Lýdia Kocúreková: Každý sa objaví v našom živote z nejakého dôvodu

Lýdia Kocúreková hýri farbami rovnako ako jej obrazy. Ak si s ňou sadnete na kávu, chvíľu na vás bude svietiť žlté slnko, potom sa na vás vyprší sivý oblak, kvety okolo vás odrazu rozkvitnutú nevídanými farbami a vy budete odchádzať s pocitom, že za krátky čas sa vami prehnala celá paleta chutí, farieb a vôní. Nechajte vojsť do svojich obývačiek svieži závan rodáčky spod Tatier a možno aj vás inšpiruje jej všehochuť.

Lýdia, prezraď našim čitateľom, ako si sa dostala do Luxemburska, prečo si smerovala práve do tejto krajiny a ako si spomínaš na svoje začiatky v cudzine?

Príchod do Luxemburgu bol dôvodom odsťahovania sa z Anglicka. Presťahovala som sa kvôli pracovným ponukám. Začiatky sú vždy ťažké. S partnerom sme museli začať od nuly, samozrejme, išli sme do úplnej neistoty, ak to môžem porovnať, je to ako voľný pád, kde neviete kam dopadnete. Tu som spoznala, ako vlastne začnú ľudia zneužívať naivitu z neznáma, poviete si, že je to trpká skúsenosť, a máte pravdu, aj bola, táto skúsenosť ma poznačila na dosť dlhé obdobie. Ale ako sa hovorí - všetko zlé je na niečo dobré. Čím viac som dostávala rany, tým viac ma to scelilo. Teraz si už môžem povedať, že  poznám, kto je úprimný človek a kto len využíva vašu dobrotu... Som rada, že sme prišli žiť do Luxemburgu, tu som spoznala nie veľa významných ľudí v mojej blízkosti, na ktorých nedám dopustiť, lebo tiež spoznali tŕnistú cestu pohŕdania a zla a teraz sú už úplne inde a som na nich hrdá... To sú moji najbližší priatelia a tým myslím, že v dobe intríg a prestíže, či otŕčania sa a pohŕdania, nás spája naše priateľstvo a to si vážim najviac. Jednoduchšie povedané, som rada, že som tu.

Kto ťa priviedol k láske k umeniu? Si skôr samoukom alebo si umenie študovala? Kto ťa najviac podporoval v tvojom umeleckom dozrievaní?

K umeniu som bola vedená už od mala. Môj otec je umelecky sochár, venuje sa drevorezbe. Cyril Kocúrek – on bol mojím otcom, učiteľom, majstrom počas štúdii na strednej škole umeleckého rezbárstva a hlavne, vždy je aj mojím najväčším kritikom spolu s mamkou. Aj teraz, keď maľujem, prepošlem im fotku obrazu, aby mi povedali, čo je zlé.

V umení som ako ryba vo vode, tam sa cítim pokojne. Maľba mi dáva pocit slobody a úcty k maľovaniu a myšlienke.  Z mojich obrazov sála pokoj a žiara života. Samotná farebnosť má úplne prezrádza, podľa nej ľahko zistíte, že som autorom obrazu.

Štúdium na vysokej škole mi pridalo na skúsenostiach vo výtvarnom umení a keďže som študovala aj teológiu, očarilo ma splynutie dvoch svetov, umenia a náboženstva, ktorých vývin bol v minulosti úzko prepojený. Vždy má zaujímali veci vzniku myslenia a samotná myšlienka.

Máš obľúbené výtvarné techniky, je niečo, čo by si chcela ešte vyskúšať a aké sú tvoje najväčšie úspechy?

Najradšej maľujem obrazy s akrylovými farbami a štýl plus technika prevedenia maľby záleží od tematiky a samozrejme podania daného pocitu na obraz. Nemaľujem mechanicky, lebo ak sa vyznáte do maľby, hneď to poznáte, prezradí vás ťah štetcom.

Pri ukončení vysokej školy som robila oponenta spolužiakovi a dekan filozofickej fakulty ma označil za najlepšieho oponenta počas štúdii, týkalo sa to najmä spojenia umenia a náboženskej témy. Bola som veľmi poctená, keď mi rok po ukončení štúdia prišla pochvalná listina od dekana. Každý moment, keď ľudia odchádzajúci z výstavy alebo len odo mňa z domu, kde to - ako samozrejme očakávate - vyzerá ako v galérii, odchádzajú s dobrým pocitom a najmä zážitkom, je pre  mňa úspechom, lebo viem, že na mňa nezabudnú a budú o mne rozprávať.

Umelci sú v mnohých krajinách na chvoste záujmu spoločnosti, na čo poukázala aj súčasná pandémia, ktorá veľmi nepraje živému umeniu. Čo ty osobne považuješ za jednoduchšie alebo naopak zložitejšie pre umelcov v Luxembursku v porovnaní so situáciou na Slovensku?

Pred asi piatimi rokmi som chodievala na ministerstvo kultúry ako na hodiny klavíru, mala som tam niekoľko sedení, hľadala som možnosti, ako sa v tejto oblasti možno posunúť v krajine, ktorú ani nepoznáte. Tieto sedenia ma aj vystrašili, ale aj pomohli k usmerneniu tvorby. Nevyhnutným krokom bolo uznanie mojich vedomostí v plnej miere komisiou, ktorá mi uznala  moje vysokoškolské vzdelanie. Pre porovnanie, byť umelcom tu je podobné ako na Slovensku, ale v Luxemburgu je pre umelca najlepšie mať agenta alebo mecenáša. Čiže kontakty. 

Aké miesto v tvojom živote hrá Slovensko? 

Vieš si predstaviť, že by si sa tam raz vrátila?

Slovensko pre mňa vždy bude krajina v mojom srdci na prvom mieste. Aj keď žijem tak ďaleko, myšlienky sú vždy tam. Pochádzam z Kežmarku, čiže Tatry mi chýbajú dosť, tam, keď sa len prídete  poprechádzať alebo si sadnete na lesnú lavičku, myšlienky sa vyčistia a máte toľko krásy okolo seba, že niekedy je až ťažké ju do seba vstrebať. V jeseni sú Tatry najkrajšie. Spojenia udržiavam stále, aj keď domaľujem obraz, hneď ho dám do skupín remeselníkov, maliarov, niektorých významných maliarov osobne poznám a navzájom sa povzbudzujeme. Výstavy aspoň v malom mám niekedy v rodnom meste. Luxemburg je pre mňa ešte vždy neznáma krajina, ale páči sa mi tunajšia multikultúrnosť, rôznosť jazykov, v rámci individuálneho štúdia som sa aj na Slovensku venovala mulikulturalizmu a romológii. Vždy ma zaujímajú zvyky z krajín, ktoré sú pre mňa tabu - samozrejme, som žena, tak to je aj prirodzená zvedavosť.

Hovorí sa, že niekto sa umelcom narodí a niekto sa ním stane. Ak by mali naši čitatelia chuť začať sa venovať umeniu, čo by si im poradila?

Každý má už od mala chuť na kresbu, či si len tak čmárame, alebo sa nám páčia farebné veci okolo nás. Záleží aj na rodičoch, kam budeme smerovať vývin dieťaťa. Každý z nás maľoval do 4 rokov, ale či to ostane naďalej, to už záleží na vnútornom pocite. Preto, ak niekto začína už od mala s radosťou a veľkou chuťou, treba to využiť, treba ho podporovať a usmerňovať. Veľa rodičov robí chybu, že dávajú deti na výtvarnú len preto, aby mali kde byť po škole. Takto sa talent nerozvíja, ale práve ubíja. Umenie netreba deťom vnucovať. Preto sa radšej venujem deťom, alebo aj dospelým, individuálne, podporujem a usmerňujem ich v ich hľadaní si vlastnej výtvarnej cesty.

Mám radosť, ak niekto maľuje obrazy podľa svojej fantázie, nekopíruje, neriadi sa štvorčekovou metódou. Tieto veci sa učia deti na strednej umeleckej škole kvôli tomu aby sa študenti naučili trafiť daný pohľad do obrazu (volá sa to veľkosť plochy). Čiže v krátkosti: maľovať, maľovať a maľovať, využívať vlastnú fantáziu a dať ju na plátno. Podľa seba…

Môj otec mi hovorieval: „Ak pozrieš na prázdne plátno, ty sama už musíš vidieť jeho výsledok“.

Začiatky v umení sú ťažké, ale zároveň krásne, lebo postupne sám umelec vidí svoje pokroky. Tak ašpiranti v umeleckej dráhe, čo vám môžem odporučiť je, že ak máte srdce a myšlienku spojenú, tak len do toho.

Prezradím na teba, že si mamou malej Christinky a viem si predstaviť, že popri práci a starostlivosti o rodinu nemáš času na rozdávanie, ale predsa - ako rada tráviš voľný čas?

Voľný čas trávim, ako inak, zasa len a len kreatívne, či už vyrábam opaľované kvety na brošne, alebo relaxujem pri výrobe dekoratívnych vencov na dvere. Ukážky mojej umeleckej tvorby nájdete napríklad na facebookovej stránke art.Mgr.Lydia.Kocurek.

Kde ešte môžu záujemcovia nájsť tvoju tvorbu?

Moju tvorbu si ľudia odnášajú domov. Mám už svojich fanúšikov, ktorí majú niekedy až prepchaté domy mojimi obrazmi. Obrazy delím na výstavné a zákazkové, ktoré tvorím zákazníkom priamo na mieru podľa ich prianí.

Lydka, prezraď nám, o čom snívaš s otvorenými očami?

Môj dávny sen, keď som prišla do Luxemburgu, bol ružový - písala som niekoľko žiadostí do Európskej školy, či by pre mňa nemali miesto učiteľky výtvarnej výchovy pre české a slovenské deti. Čakala som márne, až som od toho upustila. Veľa ľudí sa má pýtalo, skôr cudzincov, prečo nemám vlastný kurz maľby. Aj to som chcela, napríklad formou víkendovej školy alebo aj cez týždeň, kde by som ponúkala kurzy pre slovenské a české deti v rodnom jazyku. Lenže na to treba priestor a mecenáša, aby to dokázalo ísť a existovať. Túžila som vytvoriť priestor, kde by sa deti dozvedeli o tradíciách, zvykoch a histórii Slovenska a taktiež Čiech, keďže aj česká kultúra mi je blízka a mám v Čechách veľa priateľov. Slováci majú krásne zvyky a nemáme sa za čo hanbiť, naši predkovia nám zanechali krásnu a pestrú kultúru, len ju treba obnovovať, aby sa na to nezabudlo.

Máš nejaké motto alebo citát, ktorý ťa inšpiruje v každodennom živote? Čo by si odkázala krajanom?

„Neexistujú náhodné stretnutia. Každý sa objaví v našom živote z nejakého dôvodu.“

A čo by som odkázala našim krajanom? Dnešná doba je ako skúška ľudstva, ale zatiaľ to ľudstvo ešte nepochopilo.

Mali by sme byť menej zahľadení do seba a aspoň kúsok otvoriť  oči a srdce, to nie sú len prázdne slová. Myšlienka musí mať hodnotu zlata. A ak máte svoje sny treba si z nich aspoň kúsok splniť.

 

Lýdia, ďakujeme ti za rozhovor, veríme, že tvoje slová povzbudia našich čitateľov, aby po sivej zime vyšli zo svojej komfortnej zóny a privítali jar s priehrštím kreatívnych nápadov. Prajeme ti, nech tvoja fantázia kvitne všetkými farbami a aby tvoj život v Luxembursku mal správny mix odtieňov, ktorý bude blízky tvojmu srdcu a bude ťa inšpirovať v ďalšej tvorivej činnosti.

Rozhovor pripravili: Adriana Boysová, Jana Šeligová, Viera Šeligová - Hughes

 

Slávo Olšovský: To, že je to stále zle, je vlastne stále dobre

Sláva Olšovského som po prvýkrát zaregistrovala na chodbách Jean Monnet, dnes už neexistujúcej budovy Európskej komisie. Už vtedy na mňa zapôsobil svojím nedefinovateľným šarmom - je to muž, pri ktorom sa vám nemôže stať, že by vás obkolesilo trápne ticho, lebo všetky témy ste už vyčerpali. Osobne si cením jeho duchaplnosť, humor, za ktorým stojí nadhľad vyplývajúci zo životnej skúsenosti, ale aj múdrosť čerpajúcu z rozhľadenosti, dnes také vzácne vlastnosti. Ako kolega bol vždy ochotný pomôcť, ako odborník na právne záležitosti poradiť, ako muž vedel, kedy si má vysúkať rukávy a kedy vám k nohám zložiť kompliment.

 

Slávo, v úvode som už niečo naznačila, ale predsa len, pre tých, čo ťa osobne nepoznajú, prezraď nám o sebe niečo viac, napríklad čo si vyštudoval a v akej oblasti si pôsobil pred príchodom do Luxemburska.

Nuž, tak ja som tuším vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského – často vedľa mňa inak sedával na písomných skúškach Robo Kaliňák, tak ja teraz dúfam, že si to nevymením – nechcel by som sedieť vedľa nehoJ. No a kým som prišiel do Luxemburska, robil som celý čas, a to ešte pred skončením školy, takmer výhradne len autorské právo, resp. právo duševného vlastníctva.

Prečo práve Luxembursko? Aké boli hlavné dôvody, ktoré ťa primäli k presťahovaniu sa do Luxemburska?  

V mojom súkromnom živote nastal tuším v roku 2006 taký zlom, že som si povedal, že by nebolo zlé zmeniť prostredie. A keďže som si predtým bol len tak športovo zasúťažiť v onom prvom EPSO konkurze a na moje prekvapenie som uspel, tak som „přijal nabídku, kterou jsem si nemohl dovolit odmítnout“J. No ale moja preferencia bola Strassbourg: tam som totiž v časoch predvstupových strávil zopár týždňov a veľmi mi to mesto učarovalo. Až do momentu, kedy som ho spoznal ešte viac. Tak to inak býva veľmi často aj so mnouJ.

Je niečo, čo ťa po príchode do krajiny príjemne či nepríjemne prekvapilo?

Zrušil by som Schueberfeuer. Jediná sympatická vec je na ňom – a to sa málo vie, toto: že jeho otcom je Ján Luxemburský, inak takto otec Karola IV. Musím povedať, že s Karolom mu to vyšlo lepšie ako s touto každoročnou prehliadkou márnosti. A áno, som natoľko požehnaný, že aj moje deti nemajú radi kolotočeJ.

Napriek tomu, že roky žiješ v zahraničí, pozorne sleduješ politický vývoj na Slovensku. Stojíš za vznikom úspešného podcastu Silný výber, porozprávaj nám o ňom niečo viac.

Silný výber vznikol tak, že som mal ako vždy kopec názorov, ale bývalá manželka to už nedokázala počúvať, takže som najprv nakrúcal videá, ale potom mi kolega Jakubčo, čo je inak môj spolumoderátor, taktne naznačil, že pre mňa by bol vhodnejší formát rozhlas, resp. podcast – a ja som uznal, že hej. No a dnes máme tuším už viac ako stotisíc stiahnutíJ!

A prečo to robím? Roky som sa aktívne zapájal do politiky na Slovensku, pred brány parlamentu som ako konzultant doviedol za ten čas nejednu stranu. A navyše som to všetko stále komentoval,  najprv na portáli inaque.sk, ktorý založila iná bývala „luxemburčanka“ Anitz Ostrihoňová, dnes úspešná knižná vydavateľka, neskôr na stránkach Konzervatívneho výberu, a potom na Aktuality.sk. Takže mi to komentovanie nejak prischlo, ľudia mi písali, že sa na mojich článkoch dobre bavia, no a potom prišiel Marťo, že aha, pokrok, poďme robiť podcast. A keďže som mal po večeroch (a to ešte v časoch pred koronou!) veľa času, tak sme to začali robiť – a z nejakých dôvodov to ľudia začali počúvať... A dnes mi hlásia, že nás počúvajú nielen expati, čo chcú získať veselý prehľad o slovenskej a svetovej politike, ale vraj aj páni ministri... Čo ma teší... Jo, a ešte viem, že o nás vie aj riaditeľ SIS. To ma teší najviac.

Stíhaš sledovať, čo všetko sa aktuálne deje alebo máš niekedy pocit, že dnešné správy sú už zastarané a človek sa neustále musí snažiť byť na pulze doby? Dá sa pritom vôbec oddychovať?

Teraz som mal zo zdravotných dôvodov voľno, plus v Izraeli beží kampaň, Bibi Netanjahu toho mal dosť na tanieri, tak sme si dali pauzičku... Ale koncom februára sa vraciam za mikrofón... Inak, len kvôli tej pauze a voľbám v Izraeli viem odpovedať na túto otázku – lebo inak ja som taký fanatik do slovenskej politiky, že ja to sledujem v kuse, non-stop... Takže: všetky správy na Slovensku sú roky zastarané, a keby vôbec neboli, o nič by ste neprišli – ako ja: po troch mesiacoch som sa k nim vrátil, a stále to isté: svet očkuje, my testujeme, Igor Matovič organizuje tlačovky, krajina škrípe zubami. Atď. a pod., ad nauseam.

Inak takto, ja informačne žijem najmä Ruskom a Izraelom, Slovensko mám len ako pridruženú výrobu, ale keďže to je stále to isté, stíhačky.

Nezdá sa ti, že história sa opakuje, politici robia stále rovnaké chyby, kauzy naprieč štátmi sú si podobné (opísané diplomovky a pod.)? Je ešte niečo, čo by ťa dokázalo na politickej scéne prekvapiť?

Presne naopak: zdáJ! Ale vážne: to, že je to stále zle, je vlastne stále dobre – no len pre ten náš satirický podcast. Takže ja sa teším cez slzy. To je také moje životné motto. A čo by ma dokázalo prekvapiť na politickej scéne? Keby som sa nemusel pri plačovkách z Úradu po desiatkach rokov nehanbiť ako kôň napríklad? Ach jaj, zas ma chytá fantas...

Keď už plávaš vo vodách slovenskej politiky a trošku aj showbiznisu, čo tak skočiť do nej rovno hlavičku - nerozmýšľal si o návrate na Slovensko a vlastnej politickej kariére?

Jasné, všetko ja na stole, mal som aj nejaké ponuky, ale kým musím doma na  vlastné náklady vychovať Nemecku dvoch malých slovako-germánov, budú to len také výlety za nepoznaním... Ale vážne: keď sa konečne všetci dobre vyočkujeme, tak jeden z plánov je, že budeme robiť Silný výber live, v nejakej frekvencii – s takpovediac „se vším všudy“: konečne zúročím roky bezplatnej právnej pomoci polovici slovenskej hudobnej scény: budeme mať hostí, aj hudobné čísla, skrátka všetko. A po pár takýchto live shows je cieľ zakotviť aj s celým Silný výber teamom (dnes už viac ako 10 dobrých ľudí) v RTVS. Rezník to národu podľa mojej mienky dlží.

Niekde som čítala, že v krajine, kde sa ľudia nebavia o politike, všetko funguje. Možno je to len naoko, aká je tvoja skúsenosť? O čom sa ty rád rozprávaš, keď na chvíľu zabudneme na politiku?

Ja by som povedal, že v krajine, kde sa ľudia bavia o všetkom možnom a nielen o politike, to funguje... Skrátka, keď je diaľnica medzi Bratislavou a Košicami postavená, koho zaujíma, čo chystá minuš Doležal? Mimochodom, kto z našich čitateľov tuší, že tento občan je aktuálny minuš dopravy na Slovensku? A tak to je dobre – a vonku je určite nový Iphone, čiže o tom sa dá povedať tiež kopec viet...

Ja osobne sa rád rozprávam s krásnymi ženami o čomkoľvek, v inej spoločnosti som vyberavejší. V zásade mám tieto témy, a to v uvádzanom poradí: Rusko, Izrael, hudba (najmä opera – a operné divy), hodiny, synchronizované plávanie a krasokorčuľovanie. A v ostatnom čase sa pod starostlivou kuratelou jednej dámy snažím zorientovať v súčasnom výtvarnom umení – zatiaľ bez výraznejších výsledkov – ale ona je trpezlivá, a ja mám obrovské rezervy, z ktorých môžem čerpaťJ.

Je niečo, čo ti tu chýba zo Slovenska? A naopak, ak by si sa odsťahoval do inej krajiny, čo by ti chýbalo z Luxemburska, za čím by ti bolo smutno?

Zo Slovenska mi chýba ten pocit márnosti, ktorý sa dostaví každému, kto bol viacnásobne na premiérskych AG testoch. Inak nič. Možno ešte syrové korbáčiky neúdené – lebo tie tu v Kauflande v Konzi furt nedostať.

A čo by mi chýbalo z Luxemburska? Napríklad podpredseda vlády Schneider v mojej posilňovni každé ráno – je to zvláštny pocit, mať možnosť vynadať ústavnému činiteľovi na pravidelnej báze (ak je za čo). Ale vážne: Lux má podľa mňa obrovskú výhodu v tom multi-kulti, čo sa tu pestuje. To sa len tak nevidí! Napríklad s mojou zubnou hygieničkou, ktorá je z Venezuely, sa rozprávam po rusky. To sa nielen len tak nevidí, ale ani nepočuje – ruština s juhoamerickým prízvukom!  !Mucho gusto!

Prezraď nám, aké sú tvoje ďalšie koníčky, ako rád tráviš čas?

Tak ja, hoci nevidieť stále behám: tento týžden som za prvé dva dni „natočil“ už 23 kilometrov. A to pršalo, mrholilo, takmer sa žabiatko narodilo... To mi pripomína, že mám ešte veci v práčke, takže musím „prásknout do bot“!

Ak by mal chuť začať odznova, zvoliť si inú kariéru, inú školu, inú krajinu, kde by si bol a čo by si robil?

Na túto otázku mám roky len jednu odpoveď – vždy som túžil byť trénerom slovenského reprezentačného družstva v synchronizovanom plávaní... Aj keď treba povedať, že aj bez môjho vedenia naše „repre“ v tomto športe dosahuje pekné výsledky!

Sleduješ krajanský život v Luxembursku? Aké akcie, iniciatívy by si privítal?

Žiaľ, veľmi sa ho nezúčastňujem, lebo mi naozaj deti a podcast zaberajú veľkú časť života... Ale teším sa z každého koncertu a z každej projekcie, kde sa prezentuje naša kultúra. A samozrejme Bazár... Roky chodím stavať náš stánok  - myslím, že len raz som vynechal – ale tak rakovina je snáď dôvod na „ospravedlnenku“.

Máš nejaké motto alebo citát, ktorý sa ti páči? Čo by si rád odkázal krajanom v Luxembursku?

Samozrejme, aj na túto otázku mám roky tú istú odpoveď: keď som sa tuším v r. 2006 poberal navždy odísť zo Slovenska, môj kolega z IFPI a kamoš Jaro Slávik, dnes muž preslávený laškovnými filmami a televíznymi talent shows, vtedy hudobný manažér z labelu Warner Music Austria, povedal tieto krásne slová (svojim ešte krajším hlbokým hlasom):  Slavo, Slovensko sa odnikadiaľ nemiluje tak dobre, ako z bezpečnej, aspoň tísicdvestokilometrovej, vzdialenosti! A mal pravdu! A tá vzdialenosť sedí na Luxembursko takmer na chlpJ!

Vďaka za rozhovor – a pustite si Silný výber. Vraj je to sranda. Tak ja neviem – ja to len nakrúcamJ.

 

Slávo, za celý tím SLUXu ti ďakujem za rozhovor a ako hlave Silného výberu ti želám, aby tvoje výbery boli vždy správne a aby si mal silu pokračovať v napĺňaní si svojich snov. Nech je vesmír tvojím limitom.

 Adriana Boysová

#adrianaboysova

slux4you@gmail.com

Tu nájdete: Podcast Silný výber, Portál Inaque.sk, Konzervatívny výber