kilometre a hranice. Pracovala som
vtedy ako letuška v Českých aerolíniach v Prahe, a bezplatné letenky
nám pomohli kontakt udržať. Finálnu pečiatku nášmu vzťahu dal spoločný rok na
Novom Zélande, a odtiaľ sme putovali spolu rovno do Nemecka. Po niekoľkých rokoch prišla pre manžela
pracovná ponuka z Luxemburska, a keďže som ako domorodec
z pezinského kraja bola presvedčená o tom, že ideme do krajiny slnka
a vína, okamžite som balila kufre. Až po príchode do Luxemburska som
zistila, že správne som odhadla iba vinice.
2. Čomu sa profesionálne venuješ? Aká bola cesta k tvojej práci a ako dlho ju vykonávaš?
Ako som už spomenula, nasledovala som svoj tínedžerský sen a začínala som po škole prácou v oblakoch. Praha bola moja vysnívaná destinácia, počas lietania som študovala management a ekonomiku, žila som tam 7 rokov a dodnes je to moja srdcová záležitosť. Na obdobie u ČSA mám najkrajšie spomienky a najpevnejšie priateľstvá.
Manžel mi síce v životných plánoch zamiešal karty, keď som z Prahy putovala do Frankfurtu, ale lietania som sa nevzdala, iba som vymenila českú uniformu za nemeckú. A neľutovala som, u národného dopravcu Lufthansa som si rýchlo našla novú rodinu, a objavila nové svetové destinácie. Túto prácu som neskutočne milovala a nepoznala som deň, kedy by sa mi ráno nechcelo vstávať - asi preto, že som lietanie vlastne nepovažovala za prácu, bola to pre mňa zábava a dobrodružstvo. Lietala som 5 dňové turnusy, a trávila dni i noci s leteckými posádkami, cestovala okolo sveta a každý deň sa tešila na nové prekvapenia a nových cestujúcich. Počas tohto obdobia sa mi podarilo vidieť a spoznať kus našej planéty a absolvovať viacmesačne pobyty v Južnej Amerike, ktoré som spojila s dobrovoľnou prácou. Neskôr som sa stala koordinátorkou teamu Frankfurt, takým spojovacím článkom medzi leteckým personálom a manažmentom koncernu. Mojím plánom bolo ako letuška zostarnúť a precestovať každý, najmä ten neprebádaný kus sveta.... Ale ako sa hovorí v rozprávkach, žili šťastne, až kým... Prišlo prvé dietko, a druhé dietko, no a potom Luxemburg. A tretie dietko. Uniformu som zavesila na klinec. Vo svojej kariérnej ceste som pokračovala u domáceho dopravcu Luxair, tentokrát však prácou „na zemi“. Pracovala som pre team Cabin Crew Management, vyberala a školila nové letušky (dúfam, že ste s nimi, aspoň občas, spokojní :). Vtedy som začala sledovať, že život má pripravené pre mňa viac ako Airline Safety and Service Procedures. Objavila som silu psychológie, motivačných techník a vplyvu vonkajších faktorov na naše vnútro. A bum! Prišla korona - teraz alebo nikdy. Rozhodla som sa s letectvom navždy skončiť a vrhnúť sa do hlbín sveta psychológie a duševnej sily. Absolvovala som 5-ročné štúdium na Universite Belval tu v Luxembursku a priniesla si domov nový diplom. A zmenila kariérny smer o 180 stupňov.
Už počas štúdia
som začala pracovať v psychologickom tíme na Európskej škole I., neskôr
som prešla do luxemburského systému, kde pracujem doteraz ako školská
psychologička v tíme SePAS (Service psycho-social et d'accompagnement
scolaires) na stredoškolskom lýceu. Aby toho nebolo málo, venujem veľa času
i dobrovoľnej práci. Pred niekoľkými rokmi som sa stala členkou komisie
tanečnej školy v miestnej komúne a už druhý rok som jej prezidentkou.
Dnes máme cez 300 detí a 5 učiteľov, ktorí tancujú Ballet, Jazz, Contemporary
a HipHop, Každý rok ku nám prichádzajú nové deti, tancujú i dospelí.
Pripravujeme súťaže, vystúpenia a teraz ponúkame dokonca i divadelné stáže
cez prázdniny, ktoré sama produkujem. Občas je toho veľa, ale keď vidím, ako
deti šťastne tancujú, ako sa rodia nové talenty a zručnosti, a ako
učiteľom pribúda práca a životná perspektíva, tak si hovorím, že to stojí
zato. Tanec a dobrovoľná práca sú pre mňa určitá forma terapie, a keď mám
v psychologickej praxi príliš veľa ťažkej reality a hasenia, idem si
tam vyčistiť hlavu tancom a hudbou.
3. Je niečo, čo by si rada preniesla z oblasti svojej profesie na Slovensko alebo naopak do Luxemburska?
Neviem to presne
so situáciou v mojej profesii na Slovensku porovnať, myslím, že tam je
veľa vynikajúcich profesionálov a odborníkov, občas počúvam slovenské
podkasty s psychologickými témami, a vždy sa niečo nové naučím. Na
Slovensko by som možno priniesla viac otvorenosti voči tejto forme liečby,
myslím, že stále tam platí veľká stigmatizácia pred návštevou psychológa. Tu sa
dvere otvárajú oveľa skôr a odzrkadľuje to i počet školských psychológov
na žiaka či študenta - Luxemburg je medzi špičkami na celom svete. Na lýceu, kde
pracujem, máme približne 1000 žiakov a socio-psychologický tím pozostáva z
pätnástich členov. V Nemecku je to asi pätina, na Slovensku ešte menej. Je
mi jasné, že to súvisí s celkovou infraštruktúrou, ale považujem to za návratnú
investíciu. Luxemburg podporuje rozvoj školstva stále viac a práca
v tejto oblasti je veľmi žiadaná. Otvárajú sa v krajine posledné roky nové
špecializované kompetenčné centrá, a organizácie, kde sa odborníci venujú širokému
spektru psychologických porúch alebo socio-emocionálnych obťažností. Táto sieť
je prepojená so školským systémom a spolupráca funguje na profesionálnej
úrovni. Pracovných ponúk v tejto oblasti pribúda stále viac, niekedy mám
pocit, že by som sa mohla rozštvrtiť.
No a do Luxemburska
by som zo Slovenska určite exportovala vynikajúcu schopnosť improvizácie a vynaliezavosti,
tá nám Slovákom bola položená priamo do kolísky. A ešte skupinu Elán a ich
texty piesní. Tie sú určitou formou terapie pre všetky generácie.
4. Čo ťa v tvojej práci najviac napĺňa a čo by si naopak zmenila?
Ako pri lietaní,
tak aj v práci psychologičky idem ráno do práce s jemným adrenalínom. Je
to pre mňa nevyhnutná pohonná látka a každý deň mi prináša iné nástrahy, nové
výzvy a ponaučenia. A pocit, že som spravila náš svet o niečo krajším
alebo lepším. To je pre mňa dôležitým faktorom naplnenia a zároveň mi to
dáva energiu pri náročnosti tejto funkcie. Zmenila by som veľa vecí, určite by
som si želala viac prevencie, najmä čo sa týka osvety ohľadom nástrah pred digitálnymi
technológiami a viac práce s rodičmi, pretože tí sú vo výchove
a neskôr v psychickej odolnosti detí kľúčoví. A naordinovala by
som deťom povinné hodiny nudy, tá je základným kameňom k sebapoznaniu.
5. Akú radu by si dala záujemcovi o túto profesiu?
Mladým ľudom,
ktorí sa o túto prácu zaujímajú z pohľadu štartovnej pozície, by som rozhodne
dodala odvahu a poradila im vyskúšať si túto profesiu z perspektívy
klienta. Navštíviť školského, univerzitného psychológa, alebo životného kouča,
spraviť si testy silných a slabých stránok a sledovať, v ktorej
oblasti u nich zažiari iskrička, alebo sa rovno rozhorí plameň. Ak
ich táto tematika baví a majú požadované predpoklady, tak do toho.
Výsledky nie sú dôležité, dôležitá je cesta. Nech skúšajú stáže, mimoškolské
aktivity, objavujú svet. Moja obľúbená profesorka na strednej škole nám
študentom hovorievala: „Buďte v tomto veku ako chobotnica, využívajte
všetky chápadlá, čo máte a skúšajte každú možnú príležitosť.“ A nech si
píšu denníček, sledujú svoje myšlienky, pocity a úvahy. A urobia každý deň
nejaký dobrý skutok, stačí jeden.
A pre
starších, ktorí nad touto profesiou váhajú, by som rada odkázala, že nikdy nie
je neskoro. Mne životné a pracovné skúsenosti veľa vecí počas štúdia
uľahčili, moja materská skúsenosť ma akoby prirodzene vyformovala. Rozumiem
svojim študentom - kto sú Brawl Stars, kedy pasuje povedať six-seven
a kedy mám auru plus 1000. Takže nech sa páči. 😊
Zuzana, ďakujeme za inšpiratívne odpovede a prajeme ti veľa úspechov v ďalšom sebarozvoji, aj pri budovaní komunity a pomoci druhým.
