Eva Rohde: Každý kvitne v niečom inom

 

Ja vs My. Mediácia a rozvoj osobnosti verzus systém pravidiel regulujúcich správanie spoločnosti a jednotlivcov. Eva Rohde, rodáčka z Piešťan žijúca už takmer 20 rokov v Luxembursku, tieto na pohľad úplne odlišné oblasti prepojila, vyvážila a našla v nich balans, ktorý jej pomohol nájsť vnútornú spokojnosť. Tiež túžite objaviť kľúč k úspešnému životu? Ako uvádza na svojej web stránke: ak vám vaša situácia veľmi vadí, je najvyšší čas ju riešiť.

 

Vraj všetky cesty vedú do Ríma, ale teba tá tvoja životná cesta zaviedla do Luxemburska.

Kedysi, ku koncu výšky, som mala možnosť stáže v rámci výmenného programu pre študentov. Prejavila som záujem o slnečné Portugalsko, ale potom som sa vedúcou programu nechala prehovoriť na Brusel — vraj to bude lepšie pre moju kariéru. To zafungovalo: vďaka stáži som dva roky nato dostala možnosť na ďalšiu stáž v Bruseli a vďaka tejto stáži som neskôr získala prácu v Luxembursku. Pôvodne som sem však prišla len na rok.

Pochádzaš z Piešťan, viem, že v Luxembursku je vás Piešťancov viac, stretávate sa?

Viem tu o zopár Piešťancoch. Nestretávame sa, ale mám k nim osobitý bližší vzťah, asi práve preto, že sme z jedného mesta. 

Štúdium práva patrilo voľakedy medzi najvychytenejšie typy štúdia, ty si ho úspešne študovala a dosť dlhý čas si sa právu aj aktívne venovala. Zrazu si presedlala na celkom inú oblasť, ktorá sa týka predovšetkým duševného zdravia. Si koučka, mediátorka, v porovnaní s exaktnými právnickými textami je to veľký odklon smerom ku intuícii. Nájdeš medzi právom a oblasťou, ktorej sa venuješ, paralely?

Myslím, že si to celkom vystihla. Do strednej školy som žila hlavne hudbou a zaujímala ma psychológia a cudzie jazyky. Všetky tri oblasti mi ale pripadali ako samozrejmá súčasť života, cítila som, že čokoľvek raz v živote budem robiť, ani jednu z nich zo svojho života nikdy nevypustím. Pre vysokú školu som teda hľadala niečo, čo by mi dalo ešte viac, čo by mi celkovo pomohlo poradiť si v živote. Pre právo som sa rozhodla z praktických dôvodov. Právo pokrýva v podstate všetky oblasti života spoločnosti, tak som šla do toho. Časom mi ale došlo (asi o 20 rokov neskôr :-)), že to môže byť ešte inak.

Prax právnika ma bavila hlavne z ľudského hľadiska: niekto k vám príde po radu, a vy sa potrebujete vyznať aj v jeho slabých a silných stránkach a nejako ho naviesť aj na iný spôsob fungovania, ak mu máte efektívne pomôcť aj do budúcnosti, nie len s jeho momentálnym problémom. Takže keď sa vrátim k svojmu pôvodnému zámeru, že som hľadala cestu, ako si poradiť v živote, tak k tomu mi dnes cesta investovania do rozvoja osobnosti sedí oveľa viac.

Predsa len mi nedá nespýtať sa, či  ti po toľkých rokoch praxe právo nechýba. Využívaš svoje vedomosti z práva aj v súčasnej profesii?

Určite som sa vďaka právu veľa naučila. Už len vedieť čítať zákony a zmluvy, kde čo hľadať, ako to vykladať, napísať si čo potrebujem, to sú samé užitočné veci. Viem si predstaviť, že by som ďalej pracovala ako právnik, ale asi by som sa zbytočne ostrihávala. Keď niečo s niekým riešim z hľadiska osobnosti, to mi doslova dobíja baterky a nemám toho dosť. V tomto sa potrebujem rešpektovať. Každý kvitne v niečom inom, vďaka čomu si môžeme medzi sebou vymieňať kvalitné služby. Tak prečo by som bola, síce dobrý, ale životom unavený právnik, ak môžem byť skvelý kouč a ešte mi to aj robí dobre? 

Úplne ti rozumiem a myslím si, že mnoho ľudí „vyhorí“ aj preto, že svoje vnútorné túžby potláčajú a rozhodnú sa pre praktický prístup k životu miesto toho, aby nasledovali svoje srdce. V Luxembursku majú mnohí rodáci pocit, že len práca v európskych inštitúciách by ich pohodlne uživila. Aj ty si pracovala v inštitúciách 15 rokov.

Byť praktickým je určite dobrá vlastnosť. Ty asi narážaš na to, keď niekto len kvôli istote ostrihá svoje túžby. To už ako praktické veľmi nevidím. Ono sa mi to raz aj tak vypomstí, ak niečo pre mňa dôležité úplne potlačím. Pre mňa sú európske inštitúcie dobrý zamestnávateľ v tom, že keď už ma nebaví robiť jedno, môžem si v rámci nich nájsť niečo zaujímavejšie. To som využila zakaždým, keď som mala pocit, že sa už nič nové neučím. V určitý moment som však narazila na hranicu, kedy som už pred sebou nevidela žiadnu perspektívu. Takže som sa potrebovala posunúť v tom, čo by mi tú perspektívu dalo. Mediácia bola môj dlhoročný sen, investovať do nej popri svojej práci mi nestačilo, potrebovala som odísť, ponoriť sa do nej bez kompromisov a nájsť si svoju vlastnú cestu. Keď som odchádzala zo svojho posledného miesta, čisto racionálne to veľmi nesedelo — v práci som mala dobré vzťahy, uznanie, zodpovednosť, dobrý plat.  Ale potrebovala som ísť jednoducho ďalej. Asi ako Honza v rozprávke: proste musí do sveta. Vráti sa, až kým zo svojej skúsenosti nezíska čo potrebuje, ideálne princeznú.

Aké boli tvoje začiatky, keď si sa rozhodla prejsť zo stabilnej práce na podnikanie? A kam by si chcela profesijne smerovať o 5-10 rokov?

Využila som možnosť neplateného voľna a naplno sa pustila do mojej rekvalifikácie na mediátorku. Za tri a pol roka mám pocit, že som prelezená mediáciou zhora, zdola, popri tom nespočetné workshopy v oblasti osobného rozvoja, koučovanie, mediačná prax … Popri zamestnaní by som sa do toho nikdy takto neponorila. Navyše, bolo veľmi príjemné mať popri tom aj čas na rodinu a hudbu.

Ešte z ďaleka nie som tam, kde by som chcela, je to postupný proces. Teraz v marci opäť nastúpim do práce v Úrade pre publikácie. Pre mňa je to však už dnes úplne iná situácia. Predtým som mala pocit, že okrem práce nemám nič, čím by som sa zaistila do budúcnosti. Teraz mám v rukách niečo, čo môžem popri zamestnaní ďalej postupne rozvíjať a čo mi dáva zmysel. Vďaka posledným trom rokom sa mi otvoril úplne iný svet, aj nový životný štýl smerom, ktorý chcem raz naplno žiť. Nástupom do zamestnania budú musieť niektoré aktivity stranou, rozhodne však budem pokračovať s konzultáciami a workshopmi, kde riešime problémy a konflikty cestou rozvoja osobnosti a praktickej životnej filozofie. Na druhej strane, na nástup do práce sa celkom teším, je to zas nová príležitosť ako využiť moje nové skúsenosti z mediácie a osobného rozvoja na práci s tímom, a tak zasa o kus svoju kvalifikáciu posunúť.

Kde by som chcela byť o 5-10 rokov? Ideálne odborník na to, že svojim klientom účinne pomôžem prevziať zodpovednosť za svoje problémy, dať im schopnosť riešiť ich za každých okolností, aby — keď sa raz na svoj život pozrú spätne — boli na seba fakt hrdí.

A čo spomínaná hudba, je to pre teba viac koníček alebo sa dá spojiť aj s tvojou prácou?

Ja myslím, že dnes už môžem s istotou povedať, že to je len koníček, hoci dôležitý. Ešte než som bola len zamestnaná, mala som ambície, že to snáď raz posuniem smerom učenia klavíra alebo skladania hudby v širšej škále než len pre radosť. Na luxemburskom konzervatóriu som strávila osem rokov štúdiom jazzu a bol to pre mňa doslova raj. Ale časom som tiež narazila, jednak na svoj technický limit, jednak na to, že ma proste viac a viac zaujímali ľudia, s ktorými som sa vďaka hudbe na konzervatóriu spoznala.   

Čo je vlastne podobná situácia ako s právom. Takže hudbu si už ponechávam len pre radosť, ďalej skladám a hrám, a to mi stačí.  (Na fotke s Gastom Waltzingom, u ktorého Eva študovala tri roky harmóniu jazzu.)

Čo najčastejšie riešiš s klientami? Sú v Luxembursku špecifické situácie vzhľadom na to, že je tu veľký mix kultúr? Stretávaš sa vo svojej praxi s kultúrnymi rozdielmi a dá sa v tejto multi-kulti kope aplikovať na všetkých konkrétne pravidlo, cvičenie či metóda?

V mojej práci s klientami v podstate stále riešime postoj, s akým klient svoj problém rieši. Aj z veľmi nepríjemných situácií sa dá veľa vyťažiť. Častokrát má tiež človek problém si po veľmi dlhú dobu vôbec priznať, že nejaký problém má. Myslím si, že to súvisí s tým, že napriek tomu, že sa stále viac a viac hovorí o jedinečnosti, je v spoločnosti stále obrovský tlak na výkon, na to, aby sme sa chovali, pracovali, vyzerali… dobre.

Mám rada ten moment, kedy sa zrazu klient upokojí, že nie je zle, že je to len situácia, ktorá sa dá riešiť. A navyše si pri tom posilní osobnosť. Kultúrne rozdiely — samozrejme, sú všade, aj medzi rodákmi. V Luxembursku často narážam na to, že ľudia riešia prácu, pričom im na pozadí beží úplne iný problém — trebárs túžba po blízkom vzťahu. Alebo svoju prácu majú naopak ako „danú“, takže ju absolútne vôbec neriešia, nespochybňujú, aj keď okolo nej majú zmiešané pocity.  To sa potom prejavuje na ich celkovej nepohode a zhoršených vzťahoch. Ja som toho názoru, že priznať si problém a riešiť ho sú dva samostatné kroky a jednoducho treba začať tým prvým. Ľudia sa často boja pripustiť si svoj problém, pretože nevedia, ako ho riešiť. Alebo ich napadajú len radikálne zmeny a tých sa zase boja, tak sa radšej (veľakrát skôr podvedome) udržujú v napätí a to v nich len rastie a rastie. Ak si však svoj problém priznám, trebárs že mám fakt veľký problém v práci (neúprimnosť medzi kolegami, práca ma nebaví alebo až príliš vyčerpáva…), neznamená to, že hneď musím dávať výpoveď. Keď sa začnem problémom naozaj zaoberať, môžem zistiť, že možných riešení je viac a dokonca si tým môžem podmienky v práci výrazne zlepšiť. Ak si ale toto nedovolím, často iné ako radikálne riešenie nevidím. A to už je to zabehnuté kolečko, že sa radšej na problém ani nedívam.

Spomenula si, že vo svojej práci vnímaš kultúrne rozdiely aj medzi rodákmi. Ako sa ti s nimi pracuje?

S rodákmi samozrejme pracujem úplne najradšej. Máme tak príležitosť sa lepšie spoznať a bavíme sa samozrejme „po našom“ :-), často ma prekvapí, že som zase “oprášila” nejaký výraz, ktorý som už dlho nepoužila, od srdca sa pri tom zasmejeme, a to je veľmi fajn.

Existujú pravidlá, na ktoré ľudia vo vzťahoch často zabúdajú, a pritom keby ich dodržiavali, často by ani nedochádzalo ku konfliktom, dalo by sa im účinnejšie predchádzať, poprípade si s nimi jednoduchšie poradiť?

Určite, tých je celá kopa. Vidím, ako je veľa rozchodov a nedorozumení vo vzťahoch úplne zbytočných len preto, že nevieme pracovať s tým, ako sme navzájom iní. Aj keď sme si s niekým veľmi blízki, každý máme svoj vlastný životný príbeh, a tie naše príbehy a skúsenosti proste nikdy rovnaké nie sú. Takže je zákonité, že čím intenzívnejší je náš vzťah, tým budeme v dennodenných veciach narážať na viac a viac rozdielov medzi nami. Čo znamená, že sa potrebujeme naučiť navzájom pracovať so svojimi silnými, ale aj slabými stránkami, aby to nedopadlo tak, že najprv vo vzťahu vidíme len to dobré, to zlé nejakú dobu ignorujeme a nakoniec, keď sa to prevalí, vidíme len to zlé.

Konflikt ako taký ako problém nevnímam: problém je, keď sa mu dlhodobo vyhýbame, alebo ho medzi sebou riešime ako malé deti, ktoré sa na pieskovisku bijú s lopatkami po hlave. Na druhej strane, aj keď si uvedomíme, že „sa zrovna mlátime lopatkami po hlave“, s troškou sebaovládania môžeme relatívne ľahko prepnúť na funkčnejší spôsob a začať dávať dohromady, kto čo vidí. Pretože ono je to vždy dobré vypočuť si toho druhého a potom to spolu prebrať: o čo nám vlastne ide a ktorá z tých možností, ktoré spolu máme, je pre nás, pre náš život, tá najlepšia. Myslím pre nás ako takých, nie podľa predstáv jedného z nás bez dívania sa na akékoľvek súvislosti.

Nedávno som čítala, že mnoho Slovákov má pocit, že najlepšie si môžu vo vzťahu rozumieť len s partnerom rovnakej národnosti. Tvoj manžel nie je Slovák, ako je to u vás, považuješ rozdielnosť národností za výhodu alebo nevýhodu pre partnerský vzťah?

Alex je Nemec. Výhodou je, že od samého začiatku nám je jasné, že sme veľmi rozdielni, takže ak chceme ísť ďalej spolu, musíme spolupracovať. Na začiatku nás hlavne spájala túžba mať spolu rodinu, postupom času je náš vzťah viac a viac o tom, že k sebe hľadáme cestu ako pár, ktorý sa do seba kedysi zamiloval, a to má proste vždy potenciál. Samozrejme, momentálne sme tiež veľmi zamestnaní výchovou detí. 

Aká je tvoja skúsenosť s výchovou detí v zahraničí vo viacjazyčnom prostredí? Máte s manželom odlišné  výchovné prístupy vzhľadom na rozdielnosť kultúr alebo sú tie rozdiely nepatrné?

Na výchovu máme podobný názor, aj tak skoro s každou novou situáciou spolu narážame. Realita je proste veľakrát úplne inde, než si myslíme. Každý sám za seba častokrát bojujeme s tým, že sa chováme úplne inak, než čo máme v úmysle. To je samozrejme založené na našich kultúrnych rozdieloch, ale nie tým, že ja som Slovenka a manžel Nemec, ale že prostredie, z ktorého každý z nás pochádza, fungovalo inak. Keby sme boli obaja Slováci, mohlo by sa nám stať úplne to isté. Ja sa trebárs niekedy inštinktívne chovám úplne inak, než aká mama by som chcela byť, napríklad svoje deti moc chránim, než aby som im dala priestor sa naučiť si so situáciou poradiť. Niektoré veci sa mi proste na sebe vôbec nepáčia a tie chcem zmeniť a pracujem na tom. Manžel to má podobne, tiež má veľa rodinných vzorcov daných „do vienka“, o ktorých cíti, že predsa len chce byť ešte iný otec, aby on sám bol so sebou viacej spokojný. Takže my to berieme skôr týmto smerom. Keď sa pohádame, často je to preto, že sa jeden z nás zasekol na nejakej svojej predstave, ktorú už dávno chce sám u seba posunúť, len na to nejak zabudol. Alebo sme zabudli, že potrebujeme spolupracovať, aby sa nám naozaj podarilo naše deti vychovať tak, ako si to predstavujeme: aby sme ich čo najlepšie pripravili pre život.

Výchova vo viacjazyčnom prostredí? Ja to beriem tak, že sa naše deti do týchto podmienok narodili, tak na nejakej úrovni (svojej duše?) s tým počítajú. Ja im vlastne ani neviem veľmi pomôcť, aby to zvládali, to je ich výzva. Rozhodne ich však chcem podporiť v tom, aby spoznali moju kultúru a dobre sa naučili po slovensky, to je pre mňa veľká výzva, pretože deti máme v luxemburskej škole, čiže aj miestnu kultúru musia spoznať, a ešte je tu samozrejme dôležitá kultúra ich otca. To je pre mňa naozaj dôležité, aby raz vedeli, kým sú, odkiaľ pochádzajú, a vedeli to pre seba využiť.

Keď už sme pri tých výzvach, je niečo, čo by si rada preniesla z Luxemburska či  z manželovej kultúry na Slovensko?

Mám jeden konkrétny projekt, ktorý by som chcela zrealizovať v Piešťanoch. Ide o veľmi komplexnú mediáciu, podľa mňa by Piešťany veľmi pozitívne ovplyvnil. A máš pravdu, je to asi o tom, že mám túžbu do Slovenska nejak spätne investovať, predsa len odtiaľ pochádzam a je mi blízke. Tu v Luxembursku sa neustále stretávam s kultúrnymi rozdielmi, až sa mi to dostáva až pod kožu, ako je to fakt úplne normálne, že sme každý iný. Lenže my sme každý iný, aj keď nepochádzame z rôznych krajín. Na tomto projekte v mojom meste vidím rivalitu medzi dvomi športovými klubmi, ktorá je úplne mimo: oba vychovávajú úspešných športovcov, ale nespolupracujú, pretože si každý myslí, že ten druhý by mal všetko robiť, ako on. No ale ten druhý to má inak. Spoluprácou by svoje výsledky mohli ešte viacej posunúť.  

(foto: Eva a Alex)

A teraz naopak, obligátna otázka pre rodákov žijúcich v zahraničí, je niečo, čo ti zo Slovenska v Luxembursku chýba?

Mne tu  teda osobne chýba úplne normálna komunitná, víkendová slovenská škola, kde by sa deti Slovákov v Luxembursku mali možnosť spoznávať naprieč podmienkam, ktoré majú v ich dennodennom viacjazyčnom prostredí, a tiež naprieč ich veku, aby sa mohli od seba navzájom učiť a inšpirovať (mladší od starších a naopak), a aby tiež získali ešte iné pochopenie, prečo je pre nich užitočné sa učiť slovensky. Ocenila by som podporu pre tých z nás, čo nemáme školopovinné deti v európskej škole. Možno nejaké jazykové okienko alebo jednoduchý komunikačný kanál, čo sa v ktorom ročníku na slovenčine preberá, na čo sa kedy zamerať, pretože ja fakt neviem ako na to, ale chcela by som v tomto svoje deti viacej podporiť. Možno by to ani nemuselo byť od učiteľov — ak tu takí disponibilní nie sú — ale od detí deťom.

To je výborný nápad, víkendová škola je snom mnohých rodákov. V SLUXe veríme, že sa nám raz podarí spoločne nájsť vhodné priestory pre jej realizáciu. Mnohí by sme radi zvýšili povedomie o Slovensku a Slovákoch žijúcich v Luxembursku. Ako nás podľa teba miestni vnímajú?

Často sa stretávam s tým, že nás Slovákov ľudia stále často spájajú s Čechmi a vyslovujú obdiv za nežnú revolúciu, že nie všetky politické krízy sa musia riešiť zbraňami. Spájanie s Českom aj po toľkých rokoch od rozdelenia mi je veľmi sympatické. Ja sama vidím medzi nami veľmi silnú spojitosť aj cez všetky tie rozprávky a kultúru, ktoré sme za tie roky zdieľali. Máme v nich ukryté veľmi silné hodnoty, ktoré nám stále pomáhajú dívať sa dopredu a hľadať riešenie. 

 

Eva, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor, verím, že inšpiruje nielen rodákov v Luxembursku. Prajem ti veľa spokojných klientov, príjemných kolegov v novom pracovnom prostredí a nech sa tá tvoja úprimnosť voči sebe a druhým a tiež ústretovosť voči novému prenáša ďalej, znásobuje a zásobuje ťa novou dávkou pozitívnej energie.

Za SLUX Adriana Boysová

#adrianaboysova

Trénerky z folklórneho súboru Sluxáčik: Slovenský folklór je taká zdravá droga

Stretnú sa dve právničky, oftalmologička, kulturologička a pedagogička. Nie, nechystajú sa predložiť vláde návrh na nové znenie zákonov, ani na debatu o očkovaní proti Covid-19. To, čo ich spája, je láska k slovenskému folklóru a tradíciám. Stretli sa v Luxembursku a slovo dalo slovo, od nápadu k zrealizovaniu prvého detského folklórneho súboru v Luxembursku Sluxáčik, ktorý od roku 2019 funguje v Európskej škole II v Mameri, nebolo ďaleko. Až také ľahké to nebolo, ale o tom nám už porozprávajú ony – trénerky prvého slovenského folklórneho súboru v Luxembursku: Marína Kluvancová, Petra Stecová, Monika Kišš, Zuzana Šatková a Adriana Boysová. 

Čím vás oslovil slovenský folklór?

Marína: Slovenský folklór je výnimočný v celosvetovom meradle. Je pestrý ako rozkvitnutá lúka, voňavý ako pokosená tráva, ktorá, keď sa vysuší a pozhrabáva do stohov, rozozvučí naše zmysly a chce sa nám žiť, radovať, spievať a tancovať. Slovenský folklór je taká zdravá droga.

Petra:  Mňa najskôr upútali naše nádherné ľudové piesne, ešte v detstve, od mojich rodičov a starých rodičov. Sme hudobná rodina, spievali sme si ich často, pri rodinných akciách aj cestách v aute, s ľudovkami som rástla. V dospelosti som potom naplno ocenila ich krásu a energiu, ktorú šíria, majstrovstvo muzikantov. Keďže som sa roky venovala rôznym druhom tancu, od jazz-dance, spoločenských štandardných a latinsko-amerických tancov až po flamenco, folklórny tanec je teraz pre mňa krásny návrat „domov“, dušou aj telom. 

(Zľava: Adriana, Zuzka, Monika, Petra)

Monika: Keď sa nad tým zamyslím, slovenský folklór a hlavne ľudové piesne boli prirodzenou súčasťou môjho života od narodenia. Starká bola výborná speváčka a od malička ma učila spievať. Bola ročník 1918 a vyrastala v časoch, kedy ľudové piesne a tance boli hlavným zdrojom zábavy a rozptýlenia pri fyzicky náročnej práci, počas neľahkého obdobia. V šiestich rokoch ma rodičia prihlásili na tanečnú do ZUŠky a k spevu sa prirodzene pridal aj tanec. Keď tak pozerám na naše tanečníčky, pýtam sa sama seba, či sa niečo zmenilo, či sme boli aj my také, alebo či sa niektoré veci jednoducho nemenia.  Každopádne je zaujímavé a úplne iné stáť odrazu na opačnej strane. 

Adriana: Folklórny svet ma odjakživa priťahoval svojou nespútanou energiou, hravosťou, farebnosťou a vášňou. Od mala som rada spievala ľudové piesne, v rodine sme mali šičku a vyšívačku krojov, letá som trávila na dedine u babky, kde som ešte zažila ženy, ktoré chodili oblečené v krojoch na všedný deň. Počas štúdia na vysokej škole som mala možnosť rozšíriť si teoretické vedomosti z oblasti ľudovej kultúry na hodinách etnológie, národnej kultúry či dejinách hudby. Veľmi sa teším, že cez náš detský súbor Sluxáčik sa po rokoch opäť dostávam k slovenskému ľudovému umeniu a z týchto opätovných dotykov vzniká niečo zmysluplné, čo nám prináša radosť a pestuje vzťah k slovenskej kultúre aj medzi deťmi, ktoré sa narodili či vyrastajú v zahraničí.

Zuzka: Pochádzam z Prešova a folklórom som bola obklopená od detstva, východniarske a rusínske ľudovky sa u nás často hrali  a spievali. Rodičia v mladosti pôsobili v súboroch. Ja som až neskôr, ďalej od domova, viac ocenila krásu a hodnotu slovenského folklóru. 

Prečo si myslíte, že je dôležité budovať vzťah detí, ktoré žijú v zahraničí, k slovenskému folklóru?

Zuzka: Pre mňa je folklór najmä o pozitívnej energii a o radosti. To sa snažíme odovzdať aj deťom na tréningoch. O tom, že nám ľudové piesne kolujú v žilách, som sa presvedčila, keď moju dcéru ako bábätko v istom období neupokojil Mozart, Queen, dokonca ani Spievankovo, ale najlepšie reagovala na východniarske čardáše. Alebo keď mi mladšia dcéra povie, „mami, keď mi je niekedy smutno, tak si predstavím, ako tancuje Lúčnica“. Deťom aj prostredníctvom folklóru vieme ponúknuť to, k čomu majú srdcom blízko, aj keď o tom možno ešte nevedia. Verím, že keď deti budú poznať a vážiť si kultúru svojich predkov, stanú sa viac tolerantné aj voči iným kultúram. Keď nebudeme spokojní Slováci, ťažko budeme spokojní Európania a môžeme ľahko splynúť v dave a stratiť sa vo víre mnohorakosti. A pritom, máme čo ponúknuť... Je mi trochu smutno, keď počujem kamarátov, ktorí žijú dlhé roky v zahraničí, hovoriť, že so Slovenskom už nechcú mať nič spoločné. Samozrejme, mnohé veci nefungujú, ako by mali, no je to naša domovina, kde sme prežili veľkú časť života a kde máme svojich predkov. Žiadna iná domovina už nebude, ani keď zmeníme občianstvo, preto je dobré zachovať si z nej to pozitívne. K tomu pozitívnemu určite patrí aj slovenský folklór, ľudová hudba a prekrásne kroje, ktoré naše šikovné prababky vyšívali po nociach pri sviečke. Je to umenie, ktoré si zaslúži obdiv a nemalo by upadnúť do zabudnutia. 

Marína: Deti sa naučia radovať z pohybu, ktorý je viac ako len šport. Je v ňom ukrytá estetika, láska k prírode, k piesni, k rodnej zemi, k predkom, láska k tradíciám. Múdrosť starých rodičov dnes nemá takú váhu ako kedysi. Dnešné deti neprahnú po informáciách a radách starších. Naopak, informáciami sú presýtené. Preto si príliš nevážia minulosť, ktorá vonia starinou. A folklór ich to učí. Že aj staré môže byť krásne a poučné.

Petra:  Spolu s tancom deti objavia cez piesne naše tradície, kultúru, ktorú sme my s detstvom stráveným na Slovensku vnímali automaticky, našim deťom ju treba priblížiť. Folklórny tanec a hudba zároveň vystihuje nás ako národ, všeobecne. Ľudový tanec asi nie je taký rafinovaný ako flamenco či tango, ale je radostný, vášnivý, nabitý energiou, ide priamo k srdcu. Tak možno nám trochu lichotím, ale Slováci podľa mňa sú (vedia byť) aj takí. 

Aké boli začiatky súboru a prezraďte nám, ako vznikol nápad nazvať súbor Sluxáčik?

Zuzka: Začínali sme u nás doma v detskej izbe s malou skupinkou dievčat.  Vnímala som, že nám v Luxembursku chýba slovenský folklór a našťastie som nebola s touto myšlienkou sama. Založenie súboru bol krok do neznáma, veľa starostí s neistým výsledkom. No ako to už v zahraničí chodí, ak chceme niektoré aktivity z našej domoviny, neostáva nám nič iné, ako si ich zorganizovať.  Keď si spomínam na naše začiatky a vidím posledné video so sedemnástimi tanečnicami v krojoch, s vlastnou choreografiou, tak sa veľmi teším z toho, aký pokrok sme za dva roky urobili. Či a ako budeme ďalej fungovať, závisí predovšetkým od záujmu detí a rodičov, aby si v pestrej palete krúžkov našli čas aj na niečo jedinečné, čo im okrem radosti z pohybu umožní lepšie spoznať slovenskú kultúru, a tak aj ich vlastnú identitu.

Adriana: Tým, že som bola od začiatku spojená so združením rodákov Slovaks in Luxembourg (SLUX) a taktiež pri vzniku folklórneho súboru, ktorého prvé krôčiky naozaj začali v detskej izbe u Zuzky, vznikla nám taká krásna symbióza a Sluxáčik je tak trochu dieťatko SLUXu, ktorý veľmi rád podporuje jeho aktivity a ako každý správny rodič je hrdý na pokroky, ktoré Sluxáčik za tie dva roky oklieštené proticovidovými reštrikciami urobil. Prezradím, že pracovný názov súboru bol Tatranské Kozy, ktorý dlho fungoval ako veselý pozdrav našich tanečníčok, istý čas sa skloňoval aj názov Marína, keďže v súbore sme v tom čase mali tri nositeľky tohto krásneho mena, ale napokon z rôznych alternatív zvíťazil medzi všetkými názov Sluxáčik. 

V Luxembursku funguje o niečo dlhšie súbor Melimelo pod vedením Evy Klosovej, ktorý prináša náhľad na luxemburský, český a tiež slovenský folklór. Aký je váš vzťah, spolupracujete medzi sebou?

Zuzka: Pred pár rokmi som so svojimi deťmi chodievala do súboru Melimelo a s Evou máme dobré vzťahy. Súbor Melimelo bol vtedy zameraný predovšetkým na české piesne a hudobnú zložku, ktorú majú veľmi dobrú. Venovali sa aj luxemburskému folklóru. V Sluxáčiku sa sústreďujeme len na slovenský tanec a spev. Sme samozrejme otvorení spolupráci a verím, že sa nám niekedy podarí aj spoločné vystúpenie.  

Slovenský folklór je veľmi bohatý, každý región má svoje špecifiká. Ako vyberáte v súbore, čo sa deti budú učiť spievať, tancovať?

Marína: Vymýšľanie nových choreografií je časovo veľmi náročné. Taktiež nemáme hudobníkov, a preto si musíme vystačiť s nahrávkami, pre ktoré získavame licencie, aby sme ich mohli použiť na vystúpeniach. Takže, ak niečo získame, tak inšpirovaní náladou piesne, textom a videami skladáme dokopy choreografie. Snažíme sa, aby boli odlišné, aby v nich ostalo niečo z nás. Deti sa stretávajú len raz do týždňa a iba na hodinu, takže si musíme vystačiť s menším okruhom tanečných krokov a tie používať v tancoch a scénkach. S malými tanečnicami sa snažíme hrať aj ľudové hry, ktoré vyhľadávame v knihách a na internete a staršie dievčatá viac tancujú.

Tradicionalizmus verzus originalita - Je vo folklóre možná istá originalita alebo všetko tu už bolo a snažíte sa skôr o striktné dodržiavanie tradícií? 

Adriana: Na túto otázku panuje veľa názorov. Folklór sa vyvíja v čase rovnako ako aj tradičné sviatky a ich oslavy, za všetky snáď stačí spomenúť Vianoce - kto si dnes vešia vianočný stromček na strop a zväzuje nohy stola reťazou? Folklór je predovšetkým živý práve tým, že sa nekonzervuje, na to máme etnografov, muzikológov a ďalších odborníkov, ktorí zachovávajú to tradičné pre budúce generácie. Dnes zažíva ľudové umenie veľký “comeback” a v súvislosti s tým sa ozývajú aj kritici, či je ten ktorý motív na tričku správne použitý, či je správne tancovať čardáš aj za zvukov gitary a podobne. Za mňa je folklór najmä veľká studnica inšpirácie, z ktorej môžeme piť plnými dúškami. Myslím si, že by bolo na škodu limitovať sa tým, aby sme sa snažili udržať všetko tak, ako to bolo v minulosti, vytrácala by sa z toho určitá radosť, spontánnosť, tvorivosť, ktorá je pri kontakte s deťmi veľmi dôležitá. Chceme, aby sa im ľudové tance a piesne vryli pod kožu, aby ich mali radi, tešili sa z pohybu a nebáli sa, či robia všetko správne. To puritánstvo, hľadanie čistoty a pôvodnosti môže prísť na rad neskôr, keď z ľudového umenia nebudú mať strach, keď v nich vzbudí záujem a nebudú mať pocit, že je to niečo zastarané, nudné, nezaujímavé, pretože opak je pravdou. Ľudové umenie je veľmi pestré, nielen čo sa týka krojov, ale aj hudobných motívov, tancov a zvykov.

Tancujú v súbore iba slovenské deti? Je znalosť slovenčiny podmienkou na to, aby sa k vám dieťa pridalo?

Petra: Podmienkou to nie je, jazykovo sme pripravené na všetky výzvy.  V našom súbore máme napríklad aj Chorvátku, ktorá krásne zapadla a veľmi dobre sa v ňom cíti. Samozrejme, dievčatká medzi sebou aj veľa prerapocú, v slovenčine. A je iné spievať piesne a zabávať sa pri rečňovankách v jazyku, ktorý dieťa ovláda. Ale to dievčatko sa naše piesne krásne naučilo, takže dá sa to aj bez znalosti slovenčiny.

Ako získavate členov? Aký je ideálny kandidát na člena súboru Sluxáčik?

Petra:  Niektoré deti majú hudobný sluch a rytmus v sebe, iným len treba umožniť objaviť ich. Ja vediem malé dievčatká na prvom stupni, ideálne kandidátky na folkloristky sú pospevujúce a poskakujúce žabky, ktoré majú rady pohyb, hudbu a byť v kolektíve, bez ohľadu na to, či majú rytmus alebo hudobný sluch, tie sa postupne vycibria. Naša folklórna hudba je taká krásna, živá, málokto jej odolá – hneď ako začne hrať, dievčatká sa zvŕtajú a spievajú si, už neobsedia. A cestou domov sa po chodbách a školskom dvore doďaleka rozlieha ľudová pieseň, ktorú sme sa práve naučili.

Zuzka: U nás sa nerobí výber, ako je bežné v iných súboroch, prijímame všetky deti, ktoré majú záujem. Niektoré sa chytia rýchlejšie, iné trochu neskôr. Osobitný spevácky talent tiež nie je podmienkou. Dievčatá spievajú rady a od srdca, máme zopár nadšených speváčok a ostatné sa rýchlo nechajú strhnúť davom. Je veľmi milé, keď odchádzajú z tréningu a pospevujú si po chodbách „povedal mi jeden chlapec, že ja neviem chleba napiecť“.  

Myslíte si, že súbor Sluxáčik by mohol konkurovať bežným detským súborom na Slovensku? Akú máte odozvu?

Marína: U nás sa tancuje pre radosť. Nerobí sa žiaden konkurz. Snažíme sa podchytiť každé dieťa, ktoré to chce vyskúšať. Z toho vyplývajú aj technické nedokonalosti a falošné tóny. Ale konečný výsledok je často veľmi milý a prekvapivo dobrý, divácky zaujímavý. Či by sme mohli konkurovať? Možno nie, ale o to nám predsa nejde.

Práca okolo súboru je časovo náročná, stretnutiami s deťmi predchádza dlhá príprava repertoáru, nácvik choreografie, výber hudby. Každá z vás má popri tom mnoho iných pracovných či rodinných povinností, je to svojím spôsobom koníček, na ktorý si treba nájsť čas. Ako si ten čas nachádzate? Čo vás na práci v súbore najviac motivuje, baví?

Petra: Áno, pravidelne sa pripravujem, pokiaľ ide o choreografie, predovšetkým cez víkend a vždy aj priamo pred hodinou. Minulý rok sme nacvičovali postupne 6-7 tancov, s Marinou v priebehu roka choreografie postupne ešte prispôsobujeme, meníme ich podľa toho, ako sa ktoré kroky ujali, čo dievčatkám vyhovuje, čo zvládajú. Covidové opatrenia nám tiež zasiahli do niektorých tancov. Takže okrem fyzickej kondície je to dobré aj na pamäť, pre deti aj trénerky. A čo ma motivuje? Keď máme veselo a spevavo, keď sa krásne snažia, tešia z tančeka, vystúpenia. Aj z toho, že sa po týždni rady stretnú, sú hodinku spolu medzi kamarátkami a spája nás naša ľudová hudba a tanec.

Monika: U mňa je to podobné ako u Peti. Hlavné prípravy a nácviky prebiehajú po večeroch cez víkendy a v pondelok pred tréningom, ale snažím sa si zašportovať aj cez týždeň, aby som s veľkými dievčatami dokázala udržať tempo. Sú veľmi šikovné, snaživé a vidieť, že sa chcú naučiť viac. Bola by škoda nevyužiť ten potenciál. Keď prichádzam na tréning a vidím, ako si precvičujú kroky a choreografiu z predchádzajúcej hodiny, tak ma hreje pri srdci a hovorím si, že to má zmysel. Je to dobrovoľnícka aktivita, a ak by z nej človek nemal radosť, potešenie a nevidel by v nej žiadny význam, tak by to nerobil. Nútiť a presviedčať niekoho by ma nebavilo. Našťastie, to nie je náš prípad.

Minuloročné reštrikcie neumožnili vystúpenia pred divákmi, ba ani rodičmi, z nácvikov a prípravy vystúpenia vzniklo video, ktoré si môžu naši čitatelia pozrieť po kliknutí na link - video.

Monika: V tomto bode by som chcela veľmi pochváliť naše tanečníčky, pretože minulý rok bol skutočne pre všetkých náročný a ony ho výborne zvládli. Na tréningoch sme museli mať neustále rúška, rozdelili ich, aby sa ročníky nemiešali. Častokrát sme nacvičovali s dvomi dievčatami, o týždeň s ďalšími dvomi, potom s jedným a kým sme sa znovu stretli, tak prirodzene, že tie prvé už trošku zabudli, čo sme sa to vlastne učili a takto to bolo takmer celý rok. Dva kroky vpred a jeden vzad. Ale zvládli to fantasticky, čo si môžete pozrieť aj na priloženom videu.

Aké sú vaše plány na novú sezónu? Kedy vás uvidíme vystupovať naživo?

Monika: Plánujeme nacvičiť nové tance, aby sme obohatili náš repertoár a samozrejme, aby sa dievčatá naučili niečo nové, nech ich to stále baví. To je aj ich motivácia. Budeme sa tešiť, ak opatrenia dovolia aj vystúpenia naživo s divákmi, lebo povedzme si úprimne, to má úplne inú energiu.

Zuzka: Tento rok sme sa museli prispôsobiť viacerým obmedzeniam zo strany školy. Je nám ľúto, že sme nemohli spojiť všetky ročníky do skupinky prvého stupňa (Primary) a nemohli prijať viaceré prváčky, ktoré mali záujem. Tiež sa nám hlásia deti, ktoré nechodia do Európskej školy, no momentálne sme limitovaní jej pravidlami. Verím, že sa to v budúcnosti zlepší a nájdeme riešenie, aby sa mohli pridať všetky deti, ktoré chcú tancovať.  

Ak môžem, na záver krátky apel na rodičov - neobávajte sa povzbudiť deti k folklóru. Je to veľmi „nákazlivá“ aktivita. Vôbec nevadí, ak deti zatiaľ nikde netancovali. Máme ešte zopár voľných miest pre dievčatá aj pre chlapcov. Pridajte sa k nám!

Andrej Minarovič: Rozprávanie (nielen) o otrokoch, avantúre s kváskom či hokeji na steinselskom poli

Pri príprave rozhovoru s Andrejom Minarovičom mi hlavou prebehla známa Sokratova myšlienka, "Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou."

Andrej patrí k ľuďom, ktorí nehľadajú dôvody, prečo nie, ale spôsoby, ako áno. V Luxembursku pracuje ako audítor pre Európsky dvor audítorov. V rámci svojej profesie často cestuje aj do krajín, kde sú tečúca voda z kohútika, splachujúci záchod či cesta do práce s fungujúcimi pravidlami cestnej premávky považované za malé zázraky. O to viac si vie vychutnať návraty domov k rodine, vôňu domáceho chleba či prechádzku s deťmi.

V úvode sme spomenuli, že pracuješ pre Európsky dvor audítorov. V čom spočíva práca audítora? 

Do Luxemburgu som prišiel v máji 2007 ešte ako mladé 24-ročné ucho, takže práve v týchto dňoch oslavujem 14. výročie. Ako audítor kontrolujem, ako EÚ nakladá so svojimi finančnými prostriedkami. Robíme dva hlavné typy kontrol: zisťujeme, či boli dodržané finančné pravidlá (compliance audit), alebo sa pozeráme na to, či boli peniaze EÚ využité efektívne. Inými slovami, či priniesli výsledky a zároveň navrhujeme opatrenia na zlepšenie (performance audit).

Pôsobím v oblasti externých aktivít mimo EÚ. Do roku 2018 som sa venoval európskej rozvojovej pomoci v oblasti Afriky, Karibiku a Tichomoria. Posledné 3 roky sú to audity v oblasti migračnej politiky. Kontrolovali sme napríklad, ako Turecko využíva prostriedky EÚ na pomoc sýrskym migrantom. Momentálne dokončujeme citlivý audit Europolu v súvislosti s pašeráctvom migrantov do EÚ.

Zmenila sa náplň tvojej práce v súvislosti s pandémiou? Mnohí z nás si vytvorili pracovné prostredie doma v blízkosti chladničky a televízora, ale neoddeliteľnou súčasťou tvojej práce je aj cestovanie. 

Samotná náplň práce sa nezmenila, skôr spôsob jej výkonu. Ako audítori sme často cestovali, aby sme videli projekty a dokumentáciu na vlastné oči. To sa videohovormi ťažko nahrádza. Aj osobný kontakt s ľuďmi namieste chýba. Nehovoriac o tom, že dlhšie pracovné cesty mimo Európy boli vždy dobrá príležitosť na teambuilding. Dúfam, že sa situácia vráti čoskoro do normálu, aj keď práca v blízkosti domácej chladničky má určite tiež svoje pozitíva. :)

Baví ťa cestovanie aj mimo pracovného času, alebo si už z lietania po svete unavený?

Trochu menej ako za mlada, ale stále baví. Riadim sa heslom, čím menej turistické, tým zaujímavejšie. Teraz už ale vyše roka musím bohužiaľ abstinovať.

Aké miesta či projekty na teba najviac zapôsobili a kam by si nám odporučil vycestovať?

Veľmi ma zaujali netradičné miesta, bez davov turistov. Kontrola projektov na hraniciach Etiópie so Somálskom. Projekty pitnej vody v púšti v Mali neďaleko mesta Timbuktu, alebo protizáplavová ochrana v Britskej Guyane. Ale najviac ma asi prekvapila krása Malawi. Krajina, o ktorej som pred jej návštevou nevedel nič, má nádherný vidiek, milých ľudí a krásnu zelenú kopcovitú prírodu. A jedno pekné veľké jazero ako bonus.

Máš svoje obľúbené miesto aj v Luxembursku?

Oooo, to je super otázka. Mám ich strašne veľa. Tento celý rozhovor by mohol byť o nich. V podstate mám rád celú túto minikrajinku. Na bicykli vždy rád niekam vyrazím. Zbožňujem strednú časť rieky Sûre, okolo jazera až po hrad Bourgscheid, celé údolie rieky Our až k belgickým hraniciam, ale aj výborné národné cyklotrasy so železničnými tunelmi – PC 2, 12 alebo 20.

 Na prechádzky s deťmi radi chodíme na Klangwee v Hoscheide alebo Planéitewee neďaleko Schifflange. A určite nesmiem zabudnúť na magický most Schiessentümpel v Müllerthali, či Via Botanica v Lellingene, ktorá je na jar plná divých narcisov. 

V posledných mesiacoch som odkryl čaro mikroturizmu, spoznávania našej komúny (Lorentzweiler) a jej blízkeho okolia. Sám som prekvapený, koľko zaujímavých miest som objavil v okruhu 5-10 kilometrov.

Prezradím o tebe, že si v minulosti hrával futbal, dokonca si reprezentoval Slovensko v mládežníckych kategóriách. Aj dnes ťa môžeme stretnúť na miestnych futbalových ihriskách a v Lorentzweileri trénuješ miestne deti.

Áno, je to moja nová Corona-zábavka. Pomáha mi odreagovať sa a zároveň je to taká malá služba pre našu lokálnu komunitu. Rodičia aj ľudia z komúny si to veľmi vážia. Trénujem dve vekové kategórie: 5-7 a  8-9 ročné deti. Teším sa, že si na ihrisko našli cestu aj dievčatá. Nakúpil som rôzne profesionálne atletické pomôcky, ako odporové parašúty a elastické priťahovacie laná, tak ich teraz na deťoch testujem. :)  Na konci tréningu im pustím hudbu, aby sa im lepšie behalo. Pomerne netradičné métody na dedinský klub, ale deti sa zabávajú a radi na tréning chodia. Je dôležité, aby mali v týchto časoch pravidelný pohyb.

Musím sa ale priznať, že niekedy po hodine komunikácie s deťmi v mojej zlomenej luxemburčine mám hlavu ako melón. :)

Čomu sa ešte rád venuješ vo voľnom čase?

Snažím sa športovať hodinku denne, každý deň v týždni. Mám radšej kolektívne športy, ale s nimi je to teraz ťažké. Tak striedam behanie, bike, plávanie a kolieskové korčule. Začal som učiť lokálnych kamarátov česko-slovenskú špecialitu – nohejbal, to je asi najbližšie ku kolektívnemu športu, ako sa teraz dá.

Okrem toho sa snažím tráviť čo najviac času s deťmi. Po večeroch sa mi podarilo po troch mesiacoch dočítať knihu Sapiens od Harariho a teraz sa konečne môžem pustiť do knihy Mimóza.

Prvý lockdown so sebou priniesol okrem iného aj nevšedný záujem o kváskovanie. Viem o tebe, že aj ty si veľkým fanúšikom kváskovania a domáceho pečenia chleba.

Uff. Začalo sa to nevyhnutnosťou v marci minulého roku, asi ako u mnohých iných. V obchode sa totálne vypredal chleba, tak sme nemali inú možnosť len si skúsiť napiecť. Ten prvý bol z klasických kvasníc, tvrdý, pripečený a bez chuti. Ale aj tak ma to chytilo, a postupne som presedlal na domáci kvások. Ten rozdiel v chuti oproti obchodu sa ani nedá opísať. Vrcholom môjho „umenia“ bol croissant z domáceho lístkového cesta (neuveriteľne prácne a šokujúce, koľko masla treba pridať) a  vylúhovaný praclík. Kamaráti tiež ocenili pivný chlebík s tmavým pivom namiesto vody.  Minulé leto mi ale kvások vykapal a celá moja avantúra sa skončila. Asi je najvyšší čas, aby som sa znova k tomu vrátil. Odleješ mi trochu kvásku?

Žiaľ, ani môj kvások neprežil návrat z dovolenky. :)

Kým mnoho našich krajanov plánuje v lete cestu na Slovensko, ty smeruješ južnejšie. V Luxembursku si si založil rodinu, tvoja manželka pochádza zo Slovinska a máte spolu dve deti. Občas sa mi stalo, že cudzinci považovali Slovensko a Slovinsko za rovnaký štát, vy v tom máte jasno, tých rozdielov je medzi nami viac než len jedna samohláska. Ale napriek tomu sme si ako slovanské krajiny blízke. Čo ti dalo manželstvo s cudzinkou? (okrem otrokov :) pozn. deti sú po slovinsky otroci)

Áno, 2 malých pekných otrokov. :) Často sa vadíme (cvičíme), hlavne keď si obliekam nohavičky (ponožky) a sedím na stole (stoličke). Drevo je les a strom je drevo. Slovinky sú u nich Slovenky a Viedeň volajú Dunaj. Pred svokrovcami nemôžem pri stole hovoriť o kuracom mäse ani pofúkať polievku  (radšej nebudem prekladať). No proste radosť komunikovať. Okrem týchto srandičiek sa ale nemám na čo sťažovať. Mám dobrú ženu, dobre som si vybral. Celkovo mám Slovinsko a Slovincov veľmi rád. Krásna krajina a kultúrne naozaj blízka.

Cez Slovinsko sme sa dostali k téme Slovensko – je niečo, čo by si si rád preniesol zo Slovenska do Luxemburska alebo naopak?

Najviac mi chýbajú rodina a kamaráti. Na Slovensko chodím vždy rád, aspoň 2-3 krát za rok. Snažím sa po dlhých rokoch stále udržiavať kontakt s kamarátmi z detstva a spolužiakmi zo základnej aj strednej školy.  Inak zo Slovenska do Luxemburska by som určite importoval normálne ceny služieb, rožky a bryndzu. Opačným smerom rozvinutú infraštruktúru, politickú kultúru, minerálku Rosport a Kachkéis.

A čo stretávanie sa s rodákmi v Luxembursku, máš pocit, že k sebe inklinujú alebo naopak?

Myslím, že je to individuálne. Ja som jeden z tých, čo radi inklinujú. V údolí Alzetty býva pomerne veľa Slovákov a Čechov. Radi sa stretneme pri športe, ale aj radi niečo spolu vypijeme. :)

Jeden víkend vo februári sa nám podaril husársky kúsok, keď sme si na zamrznutom zaplavenom poli pri Steinseli zahrali desiati Slováci a Česi hokejček. 

Všetko konformne s korona pravidlami, hokejky pomáhali urdžiavať potrebný odstup. Okoloidúce autá spomaľovali a fotili si nás. Takú raritu tu ešte asi nevideli. V nedelu večer o tom bola na RTL reportáž vo večerných správach.

Je niečo, čo ti pri organizovaní krajanských aktivít v Luxembursku chýba?

Momentálne fyzický kontakt a staré dobré akcie typu guláš, divadelné predstavenia, športový deň alebo badmintonový turnaj. Úplne najlepšie boli tematické predvianočné párty, tie boli famózne. Dúfam, že tento rok v decembri sa bude dať zorganizovať ďalšia.

Celkovo som strašne rád, že máme taký šikovný organizačný team vo vedení SLUXu. Ste fakt super!

Andrej, ďakujeme za rozhovor a za náš tím SLUXu aj za pochvalu. Želáme ti veľa šťastných kilometrov po svete aj na luxemburských chodníčkoch.